Našli náš stratený raj - Vlčie hory. Na mapách zo 16. storočia

Ako úžasne musela kedysi vyzerať európska divočina, ešte predtým, než krajinu ovládol človek?

Na prvého vlka čakali filmári pol roka. (Zdroj: Erik Baláž)

Ako úžasne musela kedysi vyzerať európska divočina,
ešte predtým, než krajinu ovládol človek?

ahlav.jpg
Dokumentaristi Karol Kaliský a Jozef Fiala strávili vonku päťsto dní. V každom počasí, v každom ročnom období.

Vlčie hory, ktoré filmár Erik Baláž objavil náhodne na mapách zo 16. storočia, sú naším strateným rajom.

Les starý ako svet sám, svojím takmer nesmrteľným osudom čnejúci nad všetkými zázrakmi. Nedotknutá pustatina, plná prastarých dubov. Jedny padajú spráchnivené na zem, iné sa dvíhajú dovysoka, podopierajúc sa navzájom, alebo vytvárajú prepletajúcimi sa zakrivenými konármi oblúky, akoby otvárajúcu sa bránu, popod ktorú môžu prechádzať jazdecké oddiely.

amapa-perspektif.jpgTakto opísal Plínius Hercýnsky les, územie, ktoré sa otvorilo pred starovekými Rimanmi, keď prekročili Dunaj. Fascinujúci „les starý ako svet sám“ sa rozprestieral na území dnešného Slovenska, siahal od Dunaja až k Labe a Rýnu.

Keď si Erik Baláž predstavuje, ako to v tomto lese vyzeralo, žiaria mu oči. „Ak ešte aj dnes nájdeme v Európe duby staré tisíc – tisícpäťsto rokov, v minulosti museli byť takéto stromy omnoho častejšie. Možno tu boli celé lesy, tvorené takýmito starými dubmi, lipami, brestmi...“

Počas stoviek dní a nocí v divočine nezanechal po sebe stopy a krajinu nijako nepoškodil. Nechápe, prečo by mu nejaké zákony či pravidlá ľudí odniekiaľ zo vzdialeného mesta mali zakázať vstup do tatranských dolín, po ktorých s úctou kráčal už toľkokrát.

Je členom Lesoochranárskeho zoskupenia VLK a keď pred niekoľkými rokmi uvažoval, ako ľuďom priblížiť myšlienku ochrany prírody a nezasahovania do najdivokejších území, prišiel na myšlienku nakrútiť film.

Strážca divočiny bol hlavne o Tichej doline a medveďoch, ktoré tam žijú. Erik veril, že divákov presvedčí, ak im ukáže krásu prírody a jej schopnosť poradiť si trebárs aj s lykožrúťou kalamitou, ak ju lesníci a lesní hospodári nebudú „manažovať“ po svojom.

Územie zvierat a stromov

Potom objavil Erik ďalšiu divočinu. V starých mapách zo 16. storočia bolo to územie označené Vlčie hory. Vďaka najrôznejším náhodám zostalo z veľkej časti uchránené od vplyvov človeka.

Rozprestiera sa na hranici medzi Slovenskom, Poľskom a Ukrajinou. Súčasť Východných Karpát, na Slovensku sú to Poloniny, v Poľsku Bieščady a na Ukrajine Užanský národný park. Podľa Erika Baláža jeden z najkomplexnejších ekosystémov v Európe.

„Žijú tu rys, vlk, medveď, zubor a bobor, a to voľne na veľkej ploche územia, do ktorého človek nezasahuje,“ vysvetľuje.

Ako sa to podarilo? V Poľsku ide o územia, z ktorých v roku 1948 vysídlila vládla státisíce ľudí. Presťahovala ich na západ krajiny do oblastí, odkiaľ predtým vyhnali sudetských Nemcov. Udialo sa to v priebehu niekoľkých hodín. Hospodárstva a cesty postupne pohlcuje les.

Na Slovensku je to okolie priehrady Starina. Aj odtiaľ vysťahovali ľudí. Okolité dediny vymierajú. A na Ukrajine, v rozľahlom Užanskom národnom parku, žije len málo ľudí. Už dlho je to pohraničné pásmo, boli obdobia, keď sa tam vôbec nesmelo.

Toto všetko pomohlo uchovať prírodu takmer nedotknutú. „V Európe nemáme také veľké a tak dobre chránené územia, ako je napríklad Yellowstone v USA,“ hovorí Erik.

„Už si ani nevieme predstaviť, čo to je divá príroda. Neexistuje totiž už stáročia. Nikto z našej generácie ani z generácie pred nami ju nezažil. Vo filme Vlčie hory sme chceli ukázať, že európska divá príroda môže byť rovnako úžasná a fantastická ako Serengeti v Afrike. Žije tu zubor, obrovské prehistorické zviera, vlk, predátor a dravec porovnateľný s levom.“

a10-grafika_plagat.jpg
Na prvého vlka čakali filmári pol roka.

Päťsto dní vonku

Legendou o stratenom európskom raji sa začína aj film Vlčie hory. „Ako filmári sa pýtame, ako úžasne musela kedysi vyzerať európska divočina, ako sa zmenila potom, keď krajinu ovládol človek, a ako sa teraz do niektorých lokalít prírodný raj vracia a my s kamerou ho hľadáme,“ vysvetľuje Erik. Ako kameramani na filme pracovali Karol Kaliský a Jozef Fiala. Takisto nadšenci pre ochranu prírody.

Vonku strávili päťsto dní. V každom počasí, v každom ročnom období. Väčšinou sa rozišli pri aute s tým, že sa tam stretnú o desať dní. Každý sa vybral svojou cestou. So štyridsaťkilogramovým batohom, ktorý obsahoval hlavne filmovaciu techniku a statívy.

Každý nakrúcal na dva fotoaparáty naraz, široký a úzky záber. So sebou si niesli spacák (v zime dva) a karimatku a nejaké jedlo. Predierať sa snehom s takým nákladom a hľadať zvieratá, niekoľko dní úplne sám, to nie je jednoduché. Napríklad Jožo, aby si odľahčil náklad, si bral jedlo len na časť cesty a posledné dva dni nejedol.

Územie Vlčích hôr mali už prechodené, najprv sa tam dva roky len tak túlali, zoznamovali sa s jeho obyvateľmi, ich chodníčkami a zvykmi. Nechceli nakrúcať so zvieratami v zajatí ani lákať tie divé ku kamere na zdochliny či inú potravu. Žiadne aranžovanie. Navyše, znalci divočiny a Erik sám vo filmoch dokážu spoznať, či sú na plátne divé, alebo zajaté zvieratá. Alebo vo viacerých filmoch ten istý rys, ktorý žije niekde v zajatí v Bavorskom lese a chodia za ním všetci filmári.

azima-stan.jpg
Filmári stáli viackrát pred otázkou, či vydržať v prírode aj keď je v noci vonku mínus tridsať, alebo sa vrátiť do bezpečia civilizácie.

Vlk vám prejde cez rozum

O to bol film náročnejší. „Na prvého vlka sme čakali pol roka,“ hovorí Erik. „Pritom sme už vedeli, kadiaľ chodieva. Lenže: nájdeme miesto, kde vlk zabil jeleňa, čakáme, že sa vráti – a on sa nevrátil. Má lepšie zmysly než my. Vždy nás nejako oklamal. Ale čakali sme na najlepších miestach a nakoniec sa nám podarilo nafilmovať vlky v rôznych situáciách.“

Vlk najčastejšie prichádzal v noci. Vedel o človeku vo svojom teritóriu a spoliehal sa na to, že má lepšie vyvinuté zmysly. Raz filmári čakali pri bobroch, ktoré vlky zvyčajne lovili. Vlčia svorka raz naozaj prišla. Bolo to potme. Vlky ulovili bobra, jedli ho, zavýjali, vĺčatá sa hrali. Filmári boli kúsok od tohto divadla, no bola tma a nakrúcať sa nedalo.

Rysa však nenafilmovali. Počas päťsto dní nevideli ani jedného. Je ich málo a sú veľmi plaché. Rys je zviera – duch. Ako keby ani nebolo.

Filmári dobre vedeli, že zvierat sa báť nemusia. Že oveľa nebezpečnejší je terén, rozľahlá divá krajina a pobyt v nej. Hlavne veľkú zimu treba psychicky zvládnuť. Keď je v noci vonku mínus tridsať, silno fúka a vyčerpaný filmár s nákladom sa musí rozhodnúť, či tam ešte vydrží, alebo sa radšej vráti do bezpečia civilizácie.

Karol Kaliský sa však najviac bál, keď sa k nemu na metrovú vzdialenosť priblížil obrovský zubrí samec v ruji. Netušil, čo zviera urobí. Zdvihol spacák nad hlavu, aby bol vyšší ako zubor, a zubor odišiel.

Erik tvrdí, že tu v Európe sa nedá stratiť v prírode, ak má človek trochu rozumu. Keď o tom rozpráva, naozaj to vyzerá jednoducho: ísť stále z kopca, nájsť potok a popri ňom sa zaručene dostanete k ceste. Väčší problém však bol s baterkami do fotoaparátov. Keďže v lese nie sú okrem iných vymožeností ani elektrické zásuvky, filmári ich nosili celé hrste.

Aj pre tvrdé podmienky, aj pre peniaze vznikal film Vlčie hory hlavne vďaka nadšeniu jeho tvorcov. Normálny kameramanský plat? Kdeže. Ešte si museli požičať. Lowcostový rozpočet bol približne 120-tisíc eur. Časť nákladov uhradili filmári vďaka unikátnemu holandskému projektu Rewilding Europe, ktorý hľadá nedotknuté lokality na celom kontinente a snaží sa ich chrániť.

azubor.jpg
V tejto divočine žije aj zubor, obrovské prehistorické zviera.

Prírodní turisti

Film Vlčie hory je súčasťou oveľa širšieho projektu, ktorý Erik Baláž a skupina ľudí s podobnou víziou realizujú prostredníctvom nadácie Aevis. Zatiaľ je to iba plán, alebo, ešte lepšie, obrovský sen, ako chrániť oblasť niekdajších Vlčích hôr a umožniť jej návštevníkom autentický zážitok z divej prírody. Nie je zameraný na turistov, ktorých zaujíma iba zjazdovka a bufet.

Prírodný turizmus úspešne funguje v mnohých lokalitách na svete. Napríklad Bavorský les v Nemecku je založený na rovnakom princípe: po lykožrútej kalamite ponechali úrady časť územia bez akéhokoľvek zásahu, príroda si tam robí, čo chce, a zo šetrného turizmu majú miestni ľudia lepšie príjmy, než keby v lesoch hospodárili a ťažili drevo.

Preto sa Erik Baláž snaží územie slovenských Polonín, poľských Bieščad a ukrajinského Užického národného parku propagovať. Iste, je to trochu od ruky. Zapadnutý kraj na konci zlých ciest. Práve tento zlý prístup tam však ochránil prírodu.

Paradoxne najmenej divých zvierat žije v rozľahlých lesoch Ukrajiny. Turisti sa tam nehrnú. Navyše do blízkosti Schengenskej hranice možno ísť iba v sprievode pohraničníka a človeka zo správy národného parku. V dedine Stužica je dub, ktorý má 1200 rokov. K nemu prichádzajú autobusy turistov. Na zvyšnom území sa potulujú hlavne pytliaci. Zvieratá sú vystrieľané.

Na poľskej strane je zasa zvierat a divočiny najviac. Filmárov očarila hlavne rieka San. Hoci nie je nijako špeciálne chránená a v jej okolí sa poľuje, príroda zostala sama sebou. Nie sú tam cesty, nežijú tam ľudia.

akamera.jpg
Filmovaciu techniku a statívy si nosili so sebou, batoh vážil štyridsať kilogramov.

Kde sa začína divočina?

Podstatou prírodného turizmu je nedotknuté územie. Rôzne organizácie či nadácie si ho zvyčajne kúpia alebo prenajmú a nerobia tam žiadne zásahy. Príjmy z turizmu majú zostávať miestnym ľuďom a zisk sa používa ďalej na ochranu prírody. Erik Baláž však priznáva, že keď o tom rozpráva, jeho poslucháči sú dosť skeptickí. Zatiaľ.

A kde sa podľa neho začína divočina? Niekedy rovno za dedinou. Môže tam byť veľká skala, ľudia tam nechodia a medveď tam má brloh. Inde aj kilometre nežije zviera, lebo sú tam ľudia, cesty a poľovníci. „Pre mňa je divočina otázkou času,“ vysvetľuje. „Čím dlhšie niekde do prírody nezasahujeme, tým prirodzenejšou sa stáva.“

aIMG_6873.jpg
Každý nakrúcal na dva fotoaparáty naraz, široký a úzky záber.

Hlavné správy zo Sme.sk

ŠPORT

Milióny na jeho plat? Výskumy ukázali, že Sagan sa oplatí, tvrdí jeho šéf

Tím Bora-Hansgrohe má za sebou prvú sezónu v najvyššej lige. Očakávali sme viac, ale napokon to nebolo zlé, hovorí šéf tímu Ralph Denk.

PLUS

Chcel byť námorníkom, školí kapitánov. Z lásky k Dunaju má živobytie

Význam vodného turizmu sme nedocenili, tvrdí Komárňan Marián Molnár.

KOMENTÁRE

Menej rande, alkoholu aj sexu. Súčasná doba predlžuje dospievanie

Dnešný vek 25 rokov je akoby 18 z minulosti.

EKONOMIKA

Obchody už nechcú zbytočne vyhadzovať potraviny

Reťazce vyhadzujú tony potravín, mnohé končia v koši zbytočne.

Neprehliadnite tiež

Domov

SaS prichádza s programom na riešenie problematiky rómskych osád

Vrámci reformy prinášajú aj možnosť, ako sa v chudobe chrániť pred neželanými tehotenstvami.

Domov

Prvé hromadné výberové konanie kandidátov na sudcu bude 27. novembra

Hromadné výberové konania majú priniesť vyššiu mieru transparentnosti a kvality kandidátov.

Domov

Koaliční poslanci požiadali o mimoriadne rokovanie výboru o Kiskovi

Podnet proti Kiskovi podala neparlamentná strana Nový parlament.

Domov

Župan by ma v prvom rade mohol presvedčiť, na čo mi je a čo robí

Marianna Varjanová už vyše 20 rokov podniká v cestovnom ruchu v okrese Bardejov. Hovorí, že viac ako podporu by od úradov chcela pokoj.