Posledné vydania ročníka 1913 a prvé čísla v roku nasledujúcom boli také smutné, akoby ani nemala vypuknúť prvá svetová – už o pár mesiacov.
Vianoce. Smutné Vianoce. Ľud nemá čo jesť, zúfa si nad vlastným osudom, uteká z hladu do cudziny za chlebom a zárobkom - a hľa, vládnuce kruhy ešte vždy tento ľud pokladajú za schopný, aby ďalšie bremená snášal.
(Robotnícke noviny v Prešpork 1. januára 1914)
Robotnícke noviny, ktoré vychádzajú 25. decembra 1913 s citovaným úvodníkom na prvej strane, sú hlásnikom slovenskej sociálnodemokratickej strany, ale v lamentovaní nad odchádzajúcim rokom sú zajedno s ostatnými novinami, čo v tom čase písali po slovensky.
Národy v Uhorsku práve zápasia o právo učiť deti v školách materinským jazykom a v nedemokratickom uhorskom parlamente chcú pozdvihnúť svoje politické práva. Je to len pár mesiacov, čo sa dobojovalo na Balkáne.
Fúria válečná korbáčovala národy na Balkáne a prelievala vrelú krv tisícov a tisícov mužov, prinášajúc nešťastie nielen národom balkánskym, ale i ostatnému svetu. Po celý takmer rok žili sme v neprestajnom válečnom nebezpečenstve a stálej vojenskej pohotovosti. Válečný boh Mars chodil s rukou na meči po všetkých krajinách Európy a aj Ameriky.
(Robotnícke noviny v Prešporku 1. januára 1914)
Slovenské noviny čitateľov vytrvalo nabádajú na národné cítenie, ale veľkému politickému boju sa Slováci skôr len prizerajú. Podľa historika Milana Zemka ťaží v tom čase Slovákov oproti iným národom ešte jedno bremeno navyše: ich vlastná slabosť a nedvižnosť. Alebo inak – nerozvinutosť, neschopnosť kooperovať a mobilizovať sa politicky. V tých časoch nám chýbala kvalita, píše Milan Zemko. Kvalita, ktorá by mohla reprezentovať aj inšpirovať. Napokon v Slovenskom denníku to vidia podobne:
Naša história, naša minulosť je tak neblahá, nešťastná, že lepšie nemyslieť na uplynulý rok, vôbec na deje posledných rokov. Či máme písať o nešťastnej politickej práci našich vodcov? Či o rozvratnej práci niekoľko polobláznivých, nemravných kňazov?
(Slovenský denník Budapešť 1. januára 1914)
Tieto vety vydávajú noviny Milana Hodžu, študovaného právnika, ktorý je hlavným redaktorom Slovenského týždenníka – s 13-tisíc výtlačkami najpredávanejších slovenských novín. Národ nezobúdza len novinami – povzbudzuje ľudí k združovaniu v poľnohospodárskych družstvách a vedie agrárnu stranu. Hodžove noviny v každom čísle sledujú, ako sa darí iným národom a prajú im úspech.
Čo Rumuni požadujú, to je už známe. Platnosť svojej materinskej reči v školstve, pri súdoch a v úradoch štátnych aj samosprávnych a zábezpeky ohľadom hospodárskeho, vzdelanostného aj politického svojho pokroku. Prirodzená vec, že pokonávanie s Rumunmi, ak sa podarí, treba pokladať za počiatok novej národnostnej politiky nielen k Rumunom, ale aj k Slovákom, Nemcom, Srbom, Rusínom.
(Slovenský týždenník v Pešťbudíne 25. decembra 1913)
Ak národných buditeľov zarmucuje slabá podpora vlastného ľudu, ľudu zase chýbajú peniaze a chlieb, v roku 1913 ešte viac ako roky predtým, aspoň podľa niektorých úvodníkov.
Nebol by div, ak by sa v ľuďoch ešte väčšmi bola zakorenila povera, že trinástka nešťastný počet - taký ťažký bol rok 1913. A najmenej dvojnásobne doliehala jeho ťarcha na ľudí u nás, v našej krajine. Prostred veľkých udalostí v susedstve našom, na Balkánskom polostrove, potratili hlavy správcovia našej zahraničnej politiky a stvorili nám okolnosti, v ktorých ozaj ťažko bolo žiť. Peňažná kríza, citeľná široko po svete, u nás stala sa záhubnou. Um a usilovnosť boly márne: dokázať niečo temer sa nedalo, ba čo sa stvorilo namáhavou prácou mnohých rokov a i viac pokolení, i z toho padlo veľa v obeť týmto zlým pomerom. A aby človek, i najneúnavnejší, najpodnikavější, najsmelší i najrozmyslenejší ešte viac pocítil svoju malomocnosť, nasledovaly dni, týždne, mesiace daždivé; búrky, povodne chodily po krajoch od prvej jari do samej jasene. Škody v hospodárstve dovŕšily zhubu vojenskými nepokojmi a peňažnou krízou spôsobenú. So strany živelných pohrôm naše slovenské kraje ešte neobišly najhoršie, a jednako napr. v údolí Váhu nebola toľká povodeň od roku 1813-ho.
(Národnie noviny v Turčianskom Sv. Martine 3. januára 1914)
Noviny ešte nepublikujú fotografie, inzeráty vyzerajú napríklad aj takto.
Vecnejším tónom a skôr makroekonomickým pohľadom hodnotia odchádzajúci rok v Slovenskom týždenníku.
Jeden z najsmutnejších zjavov nášho sociálneho života je desná nezamestnanosť ľudu, majúca svoje korene v tej už od rokov trvajúcej všeobecnej krízi, ktorá sa pre válečné udalosti na Balkáne ešte priostrila. Drahota peňazí ochromila obchod a priemysel a jeho desné položenie zhoršilo sa ešte tým, že vývoz na Balkán od roka zaseknul celkom čo všetko ťahalo za sebou, že mnohé priemyslové závody musely svoju výrobu obmedziť, ak nie celkom zastaviť.
(Slovenský týždenník v Pešťbudíne 25. decembra 1913)
Východiskom pre nezamestnaných je často Amerika. Vznikajú agentúry, čo ponúkajú cestu za oceán a pomoc s nájdením roboty. Ide o jav taký masový, že sa vlastníci fabrík v Uhorsku v strachu o odlev pracovnej sily snažia vysťahovalectvo zakázať zákonom.
Mnohé tisíce pracovných rúk ostaly bez práce a v týchto pomeroch tí tak často po zlom spomínaní vysťahovaleckí agenti mali a majú ľahkú prácu. Lež nie každý ťažobou dnešných časov stihnutý robotník môže pochytiť vandrovnú palicu, ohromné množstvo je takých, čo im nestačí ani na to preplavné do Ameriky a z týchto úbožiakov regrutujú sa potom tie početné regimenty nezamestnaných, proti ktorým, keď si pýtajú chlieb, vrchnosti naše nevedia si inak pomôcť ako žandármi a políciou.
(Slovenský týždenník v Pešťbudíne 25. decembra 1913)
Ale prisťahovalci nie sú vítaní v krajinách, kde sa rastie nezamestnanosť. Napríklad aj v Amerike.
Americký poslanec Congressman Burnett vypracoval návrh zákona proti dosťahovalcom. Jeho návrh má číslo 6060 a jestli ho Congress (snem) vo Washingtone prijme, nebudú púšťať americké vrchnosti na americký breh nasledujúce národnosti: Rusov, Talianov, Horvatov, Slovákov, Poliakov, Rusínov, Maďarov, Srbov, Bulharov. Výnimečne pripustia aj potom ešte Nemcov, Francúzov a Švédov. Senátor Dillingham navrhuje inak. On chce, aby z každej národnosti ešte prijímali prisťahovalcov desiatu čiastku z toho, koľko z tej národnosti už v Amerike žije. Ale tento návrh nechce Congress prijať a tak spraví Amerika vysťahovalectvu iste koniec. To preto, že je v Amerike čím diaľ tým menej roboty.
(Slovenský týždenník v Pešťbudíne 2. januára 1914)
Avšak tou pravou konfliktnou témou vo svete nie sú imigranti, ale zahraničné kolónie. Rakúsko-Uhorsko je v Trojspolku s Nemeckom a Talianskom, proti nim sa stojí Trojdohoda – s Anglickom, Francúzskom a Ruskom. Je záver roka a následník trónu František Ferdinand sa vracia z misii v Anglicku.
Nemôže byť reči o sblížení Anglie ani s Nemeckom, ani s Rakúsko-Uhorskom. Korunný princ Franc Ferdinand už ani preto nemohol viesť politické rozhovory, že anglicky vôbec nehovorí a len ťažko vyjadruje sa po francúzsky. Pravda, po francúzsky hovorí toľko, koľko sa vyžaduje etikettou, ale to nedostačuje vyjadriť politické myšlienky. Z členov anglickej vlády jediný lord kancellár hovorí po nemecky, ale s ním rakúsko-uhorský následník nebol na reči. Politické názory následníkove ostaly kráľovi neznámymi, lebo o politike oni nehovorili.
(Národnie noviny v Turčianskom Sv. Martine 3. januára 1914)
Žiadne noviny nemôžu tušiť, že od novoročných pozdravov neprejde ani pol roka a následník trónu umrie pri sarajevskom atentáte a o pár týždňov na to vypukne najväčšia vojna v dovtedajšej histórii. Ale pušný prach v ovzduší cítiť už od balkánskych vojen (1912 a 1913).
Tu ale musíme spomenúť tú jedinú potešiteľnú udalosť, ktorú nám treba zaznačiť na dobro odoberajúceho sa roku. To je: zachránenie pokoja. Lebo pokoj Európy v jarných mesiacoch tohto roku visel opravdu na veľmi tenulkej nitke. V každú chvíľu sa očakávalo nariadenievšeobecnej mobilisácie, lebo jemné prsty diplomacie trojitej dohody začaly pliesť sídlo pre rakúsko-uhorskú monarchiu. Kolko mladých životov by bolo na bojišti vykrvácalo, kolko milujúcich manželiek a sirôt by bolo oplakávalo svojich synov, manželov, otcov? Koľko hmnotných tiarch aj v páde najväčšieho víťazstva by sa bolo uvalilo na našu vlasť, keby sa nebolo podarilo pokoj udržať? Že sa obrovským krvavým a hmotným obetám vyhlo, to môžme pripísať hotovosti a dobrému vystrojeniu našej armády tak, jako aj vysokej panovníckej múdrosti a štátnickej prozretelnosti nášho vrelomilovaného staručkého pomazaného kráľa Franca Jozefa I.
(Slovenské noviny v Budapešťi 31. decembra 1913)
Noviny ešte nepublikujú fotografie, stránky sú do posledného miesta zaplnené písmenami, správy sa týkajú hlavne politiky, na kultúru veľa miesta nezostáva. V Národných novinách práve inzerujú nové číslo Slovenských pohľadov s vianočným príhovorom od Hviezdoslava, Slovenský týždenník uverejňuje báseň Janka Jesenského, píše sa o výstavke slovenských výšiviek v českom Písku. Kultúrnou udalosťou tých dní na celom svete je prekvapivé nájdenie Mony Lisy začiatkom decembra. Prináša ju sám zlodej, Talian, ktorý chcel, aby sa obraz vrátil do Leonardovej vlasti. Noviny celý mesiac reportujú, ako obraz putuje cez talianske mestá späť do múzea, ktorému patrí.
Monu Lisu, chýrny obraz Leonardiho, odviezli z Ríma pod silnou strážou do Milána a tam ho na niekoľko dní vystavili. I tu jako vo Florencii a v Ríme hne sa obecenstvo aby videlo dielo veľkého talianskeho majstra. Z Milana odvezú obraz do Paríža a zase umiestnia v Louvre, odkiaľ ho bol maliar izieb Vincencio Perrugia ukradnul.
(Slovenský denník Budapešť 1. januára 1913)
Európa má za sebou povodňový rok a počasie sa pripomína aj po Silvestri.
Obrovské sňahové búrky boli po celej strednej Európe, hlavne v Nemecku a na pobreží Východného mora. V Berlíne od rokov nenapadlo toľko sňahu, čo dnes v noci. Premávka pouličných elektrických železníc je prerušená, vozne nemohli sa z konečných staníc ani pohnúť. Aj u nás v Uhorsku boly metelice, najmä v Semohradsku, v Horvatsku a na Slovensku.
(Slovenský denník, Budapešť, 1. januára 1914)
A čo čaká Slovákov, Uhorsko a Európu v nastávajúcom roku 1914? Niektorí veria, že horší ako ten s trinástkou už byť nemôže.
Odoberáme sa od starého roku v nádeji, že rok 1914. bude požehnanější, prajnejší, veselší. Úfame od dobrotivého Boha, že nás v nastávajúcom roku zachráni od krvavej vojny, od pustošiacej chytľavej choroby a dopraje nám zdravia, sily a čerstvosti ku práci, aby sme mohli nahradiť to, čo nám osud v starom roku nedoprial.
(Slovenské noviny, v Budapešti 31. decembra 1913)
V Hodžovom Slovenskom denníku vychádza na Nový rok úvodník plný nádeje.
Veríme, že mladá generácia sa chytí politiky slovenskej a dokáže našim odporcom, že Slovákov ešte za živa pochovať nemožno, že hospodársky náš život omládne, že naša národná organizácia zosilnie a že časopisecko naša dosiahne tú moc a silu, ktorá jej patrí a konečne že školská otázka bude riešená v našom duchu a nie v duchu bezprograraového, netečného konzervativizmu.
Bodaj by sa všetky naše túžby a nádeje už v tomto novom roku splnily!
(Slovenský denník 1. januára 1914)
Zdigitalizované výtlačky nových poskytla Slovenská národná knižnica, výňatky zo storočných slovenských novín môžete v denníku SME čítať každú sobotu. Tvrdenia historika Milana Zemka pochádzajú z publikácie Občan, spoločnosť, národ – v pohybe slovenských dejín, ktorú v roku 2010 vydal Historický ústav SAV
Autor: Zostavil Juraj Javorský
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
