Svoj prvý pôrod odviedol takmer pred štyridsiatimi rokmi. Boli to časy, keď sa doktorovo slovo vnímalo ako sväté. Dnes je pri pôrode viac partnerom. Pôrodník
Pôrod je udalosť, na ktorú sa budúce matky pripravujú počas celého tehotenstva. Čítajú literatúru, rôzne články, cvičia, majú presnú predstavu o tom, ako má pôrod prebiehať. Ste ochotní vyhovieť im vo všetkom?
Umožňujeme rôzne spôsoby pôrodu. No treba povedať, že niekedy sú ich požiadavky nie veľmi pochopiteľné. Nie sme schopní vyhovieť vo všetkom.
Napríklad v čom nie?
Napríklad v požiadavke rodiť doma. Ženy to často robia z nevedomosti. Myslím si, že je to spôsob, ktorý nepatrí do civilizovanej spoločnosti. Matky, ktoré takýto pôrod preferujú, si neuvedomujú, že vyrastali v inom prostredí ako ich prababičky. Mestská populácia dnes nesie so sebou kopu environmentálnych záťaží, iný spôsob života, socio-ekonomické parametre sú úplne niekde inde, aj žena sa správa inak. Prednedávnom mi telefonovala pacientka, ktorej som odrodil deti, že jej nevesta rodila doma. Hneď sa začali starosti ohľadom matriky, diagnostík na niektoré vrodené metabolické ochorenia, ktoré sa robia hneď po narodení v nemocnici. Je problém, kto si to vezme na starosť, aby to ustrážil.
V Česku oslobodili pôrodnú asistentku, ktorej zomrelo dieťa pri pôrode doma. Ako vidíte tento prípad?
Zásadný problém je v tom, že pôrodné asistentky sú veľmi ochotné, ale matka preberá plnú zodpovednosť za to, čo sa udeje. Čiže v prípade komplikácie je asistentka vyvinená, právne to má ošetrené. K rodičke ide s minimálnym rizikom, ale s maximálnym úspechom, ak sa všetko dobre podarí. Neviem si však predstaviť zodpovednú pôrodnú asistentku, ktorá si toto zoberie na krk.
Partner dnes už bežne funguje pri pôrode ako psychická podpora. Matky preferujú hypnopôrody, pôrody do vody, využívajú epidurálnu anestéziu. Najnovšie chcú rodiť úplne naturálne. Je to v poriadku?
Všetko sú to techniky, ktoré napomáhajú zvládnuť rodičke pôrodnú záťaž. Pokiaľ manipulácie neohrozujú dieťa, je to v poriadku. Isteže, v poslednom období sa objavujú stále častejšie požiadavky, že matka nechce, aby sa jej podali akékoľvek lieky alebo odmieta dať dieťaťu po pôrode D vitamín vitamín K, ktorým sú u nás deti po pôrode chránené pred krvácavými stavmi, odmieta ho dať očkovať. Je to sebecký postoj, pretože takto môže spôsobiť epidémiu. Vo všeobecnosti si myslíme, že je dobré pôrod podporiť a matke uľaviť. Ak však naozaj prebieha úplne bez komplikácií, nie je problém zvoliť čisto naturálnu cestu.
Keď tehotenstvo prebieha bez najmenších komplikácií, je veľká pravdepodobnosť, že aj pôrod dopadne dobre. Ani v takom prípade to neakceptujete?
Nie. Vnímam to tak, že matka hazarduje so životom, pričom veľmi dobre vie, čo sa môže stať. Pri pôrode niekedy v priebehu pár minút ide o život. Dokonca aj vo veľkých, dobre vybavených nemocniciach sa prihodí, že žena umrie na popôrodné komplikácie. A to sú špitály, kde je všetko poruke, v momente dostupní všetci odborníci, a stav je predsa nezvratný.
V posledných rokoch stúpalo percento cisárskych rezov. Prečo?
Je to také nabaľovanie. Do veľkej miery preto, lebo prichádzajú druhorodičky, ktoré rodili prvý raz cisárskym rezom. Druhý pôrod netreba viesť cisárskym rezom, hoci sa mnohým tehotným zdá väčšou istotou. Tretí pôrod po prvých dvoch sekciách sa už robí automaticky sekciou, pretože hrozí poškodenie maternice či vykrvácanie. Bohužiaľ, to zase prináša ďalšie komplikácie. V jazve z predchádzajúceho pôrodu sa často uchytí placenta, prerastie cez svalovinu, dochádza k vážnym krvácaniam a niekedy treba po pôrode vybrať maternicu, aby žena vôbec prežila.
Ako je to so sekciami u prvorodičiek?
V tomto prípade je veľa cisárskych rezov, ktorých príčinu úplne nepoznáme. Pôrod jednoducho beží, pacientka začne rodiť, ukončí sa prvá pôrodná doba, začne sa druhá a zrazu pôrod nepokračuje.
Môže to súvisieť s psychickým nastavením?
Nepovedal by som. Nevieme si to vysvetliť. Dohady sú také, že mladá generácia má dnes inú životosprávu, hlavne mestská populácia. Okrem toho, mladí dnes dosť veľa športujú, formujú si telo, chodia veľa do posilňovní a zrejme sa im menia v tele isté pomery. Aj voľakedy sa hovorilo, že športovkyne a ženy vystavené väčšej fyzickej záťaži rodia ťažšie, lebo majú pevnejšie svalstvo, hlavne panvové dno. Nie je to dokázané, ale rozhodne to môže vplývať na populáciu. K tomu sa, samozrejme, pridáva vek matky, ktorý sa rapídne zvyšuje.
Nestúpa počet sekcií aj tým, že budúci rodičia si chcú naplánovať pôrod na zaujímavý dátum alebo v pracovnej službe zazmluvneného lekára?
Tomu sa snažíme vyhýbať. Čo sa týka našej nemocnice, v poslednom čase máme primerané percento cisárskych rezov v rámci Slovenska. Na druhej strane existujú štúdie českých kolegov, ktoré dokazujú, že najviac cisárskych rezov sa robí medzi desiatou a dvanástou hodinou večer.
Dnes sú pôrodníci pod drobnohľadom na rôznych internetových fórach. Kontrolujete tento svoj obraz?
Nechodím na takéto fóra.
Nerobia vám sebavedomé matky, podkuté v podobných diskusiách, problémy?
Sme dosť pripravení na to, keď matka reaguje počas pôrodu inak, ako by mala. Snažíme sa jej pomôcť, usmerniť ju. Ak je príčina jej problému fyzická, tak sa to dá. No ak na situáciu silne vplýva rodina, je to dosť ťažké. Pomerne bežne sa stretávame s tým, že okolie tlačí matku do určitých polôh pri príprave na pôrod. Povedia jej, dokáž, že si normálna matka, z čoho potom môžu vzniknúť traumy, lebo ak potom musí porodiť cisárskym rezom, následne si to vyčíta, lebo má pocit, že pôrod nezvládla. A pritom je to nezmysel. V poslednom období sa častejšie stretávame aj s tým, že pri pôrode zohrá negatívnu úlohu manžel. Má nejaké predstavy o pôrode a tlačí na manželku, aby to prebiehalo podľa nich. Dosť to komplikuje situáciu, pretože my prakticky rodíme s manželským párom, partnera pri pôrode berieme úplne prirodzene. Našťastie je prítomný veľký ženský kolektív, pôrodné asistentky aj anesteziologičky veľmi pomôžu.
Ako vnímate problém nechcených detí?
Natrafili ste na veriaceho katolíka. Interrupcie nerobím. Navyše, čím je človek starší a čím viac toho zažije a vidí, tým jednoznačnejšie situáciu vníma. Všetko je to o individuálnom prístupe k životu, o obrovskej zodpovednosti, o tom, ako si každý jedinec vie veci zvážiť, ozrejmiť. Prevažná väčšina interrupcií je totiž buď z neinformovanosti, alebo z nezodpovednosti. Ťažko povedať, koľko z nich je dôsledkom násilia, ale myslím si, že až také veľké percento to nie je. V dnešných časoch, a to vám povedia nielen prolajfisti, ale aj prevažná väčšina gynekológov, by nechcené tehotenstvo nemalo existovať. Možnosť antikoncepcie je taká široká, že každý zodpovedný človek by si to mal vedieť zariadiť, keď nie pred pohlavným stykom, tak po ňom. V každom prípade sa tomu zabrániť dá. Oveľa ťažšie prípady sú matky, ktoré majú porodiť deti s postihnutím alebo poškodením. Za tieto ženy by nikto nemal rozhodovať. Všetko závisí od toho, aký má ona postoj k situácii, od jej výchovy a rodinného zázemia. Mám pacientky, ktoré sa rozhodli porodiť dieťa s Downovým syndrómom a vedia byť šťastné, lebo zvládli ten stav. Poznám aj také, ktoré zvládli tehotnosť s ťažko poškodeným dieťaťom, vedeli, že dieťa neprežije, a rozhodli sa ho aj tak porodiť. Sú to ženy, ktoré vzali na seba zodpovednosť. No v živote mi nenapadlo odsudzovať ženy, ktoré sa rozhodli inak.
Boli by ste za zákaz interrupcií?
Nie. Žiadny zákon, žiadny zákaz nič nevyrieši. Nie je to cesta. Vnucovať niekomu presvedčenie násilím je podľa mňa neprípustné.
Ako vnímajú vaše pacientky, že si uplatňujete výhradu svedomia?
Väčšina pacientok to nevie, keď však niektorá skutočne príde so žiadosťou o prerušenie tehotenstva, pripravím všetku potrebnú dokumentáciu. Opýtam sa jej, prečo sa takto rozhodla, snažím sa pochopiť jej rozhodnutie. Väčšinou je už o ukončení tehotnosti presvedčená. Dôvody sú skutočne rôzne.
Presvedčili ste svojím prístupom nejakú ženu, aby upustila od potratu?
Neviem o tom, myslím, že nie. Také zásluhy by som si nepripisoval. No v prípade tehotných matiek, ktoré sa prídu poradiť v súvislosti s možnými vrodenými vývojovými chybami, niekedy viem pomôcť. Dodiagnostikujem stav a viem zhruba povedať prognózu. Nejakým spôsobom ju usmerním, či je problém riešiteľný, ťažko riešiteľný, alebo neriešiteľný a viem zorganizovať čas tak, aby si to matka stihla rozmyslieť.
V niektorých krajinách posielajú matku z pôrodnice domov hneď na druhý deň. Ako vtedy funguje popôrodná starostlivosť?
V takom prípade je celý systém nastavený trochu inak – do 24 hodín preberá starostlivosť o dieťa obvodný detský lekár a tím, ktorý má okolo seba. Už pred pätnástimi rokmi sme sa tomu čudovali. Bol som vtedy v Terste na konferencii a pýtali sme sa profesorky-pediatričky, či poznajú novorodeneckú žltačku a ako hospitalizujú deti. Povedala - stane sa mi raz za tri mesiace, že dieťa sa vráti na kliniku s touto diagnózou, ale väčšinou si to obvodní pediatri odsledujú. Sú na to technicky vybavení. Samozrejme, sú za to aj inak honorovaní. Vo Švajčiarsku má pediater niekoľko špeciálnych lámp na zvládnutie tejto choroby, rozpožičia ich do rodín a chodí dieťa dvakrát denne kontrolovať. Je to inak cielená starostlivosť. Čo sa týka skorého novorodeneckého obdobia, u nás je zdravotná starostlivosť skôr orientovaná do ústavnej podoby.
Rodia gynekológovia aj vlastné deti?
Poznám takých, ktorí si odrodia vlastné deti. Je to vec prístupu. Ja to nepovažujem za dobré riešenie. Iste, musíte liečiť svoju rodinu, ale sú situácie, keď to nejde. Neviem si predstaviť, že by som operoval alebo rodil vlastnú dcéru či manželku.
Čo vám v tom bráni?
Človek nemá ten správny odstup. V prípade hraničných situácií sa neviete správne rozhodnúť. Bráni vám práve to, že je to vaša blízka rodina a chcete človeku čo najviac pomôcť. Lenže aj v takom prípade treba ísť podľa naučených vecí a nepodľahnúť ochranárskemu komplexu. Potom sa môže stať, že sa rozhodnete príliš skoro alebo príliš neskoro. A čím je človek starší, tým viac si uvedomuje, čo všetko sa môže stať, čo by nezvládol psychicky a že by mohol spanikáriť.

Beata
Balogová
