ALT: Vlcie hory pre mobily NEMAZAT, NEMENIT STAV

Ako úžasne musela kedysi vyzerať európska divočina, ešte predtým, než krajinu ovládol človek? Vlčie hory, ktoré filmár Erik Baláž objavil náhodne na mapách zo 16. storočia, sú naším strateným rajom.

Les starý ako svet sám, svojím takmer nesmrteľným osudom čnejúci nad všetkými zázrakmi. Nedotknutá pustatina, plná prastarých dubov. Jedny padajú spráchnivené na zem, iné sa dvíhajú dovysoka, podopierajúc sa navzájom, alebo vytvárajú prepletajúcimi sa zakrivenými konármi oblúky, akoby otvárajúcu sa bránu, popod ktorú môžu prechádzať jazdecké oddiely.

Takto opísal Plínius Hercýnsky les, územie, ktoré sa otvorilo pred starovekými Rimanmi, keď prekročili Dunaj. Fascinujúci „les starý ako svet sám“ sa rozprestieral na území dnešného Slovenska, siahal od Dunaja až k Labe a Rýnu.

Keď si Erik Baláž predstavuje, ako to v tomto lese vyzeralo, žiaria mu oči. „Ak ešte aj dnes nájdeme v Európe duby staré tisíc – tisícpäťsto rokov, v minulosti museli byť takéto stromy omnoho častejšie. Možno tu boli celé lesy, tvorené takýmito starými dubmi, lipami, brestmi...“

Počas stoviek dní a nocí v divočine nezanechal po sebe stopy a krajinu nijako nepoškodil. Nechápe, prečo by mu nejaké zákony či pravidlá ľudí odniekiaľ zo vzdialeného mesta mali zakázať vstup do tatranských dolín, po ktorých s úctou kráčal už toľkokrát.

Je členom Lesoochranárskeho zoskupenia VLK a keď pred niekoľkými rokmi uvažoval, ako ľuďom priblížiť myšlienku ochrany prírody a nezasahovania do najdivokejších území, prišiel na myšlienku nakrútiť film.

Strážca divočiny bol hlavne o Tichej doline a medveďoch, ktoré tam žijú. Erik veril, že divákov presvedčí, ak im ukáže krásu prírody a jej schopnosť poradiť si trebárs aj s lykožrúťou kalamitou, ak ju lesníci a lesní hospodári nebudú „manažovať“ po svojom.

Územie zvierat a stromov

Potom objavil Erik ďalšiu divočinu. V starých mapách zo 16. storočia bolo to územie označené Vlčie hory. Vďaka najrôznejším náhodám zostalo z veľkej časti uchránené od vplyvov človeka.

Rozprestiera sa na hranici medzi Slovenskom, Poľskom a Ukrajinou. Súčasť Východných Karpát, na Slovensku sú to Poloniny, v Poľsku Bieščady a na Ukrajine Užanský národný park. Podľa Erika Baláža jeden z najkomplexnejších ekosystémov v Európe.

„Žijú tu rys, vlk, medveď, zubor a bobor, a to voľne na veľkej ploche územia, do ktorého človek nezasahuje,“ vysvetľuje.

Ako sa to podarilo? V Poľsku ide o územia, z ktorých v roku 1948 vysídlila vládla státisíce ľudí. Presťahovala ich na západ krajiny do oblastí, odkiaľ predtým vyhnali sudetských Nemcov. Udialo sa to v priebehu niekoľkých hodín. Hospodárstva a cesty postupne pohlcuje les.

Na Slovensku je to okolie priehrady Starina. Aj odtiaľ vysťahovali ľudí. Okolité dediny vymierajú. A na Ukrajine, v rozľahlom Užanskom národnom parku, žije len málo ľudí. Už dlho je to pohraničné pásmo, boli obdobia, keď sa tam vôbec nesmelo.

Toto všetko pomohlo uchovať prírodu takmer nedotknutú. „V Európe nemáme také veľké a tak dobre chránené územia, ako je napríklad Yellowstone v USA,“ hovorí Erik.

„Už si ani nevieme predstaviť, čo to je divá príroda. Neexistuje totiž už stáročia. Nikto z našej generácie ani z generácie pred nami ju nezažil. Vo filme Vlčie hory sme chceli ukázať, že európska divá príroda môže byť rovnako úžasná a fantastická ako Serengeti v Afrike. Žije tu zubor, obrovské prehistorické zviera, vlk, predátor a dravec porovnateľný s levom.“

zubor_r3353_res.jpg

V tejto divočine žije aj zubor, obrovské prehistorické zviera.

Päťsto dní vonku

Legendou o stratenom európskom raji sa začína aj film Vlčie hory. „Ako filmári sa pýtame, ako úžasne musela kedysi vyzerať európska divočina, ako sa zmenila potom, keď krajinu ovládol človek, a ako sa teraz do niektorých lokalít prírodný raj vracia a my s kamerou ho hľadáme,“ vysvetľuje Erik. Ako kameramani na filme pracovali Karol Kaliský a Jozef Fiala. Takisto nadšenci pre ochranu prírody.

Vonku strávili päťsto dní. V každom počasí, v každom ročnom období. Väčšinou sa rozišli pri aute s tým, že sa tam stretnú o desať dní. Každý sa vybral svojou cestou. So štyridsaťkilogramovým batohom, ktorý obsahoval hlavne filmovaciu techniku a statívy.

Každý nakrúcal na dva fotoaparáty naraz, široký a úzky záber. So sebou si niesli spacák (v zime dva) a karimatku a nejaké jedlo. Predierať sa snehom s takým nákladom a hľadať zvieratá, niekoľko dní úplne sám, to nie je jednoduché. Napríklad Jožo, aby si odľahčil náklad, si bral jedlo len na časť cesty a posledné dva dni nejedol.

Územie Vlčích hôr mali už prechodené, najprv sa tam dva roky len tak túlali, zoznamovali sa s jeho obyvateľmi, ich chodníčkami a zvykmi. Nechceli nakrúcať so zvieratami v zajatí ani lákať tie divé ku kamere na zdochliny či inú potravu. Žiadne aranžovanie. Navyše, znalci divočiny a Erik sám vo filmoch dokážu spoznať, či sú na plátne divé, alebo zajaté zvieratá. Alebo vo viacerých filmoch ten istý rys, ktorý žije niekde v zajatí v Bavorskom lese a chodia za ním všetci filmári.

kamera_r6296_res.jpg

parohy_r7789_res.jpg

Filmovaciu techniku a statívy si nosili so sebou, batoh vážil štyridsať kilogramov.

Vlk vám prejde cez rozum

O to bol film náročnejší. „Na prvého vlka sme čakali pol roka,“ hovorí Erik. „Pritom sme už vedeli, kadiaľ chodieva. Lenže: nájdeme miesto, kde vlk zabil jeleňa, čakáme, že sa vráti – a on sa nevrátil. Má lepšie zmysly než my. Vždy nás nejako oklamal. Ale čakali sme na najlepších miestach a nakoniec sa nám podarilo nafilmovať vlky v rôznych situáciách.“

Vlk najčastejšie prichádzal v noci. Vedel o človeku vo svojom teritóriu a spoliehal sa na to, že má lepšie vyvinuté zmysly. Raz filmári čakali pri bobroch, ktoré vlky zvyčajne lovili. Vlčia svorka raz naozaj prišla. Bolo to potme. Vlky ulovili bobra, jedli ho, zavýjali, vĺčatá sa hrali. Filmári boli kúsok od tohto divadla, no bola tma a nakrúcať sa nedalo.

Rysa však nenafilmovali. Počas päťsto dní nevideli ani jedného. Je ich málo a sú veľmi plaché. Rys je zviera – duch. Ako keby ani nebolo.

Filmári dobre vedeli, že zvierat sa báť nemusia. Že oveľa nebezpečnejší je terén, rozľahlá divá krajina a pobyt v nej. Hlavne veľkú zimu treba psychicky zvládnuť. Keď je v noci vonku mínus tridsať, silno fúka a vyčerpaný filmár s nákladom sa musí rozhodnúť, či tam ešte vydrží, alebo sa radšej vráti do bezpečia civilizácie.

Karol Kaliský sa však najviac bál, keď sa k nemu na metrovú vzdialenosť priblížil obrovský zubrí samec v ruji. Netušil, čo zviera urobí. Zdvihol spacák nad hlavu, aby bol vyšší ako zubor, a zubor odišiel.

zima9_r4017_res.jpg

zimalad_r2929_res.jpg

Filmári stáli viackrát pred otázkou, či vydržať v prírode aj keď je v noci vonku mínus tridsať, alebo sa vrátiť do bezpečia civilizácie.

Erik tvrdí, že tu v Európe sa nedá stratiť v prírode, ak má človek trochu rozumu. Keď o tom rozpráva, naozaj to vyzerá jednoducho: ísť stále z kopca, nájsť potok a popri ňom sa zaručene dostanete k ceste. Väčší problém však bol s baterkami do fotoaparátov. Keďže v lese nie sú okrem iných vymožeností ani elektrické zásuvky, filmári ich nosili celé hrste.

Aj pre tvrdé podmienky, aj pre peniaze vznikal film Vlčie hory hlavne vďaka nadšeniu jeho tvorcov. Normálny kameramanský plat? Kdeže. Ešte si museli požičať. Lowcostový rozpočet bol približne 120-tisíc eur. Časť nákladov uhradili filmári vďaka unikátnemu holandskému projektu Rewilding Europe, ktorý hľadá nedotknuté lokality na celom kontinente a snaží sa ich chrániť.

Prírodní turisti

Film Vlčie hory je súčasťou oveľa širšieho projektu, ktorý Erik Baláž a skupina ľudí s podobnou víziou realizujú prostredníctvom nadácie Aevis. Zatiaľ je to iba plán, alebo, ešte lepšie, obrovský sen, ako chrániť oblasť niekdajších Vlčích hôr a umožniť jej návštevníkom autentický zážitok z divej prírody. Nie je zameraný na turistov, ktorých zaujíma iba zjazdovka a bufet.

Prírodný turizmus úspešne funguje v mnohých lokalitách na svete. Napríklad Bavorský les v Nemecku je založený na rovnakom princípe: po lykožrútej kalamite ponechali úrady časť územia bez akéhokoľvek zásahu, príroda si tam robí, čo chce, a zo šetrného turizmu majú miestni ľudia lepšie príjmy, než keby v lesoch hospodárili a ťažili drevo.

Preto sa Erik Baláž snaží územie slovenských Polonín, poľských Bieščad a ukrajinského Užického národného parku propagovať. Iste, je to trochu od ruky. Zapadnutý kraj na konci zlých ciest. Práve tento zlý prístup tam však ochránil prírodu.

Paradoxne najmenej divých zvierat žije v rozľahlých lesoch Ukrajiny. Turisti sa tam nehrnú. Navyše do blízkosti Schengenskej hranice možno ísť iba v sprievode pohraničníka a človeka zo správy národného parku. V dedine Stužica je dub, ktorý má 1200 rokov. K nemu prichádzajú autobusy turistov. Na zvyšnom území sa potulujú hlavne pytliaci. Zvieratá sú vystrieľané.

Na poľskej strane je zasa zvierat a divočiny najviac. Filmárov očarila hlavne rieka San. Hoci nie je nijako špeciálne chránená a v jej okolí sa poľuje, príroda zostala sama sebou. Nie sú tam cesty, nežijú tam ľudia.

zima-stan_r932_res.jpg

filmari_r2410_res.jpg

Dokumentaristi Karol Kaliský a Jozef Fiala strávili vonku strávili päťsto dní. V každom počasí, v každom ročnom období. Na snímke s Erikom Balážom.

Kde sa začína divočina?

Podstatou prírodného turizmu je nedotknuté územie. Rôzne organizácie či nadácie si ho zvyčajne kúpia alebo prenajmú a nerobia tam žiadne zásahy. Príjmy z turizmu majú zostávať miestnym ľuďom a zisk sa používa ďalej na ochranu prírody. Erik Baláž však priznáva, že keď o tom rozpráva, jeho poslucháči sú dosť skeptickí. Zatiaľ.

A kde sa podľa neho začína divočina? Niekedy rovno za dedinou. Môže tam byť veľká skala, ľudia tam nechodia a medveď tam má brloh. Inde aj kilometre nežije zviera, lebo sú tam ľudia, cesty a poľovníci. „Pre mňa je divočina otázkou času,“ vysvetľuje. „Čím dlhšie niekde do prírody nezasahujeme, tým prirodzenejšou sa stáva.“

Najčítanejšie na SME Domov


Inzercia - Tlačové správy


  1. 5 tipov ako na zdravé nôžky v škole
  2. Ako sa developer prispôsobil nárokom kupujúceho
  3. 6 účinkov prírodného slovenského výrobku
  4. Let s prestreleným srdcom: Samovraždy slovenských hercov
  5. TAURIS výrobky na gril potešia gurmánov aj maškrtníkov
  6. Problémy s počatím? Čo vás čaká na ceste za dvomi čiarkami
  7. Ako pracujú horskí záchranári? Tieto veci by ste nemali podceniť
  8. Lety do exotiky už aj z Bratislavy
  9. Nonstop banka vo vrecku - aplikácia Mobil Banking
  10. Ako sme jazdili v socializme
  1. Očarujúca Srí Lanka: malý ostrov plný prekvapení
  2. 5 tipov ako na zdravé nôžky v škole
  3. Ako sa developer prispôsobil nárokom kupujúceho
  4. Už aj seniori presadajú do SUV
  5. 6 účinkov prírodného slovenského výrobku
  6. Americká ambasáda zaberá pozemky už rok bez nájomnej zmluvy
  7. Bratislava gets a new public space and park
  8. TAURIS výrobky na gril potešia gurmánov aj maškrtníkov
  9. Let s prestreleným srdcom: Samovraždy slovenských hercov
  10. Daikin predĺžil záruku na klimatizácie so službou Stand By Me
  1. Let s prestreleným srdcom: Samovraždy slovenských hercov 6 709
  2. Ako sa developer prispôsobil nárokom kupujúceho 2 816
  3. Očarujúca Srí Lanka: malý ostrov plný prekvapení 2 710
  4. Ako sme jazdili v socializme 2 610
  5. 6 účinkov prírodného slovenského výrobku 1 882
  6. 5 tipov ako na zdravé nôžky v škole 1 743
  7. Problémy s počatím? Čo vás čaká na ceste za dvomi čiarkami 1 311
  8. Lety do exotiky už aj z Bratislavy 1 272
  9. Ako pracujú horskí záchranári? Tieto veci by ste nemali podceniť 1 198
  10. TAURIS výrobky na gril potešia gurmánov aj maškrtníkov 820

Hlavné správy zo Sme.sk

PLUS

Ako sa Slovák z Terchovej stal veľkým reformátorom u Márie Terézie

Adam František Kollár, vedec a knihovník bol jedným z popredných osvietenských reformátorov.

PLUS

V kráľovstve polievok sa držková nevarí

Do niekoľkých hrncov naložili Bratislavčania svojho tvorivého ducha.

KOMENTÁRE

Potrebujeme posilniť kultúru záväznosti

Musíme prestať so spájaním LGBTI s ohrozením tzv. tradičnej rodiny.

Neprehliadnite tiež

Domov

Pochody boli bez protiprávnych konaní, doprava je v centre obnovená

Štátna aj mestská polícia dohliadali na priebeh pochodov Dúhový Pride a Hrdí na rodinu.

Domov

V Bratislave bol Dúhový pochod. Pozrite si, ako vyzeral

V približne rovnakom čase sa konal v hlavnom meste aj pochod Hrdí na rodinu.

Domov

Na Dúhový Pride prišla aj ombudsmanka Patakyová

V Bratislave bol aj pochod Hrdí na rodinu. Je za ním Anton Chromík, ktorý inicioval neúspešné referendum o rodine.

Domov

V Jasnej pod Chopkom odštartovala bežecká štafeta k Dunaju

Rekordných 205 tímov absolvuje trasu z Jasnej v Demänovskej doline do Bratislavy.