Psychiater MICHAL PATARÁK hovorí o sviatkoch a kultúre, uzloch, ktoré milujeme i novoročných záväzkoch, ktoré nás zväzujú.
Vianoce sú sviatky pokoja a radosti, no zároveň znamenajú aj útok na psychiku. Bolo to tak vždy, alebo vnímanie Vianoc a tlak, ktorý z nich nezriedka pociťujeme, súvisí s dobou, v ktorej žijeme?
„Pokoj nemožno jednoducho mať. Inak to nie je pokoj, ale prázdno. Pokoj sa aktívne tvorí, je skôr výsledkom činorodosti než pasívneho očakávania uvoľnenia. Ani radosť neprichádza sama. Je pozitívnym psychickým odrazom činnosti, ktorá spĺňa naše predstavy, potreby a dáva pocity zmysluplnosti. Počas Vianoc to platí o to viac. Nerád by som ošúchane poukazoval na konzum. Nákupy a nejaká tá trma-vrma sú nutnou súčasťou samotných sviatkov. Dôležité však je, že to vnímame ako cestu k niečomu väčšiemu.“
„Niečo väčšie“ sa spája aj s hojnosťou. Časté je spojenie Vianoce, sviatky hojnosti. Je dôležité stavať si akúsi mieru hojnosti? Alebo je pre psychiku úľavou, ak si dovolíme aj to, čo povedzme držíme na uzde po celý rok – viac jedla, viac zábavy, viac darčekov, viac vylihovania, možno alkoholu?
„Nie každý vie, čo je hojnosť. Vianoce nechápem ako ventil z celoročného ovládania sa. Takúto funkciu má predsa každý sviatok. Vianoce sú však špecifické, dokazuje to častejšie prispievanie na charitu a dobré veci, ako aj väčšia ochota pomáhať. Aj keby sme snahu pomôcť pociťovali len raz do roka, aj tak to má svoj zmysel. Kto nezostáva len pri štedrosti k svojim vlastným, ten pochopil, čo to štedrosť vlastne je.“
Patrí k našej prirodzenosti, že sa snažíme, aby bolo počas Vianoc všetko tip-top? Uprataný a vyzdobený dom, skvelá atmosféra, darčeky, usmievavé tváre? Nezraňuje nás to o to viac, ak sa to z nejakých dôvodov práve nedá či nedarí?
„Človek sa na väčšie udalosti vždy aj viac pripravuje. Pre koho sú Vianoce veľkou rodinnou slávnosťou, pre toho je atmosféra nesmierne dôležitá. Navyše, všadeprítomné vône a farby – to všetko má svoju terapeutickú funkciu, vlastne ako každá krása. Ak sa veľké upratovanie podriaďuje kráse a pocitu vzájomnosti, tak je všetko v poriadku. Spojeniu so stresom by som sa tu radšej vyhol, i keď chápem, že pre niekoho to tak môže byť. Najmä, ak to všetko robí len z povinnosti a zvyku. Stalo sa mi, že som na psychiatrické oddelenie počas sviatkov prijímal ľudí so samovražednými myšlienkami. Na vine však neboli Vianoce, ale pocit prázdnoty a nezmyselnosti v dňoch, ktoré si spájame s duševným a duchovným naplnením. Pocit spolupatričnosti, lásky a možnosť vzájomného obdarovania však nie sú dopriate každému. Práve v takej situácii sa môžu objaviť depresívne príznaky. Počas týchto dní vníma zranená duša svoju bolesť pálčivejšie.“
A v čom sú Vianoce pre našu duševnú pohodu dôležité?
„Páči sa mi Exupéryho myšlienka, že kultúra je založená na tom, čo sa od ľudí vyžaduje a nie na tom, čo sa im poskytuje. Vianoce sú súčasťou našej kultúry. Zamýšľame sa nad tým, kým sme a pre koho tu sme. Čím sme starší, tým viac to chápeme. A netreba zabúdať na duchovné siločiary. Myslím si, že aj pragmatickejší a sekulárnejšie orientovaní ľudia sú v tomto období vnímavejší na duchovné vplyvy. Nad nejedným stolom zaznie Otčenáš len jediný raz v roku – práve počas štedrej večere. To podstatné, z čoho človek žije, nepramení z vecí, ale z uzla, ktorý veci zväzuje a dáva im zmysel. To je tiež od Exupéryho. Uzlom je náš domov, rodina, uzlom sú tí, ktorých milujeme. Tým, že Vianoce niekomu dávame, rastieme.“
Cez sviatky trávime viac času s blízkymi, nezriedka toľko, že na to nie sme v bežné pracovné dni zvyknutí. Môže to v rodine znamenať aj spustenie konfliktov, trhanie tých uzlov? Ako tomu predchádzať?
„Je to častá vec. Opakuje sa dovolenkový syndróm z leta, predlžuje víkendová neuróza. Vianoce sú nočnou morou workoholikov. Konflikt je všade tam, kde sa ľudia stretávajú a kde spolu žijú. Netreba hovoriť, ako naň, pretože tí, čo sú často spolu, svoju taktiku majú. Konflikt sám osebe nie je na škodu. Vyjasňuje pozície, skvalitňuje riešenie ťažkostí, spriechodňuje pocity. Niekedy sa však prejavuje zbytočne negatívne. Je len samozrejmé, že si rôzni rodinní príslušníci predstavujú sviatky odlišne, majú rozdielne predstavy o svojich úlohách. Vtedy je lepšie o tom otvorene hovoriť, ako to v sebe dusiť. Druhá možnosť totiž zvyšuje pravdepodobnosť nevhodného správania. Zbytočne nezraňujme, nepoužívajme slová vždy a nikdy. Vždy si to tak robil, a tu máš výsledok. S tebou Vianoce nikdy nebudú také, aké by mohli byť. Ani po viacerých výmenách názorov sa nedajme strhnúť k vyjadreniam o pokazených sviatkoch či o tom, ako sa na všetko môžeme vykašľať. Konflikt je normálna vec, cez ktorú sa dá preniesť. Jeho primerané spracovanie môže dokonca sviatočnej atmosfére pomôcť.“
Vianoce, to sú tradície. Rodina i jednotlivec si časom vytvárajú aj vlastné zvyky. Prečo sú vianočné zvyky dôležité?
„Tradície majú svoju úlohu. Prílišný tradicionalizmus dusí, no absencia zas necháva dieru. Tradícia je ako niť. Spája generácie, ktoré oddeľujú desaťročia a storočia, šiť však treba na správnych miestach a tak, aby sme sa mohli voľne hýbať. V súčasnosti prežívame odpor k tradičnému. Všetko chceme robiť po svojom, ale strácame tak pôdu pod nohami. Tradícia je dôležitou súčasťou našej minulosti. Jej stratu chápem ako kolektívnu amnéziu (stratu pamäti – pozn. red.). Pamäť je súčasťou osobnej identity, kolektívna pamäť je zas dôležitá pre identitu národa a kultúry. Ak si nepamätám, čo som v živote robil a plánoval, neviem, kto som teraz.“
K tradíciám už každoročne patria aj tie isté rozprávky v televízii. Potrebujeme rozprávky aj v dospelosti? Potrebujeme aspoň na Vianoce byť opäť deťmi?
„Vnútorné dieťa v sebe neprestávame nosiť nikdy. Ako sa prejavuje a ako ho odhaliť, to sú už iné témy. Je však istá vec, že počas Vianoc prichádza jeho veľkolepé obdobie.“
Typickým zvykom je aj príbeh, že darčeky nosí Ježiško. S tým súvisí vtip: Milé deti, ak vám niekedy rodičia budú vyčítať, že ste ich oklamali, uprene sa na nich zadívajte a chladne menujte: bocian, Mikuláš, Ježiško... Neklameme deti, keď hovoríme, že darčeky nosí Ježiško?
„Medzi klamstvom a odovzdávaním predstavy je rozdiel. Nejde o vedomé zavádzanie, ale o odovzdávanie tradície, ktorá patrila aj k nášmu detstvu. S istým zveličením sa dá povedať, že celá kultúra je budovaním na seba sa vrstviacich predstáv a ich odovzdávaním ďalším generáciám.“
Občas deti, ktoré už tušia, že darčeky schované v skrini kúpil niekto blízky, hrajú s dospelými ďalej hru na Ježiška. Prečo?
„Všetci hráme hry. Aj keď sme už dospelí. Aj keď nevieme o tom, že ich hráme. Väčšinou ide o manipulácie, za ktorými hľadáme psychologické zisky. Hra Ježiško nosí darčeky má svoje pozitívne aspekty a medzi deštruktívne manipulácie určite nepatrí. Je to divadlo, ktoré v rodine hrajú všetci a za optimálnych podmienok aj každého baví.“
Je vhodné, aby rodičia prezradili väčším deťom darčekové tajomstvo? Alebo načasovanie by mali nechať na dieťati?
„Ja by som to nechal na intuíciu rodičov. Aj keď dieťa príde do veku, keď už vie, že Ježiško či Dedo Mráz nenosí darčeky, predsa si o ňom rado číta príbehy.“
Niektoré rodiny nemôžu byť na Vianoce spolu. Mnohí sú v zahraničí. Môže narušiť súdržnosť rodiny, vzťahu, ak blízki nie sú spolu ani cez sviatky? Alebo možnosti internetu vedia dostatočne preklenúť diaľky?
„Voči internetu v takýchto prípadoch zaujímam rezervovaný postoj. Jedna vec je telefón či rozhovor cez webkameru. Kým však neumožnia bozk, objatie alebo spoločnú prechádzku, zostanú stále pozadu za obyčajným ľudským stretnutím.“
Človek potrebuje mať víziu nových začiatkov. Nový rok takým začiatkom je, ľudia si často dávajú záväzky, menej často ich plnia.
„Fenomén resetu človek skutočne potrebuje. Záväzky k tomu zrejme patria, aj keď sa to dá aj bez nich. Stačí si popretriasať myšlienky a plány a vydať sa novým smerom. Niekomu však pomáha, keď si smer explicitne pomenuje.“
Treba sa niečoho pri tom pomenovaní vyvarovať?
„Nemyslím si. Záleží skôr na tom, čo človek očakáva. Či si vytyčuje mantru, ktorú chce mať celý rok vskutku nad sebou, alebo predsavzatie vyslovuje pomedzi cigaretový dym na silvestrovskej oslave. Dobré je vychádzať zo seba. Čo skutočne chcem, čo potrebujem? Začiatok nie je tabula rasa, žiadne vygumovanie predchádzajúcej osobnosti. Je to nadviazanie na nejaký zlom vo vnútri. Vo vnútri, ktoré zostáva to isté, aj keď nalomené. Vhodné sú záväzky, ktoré nás nezotročujú pred sebou samými, ktoré nie sú negatívne formulované. Čím menej takých, tým lepšie. Veď to podstatné je žiť tak, aby sme mali zo života radosť.“
Beata
Balogová
