ROZHOVOR KAROLA SUDORA

Moslim: Slováci sa nás boja, lebo nás nepoznajú. Vinní sú aj novinári

Ženy kameňujú a bijú radikáli, nie normálni moslimovia, tvrdí Afganec Azim Farhadi.

(Zdroj: Gabriel Kuchta)

Áno, aj my by sme mali militantov odsudzovať výraznejšie, tvrdí Afganec Azim Farhadi.

Azim Farhadi (na fotografii Gabriela Kuchtu) sa narodil v roku 1974 v Chan Abáde na severe Afganistanu. V 17 rokoch musel povinne narukovať ako vojak. Neskôr žil v Kábule, nakoniec pred násilím Talibanu v roku 1997 utiekol na Slovensko, kde dostal azyl. Dva roky pracoval ako skladník v supermarkete, potom prešiel do tretieho sektora, dnes pôsobí najmä v Inštitúte pre rozvoj spoločnosti. Bol aj moderátorom televíznej relácie zameranej na integráciu cudzincov s názvom Integruj! Vyštudoval žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, je slobodný, bezdetný, žije v Bratislave.

V akej rodine ste vyrastali?

Otec bol oblastným poslancom, brat lekárom, sestry učiteľkami. Mama nepracovala, hoci bola tiež vzdelaná. Fungovalo to tak, že keď v Chan Abáde niekto spáchal menší trestný čin alebo priestupok, miesto do väzenia ho za trest poslali pracovať k nám. Takto fungovali dve rodiny v meste a občas k nám bolo poslaných naraz aj päť či šesť ľudí.

Vnímali ste ako dieťa inváziu Sovietskeho zväzu do Afganistanu?

Vybavujú sa mi obrazy o tom, ako sa o tom rozprávalo, Rusov sme aj videli, ale príliš som to nevnímal, keďže som bol dieťa. Neskôr sme sa pred bojmi presťahovali do mesta Kunduz, ale aj tam bola zlá situácia.

Jeden deň sme bežne strávili v škole a potom bol aj týždeň voľna, lebo sa stále bojovalo. Nakoniec sme odišli do Kábulu, hoci otec ako predajca liekov viac času trávil v Kunduze, kde sa brat stal primárom v tamojšej nemocnici.

Afganistan je stále problémová krajina. Pamätáte si momenty, keď sa v nej dalo žiť normálne?

Nie, lebo som sa už narodil do vojny a situácia sa len zhoršovala. Pokojnejšie to bolo v niektorých oblastiach severného Afganistanu, kde ľudia mali možnosť cestovať na dovolenky trebárs do Uzbekistanu či Tadžikistanu, domáci tiež mohli študovať na vysokých školách. Život tam bol oproti iným regiónom voľnejší.

V sedemnástich ste narukovali na vojnu.

Zo školy nás vzali trinástich, niektorí spolužiaci mali len 16 rokov. V podstate všetci mladí sme vedeli, že ak sa nedostaneme na vysoké školy, skončíme vo vojne. Jedna možnosť teda bola štúdium, druhá útek z krajiny. Nakoniec sme v tej vojne skončili tak či tak.

Prevelili ma na sever. Našťastie tí, ktorí vedeli čítať a písať, mali možnosť robiť v centrále administratívu. Keď sa však situácia zhoršila, museli sme sa stať normálnymi vojakmi v boji proti mudžahídom.

video: Podľa Azima Farhadiho žije na Slovensku 248 Afgancov, z nich 68 lekárov

cit.jpgSpávali sme na severnej strane bytu, lebo z južnej lietali rakety

Vaším dôvodom na útek z krajiny sa nakoniec stal Taliban.

Taliban bol v Afganistane najskôr úplne nepodstatný, patril k najslabším skupinám, v Kandaháre mal možno 15 či 20 členov. Ja som sa po čase vykašľal na vojnu a šiel domov do Kábulu, kde som žil tri či štyri roky ako civil.

Vojnu sme však vďaka ostreľovaniu raketami stále vnímali. Napriek tomu sme si s kamarátmi mysleli, že sa čoskoro skončí, že je to otázka niekoľkých týždňov. Našou jedinou vtedajšou zábavou bola hudba a hranie kariet.

Žili sme v činžiaku a celé dni trávili v pivnici, do bytu sme sa vracali neskoro večer. Spávali sme však v izbe nie na južnej, ale na severnej strane, lebo rakety štartovali z južnej.

V rokoch 1993 a 1994 však začal Taliban naberať na sile. Najskôr sa objavil v Kandaháre a začali ho podporovať niektoré štáty, ktoré mali v Afganistane vlastné záujmy. O pol roka už obsadil množstvo miest. Tvorili ho najmä Paštúni a pomohlo im najmä to, že ľudia už boli unavení z bojov s mudžahídmi, ktorí každý deň kradli, znásilňovali a zabíjali.

Taliban nič také na začiatku nerobil, a tak si všetci mysleli, že im prinesie lepší život. V podstate ho vítali. Agresívny začal byť, až keď sa dostal ku Kábulu.

Jeho bojovníci vám zlomili prsty, lebo ste s kamarátom hrali na hudobných nástrojoch.

Mudžahídom karty ani hudba neprekážala. V tej chvíli sme boli asi 30 kilometrov od Kábulu a netušili, že oblasť je už pod kontrolou Talibanu. Hral som na indické bubny, kamarát na harmonike. Talibanci zvonka počuli hudbu, a tak vtrhli dovnútra a obom nám polámali prsty. Vtedy som sa rozhodol pre odchod.

Taliban nikdy nemal moje sympatie, voči nikomu na svete necítim takú nenávisť ako k nemu. Ak by bola možnosť proti nemu v Afganistane bojovať, šiel by som kedykoľvek.

Ako ste sa dostali za hranice?

Sovieti na jednej strane vtrhli do Afganistanu, na druhej mnohým Afgancom pomohli. V Európe aj Rusku je toľko Afgancov práve vďaka Rusom, keďže umožnili úteky cez sever našej krajiny. Keď ruský konzul videl, čo sa deje, udeľoval víza, iným zase pomohli známosti.

Nepredpokladám, že vašou cieľovou krajinou bolo Slovensko.

Bolo, dokonca od prvej chvíle, čo som sa rozhodol odísť z Kábulu, hoci som mal rodinu aj v Nemecku. Žili tu totiž moji známi, ktorí sem chodili do školy, navyše priamo v Afganistane sme kedysi dávno mali slovenskú susedu. Myslel som si však, že sem prídem len na pár rokov, vyštudujem a vrátim sa domov, lebo v Afganistane už bude pokoj. Keby som sa nedostal na Slovensko, ostal by som žiť v Moskve.

Kto bola tá suseda?

Istá pani z Malaciek, ktorá pôsobila ako diplomatka v Kábule. Mali sme veľmi dobré vzťahy, navštevovali sme sa. Keď musela odísť, nechala mojej mame adresu a telefónne číslo s tým, že sa môžeme kedykoľvek ozvať.

Nenávidím Taliban, proti nemu by som šiel kedykoľvek bojovať.

cit.jpgTakú tvrdú imigračnú politiku ako Slovensko nemá nik okolo

Na hranicu s Tadžikistanom ste sa dostali bez problémov?

Najskôr som šiel 80 kilometrov peši. Bolo to bežné, chodili tak aj ľudia s deťmi, utekalo sa v podstate každý deň. Odchádzalo sa vždy po polnoci, lebo vtedy na Kábul nelietali rakety. Kto mal možnosť, pokračoval s niekým v aute, iní museli ísť peši. Hranica sa dala prejsť v oblasti Badachšan v blízkosti pohoria Pamír. Odtiaľ som už pokračoval vlakom do Moskvy.

Volal som chalanom na Slovensko, tí vraveli, že nie je problém a môžem kedykoľvek prísť, ale viac som sa spoliehal na bývalú susedu. Ozval som sa jej z Ruska. Najskôr plakala od dojatia, pýtala sa, ako žije naša rodina, nakoniec mi vybavila všetky papiere. Veľmi mi pomohla. V Rusku som na všetko čakal asi päť mesiacov.

Kde je dnes vaša rodina?

Otec zomrel, nikdy nechcel ísť do zahraničia, vedel, že by naňho ako na cudzinca pozerali čudne. Mama a súrodenci žijú v Nemecku.

Vraciate sa do Afganistanu?

Tento rok som tam nebol, po minulé roky áno. V rámci tretieho sektora som totiž pomáhal realizovať viaceré projekty zamerané na rozvojovú pomoc, pomáhali sme tam tiež rozbehnúť jednu televíziu.

Na Slovensku ste začínali v utečeneckom tábore?

Áno, dostal som sa do Adamova, ale iba na tri dni, potom som získal priepustku a začal žiť v Bratislave. So všetkým mi pomáhala tá dáma, nemusel som behať za každým papierom. Po troch mesiacoch som mal azyl, vtedajšia imigračná politika bola benevolentnejšia. Súčasná je najtvrdšia aj v porovnaní s okolitými štátmi.

Nesúvisí to s tým, čo všetko sa od 90. rokov zmenilo? Ľudia sa po 11. septembri 2001 boja moslimov viac než predtým.

Nemyslím si to, lebo ten prípad sa stal v Amerike. Takú tvrdú politiku voči imigrantom pritom neuplatňujú ani Česi či Maďari. Pár ľudí na Slovensku totiž postavilo cudzincom také tvrdé bariéry, že je takmer nemožné ich preraziť.

V Inštitúte pre rozvoj spoločnosti organizujeme konferencie nielen tu, ale aj v zahraničí. Nedávno som sa na jednej rozprával s ľuďmi z 15 štátov a potvrdili mi, že nikde to nie je také tvrdé ako tu.

Nemôže byť za tým aj strach z ekonomických migrantov?

Pochybujem, lebo cudzinci, čo sa sem takto dostanú, obvykle robia 12 či 13 hodín za minimum peňazí a ide len o práce, o ktoré domáci nejavia záujem. Slováci sa podľa mňa imigrantov neboja, všetko je to vec malej skupiny ľudí, ktorí nami strašia.

Veľa cestujem a ročne debatujem so žiakmi na 50 či 60 základných a stredných školách, v rôznych mestách tiež organizujeme diskusie na tému integrácie cudzincov. Vidím, že za strachom býva najmä fakt, že niektorí cudzincov ani nevideli. Keď ich spoznajú, zmenia názor.

Napríklad?

Mám kamoša Afričana, ktorý pracuje ako lekár na východnom Slovensku. Jedna pacientka s bolesťami brucha naňho reagovala tak, že keď sa jej dotkol, hoci mal rukavice, odchádzala s tým, že si tričko držala od tela, aby sa jej neoprelo o miesto, kde ju chytal.

Sestrička ju našla na WC pri zrkadle, kde si to miesto umývala. Dnes sú rodiny tej pani aj lekára skvelými priateľmi, pravidelne sa navštevujú. S predsudkami sa teda dá bojovať najmä priamou skúsenosťou a informovanosťou.

Lekára z Afriky sa pacientka bála a miesto, kde sa jej dotkol, si umývala. Dnes sú z nich rodinní priatelia.

cit.jpgSúhlasím, že moslimovia na Slovensku by mali činy radikálov odsudzovať hlasnejšie

Ako bojovať s predsudkom typu „čo moslim, to potenciálny terorista“? Ľudia totiž vnímajú, že teroristické útoky sa objavili aj v Londýne či Madride, pamätajú si Beslan či tragédiu v moskovskom divadle, a do toho počujú Merkelovú, ako priznáva, že koncept multikulturalizmu zlyhal.

Pozrite sa na Starú Vajnorskú ulicu, kde si Číňania postavili sklady a bývanie. Grupujú sa na jednom mieste a je otázne, ako to tam bude vyzerať o 10 či 20 rokov. Systém by sa mal nastaviť tak, aby sa komunita nemusela zhromažďovať len na jednom mieste, ale mohla žiť kdekoľvek medzi Slovákmi.

Áno, niektorí ľudia majú strach z moslimov, ale veľa robí neinformovanosť. Pred dvomi rokmi sa tu robil prieskum, kto je najpopulárnejším cudzincom na Slovensku. Viete kto vyhral?

Maiga?

Nie, ten bol tuším až tretí. Vyhral Béla Bugár.

Zvláštne, keďže Bugár vôbec nie je cudzinec.

To hovoríte vy aj ja, ale ľudia ho označili za cudzinca, hoci je tu doma. Myslím si, že ak má dnes z moslimov strach 40 percent Slovákov, pri poriadnej informovanosti by ich počet klesol na 10 percent.

Nemôže si však za to aj sama moslimská komunita na Slovensku? Jej odsudzujúci hlas takmer nepočuť v prípadoch samovražedných útokov vo svete, nikoho nebolo riadne počuť ani vtedy, keď sa militantní islamisti vyhrážali smrťou karikaturistovi. Ak mlčia, ľudia sa môžu báť, že s tým vlastne sympatizujú.

Súhlasím, je to chyba, nenamietam. Keď sa do televízie vyjadruje Islamská nadácia na Slovensku, tak tieto činy odsudzuje, ale mohla by výraznejšie.

Nezabúdajme však na to, ako k strachu prispievajú samotní novinári. Pred rokom som na Slovensku organizoval medzinárodnú islamsko-židovskú konferenciu, zúčastnilo sa jej viac ako 40 štátov. Podotýkam, že už predtým sme ju organizovali aj v iných krajinách.

Čo si myslíte, ako to dopadlo? Prišla jedna televízia, všetko sme jej ukázali, vysvetlili, napriek tomu z akcie urobila strašný škandál. Redaktor behal po ulici a hovoril ľuďom, že moslimskí radikáli na Slovensku organizujú tajnú konferenciu, o ktorej nik nevie. V grafike za ním fiktívne vybuchovali bomby. A hneď sa pýtali hovorcu ministerstva vnútra, čo na to hovorí.

Ako to dopadlo?

O necelé tri minúty volal Kaliňák šéfovi hotela, či je normálny a prečo takú akciu povolil. Mne zase volal štátny tajomník. O chvíľu bolo okolo hotela iks policajných áut. Tak veľmi som sa pred účastníkmi konferencie hanbil... Rozumiete tomu? Tá akcia pritom bola zameraná na porozumenie a predchádzanie konfliktom. Rovno sme kontaktovali spravodajskú televíziu, kde mal organizátor možnosť vystúpiť a vysvetliť, o čo ide. To nás zachránilo, inak by si ľudia mysleli, že tu radikáli potajomky organizujú neviem čo.

Inokedy zase v podstate celkom normálny redaktor inej televízie, s ktorým som sa stretol ikskrát, dostane dobrý nápad urobiť reportáž, prečo na Slovensku nie je mešita, keď v okolitých štátoch je. Všetko pekne povie, ale zrazu príde k islamskej modlitebni, zazvoní, nik mu neotvára, na čo zahlási, že neotvárajú, čím vyvolá dojem, že sa boja a majú čo skrývať. Zamlčí však, že prišiel v čase, keď tam nik nie je, a teda ani nemá šancu otvoriť. Hneď na to dá priestor na kritické vyjadrenie sociologičke. Takto dobrý nápad premení na kravinu.

Mám aj ďalší prípad z televízie. Ukazovala ženu, ktorá konvertovala na islam, a tak sa pýtala moslimov, čo na to hovoria. Logicky povedali, že to vítajú, že si zrejme prečítala Bibliu aj Korán a rozhodla sa. Televízia však osloveným moslimom pokojne zamlčala, že tá pani je kompletne potetovaná, navyše pred kamerami ukazovala prsia. Vedela pritom, že u moslimov to nie je vítané, takže ich zase vykresľovala v čudnom svetle. Chcem tým povedať len to, že hlas moslimov cez médiá nezaznieva aj preto, lebo mnohým novinárom už z objektívnych dôvodov nedôverujú.

K strachu z imigrantov prispievajú novinári.

cit.jpgZlé meno nám robí malá skupina fanatikov, väčšina moslimov je normálnych

Ľudia v našej kultúre nerozumejú, ako niekto môže vyhlásiť fatwu na spisovateľa Salmana Rushdieho kvôli knihe Satanské verše, alebo chcieť zabiť dánskeho karikaturistu. V našej kultúre sa za výsmech viere, Bohu, Ježišovi ani pápežovi nezabíja.

Sú na to dva názory a ten môj je iný než tých, ktorí násilne protestovali. Keby inak Chomejní nevyhlásil na Rushdieho fatwu, nik by ho dnes nečítal. Takto z úbožiaka zbytočne „stvoril“ pána spisovateľa. Stretol som ho v Prahe, čítal jeho knihy, podľa mňa sú nekvalitné a bez štýlu.

Proti karikatúram sa protestovalo najmä v Pakistane, kde už dávno mali nejako zakročiť veľmoci. Nevravím, že inváziou, ale minimálne tam bolo treba zatvoriť výcvikovú školu atentátnikov. V tejto krajine sa totiž školia všetci tí, čo potom páchajú atentáty v Afganistane. Svet sa tvári, ako bojuje proti terorizmu, ale toto nezastaví? Ekonomické záujmy asi nepustia.

Keď prišla do Európskeho parlamentu delegácia z Pakistanu a bol v nej šéf tej školy, neprijali ho, musel ostať na chodbe. Nepustili ho ani do Schengenu. Do Ameriky však pokojne cestuje ako frajer. Keď prídete do pakistanského Karáčí, nájdete tam desiatky Angličanov, Nemcov aj iných cudzincov, všetko mafiánov, zlodejov alebo radikálov.

Čo tie karikatúry?

Ak sa k nejakej viere hlási viac ako miliarda ľudí, slušný človek to akceptuje. Načo vyvolávať konflikt, urážať? Na druhej strane ja by som proti tomu nedemonštroval, nepálil vlajky, nevyhrážal sa smrťou. Aký zmysel má spáchať samovražedný atentát kvôli Rushdiemu či nejakému dánskemu novinárovi kdesi v Pakistane?

Takto to berie aj väčšina moslimov, zlé meno im robí malá skupina fanatikov, ktorí dokážu manipulovať s tými najchudobnejšími. Prečo sa nedemonštrovalo trebárs v Dubaji? Deväťdesiatdeväť percent moslimov je normálnych. Každý pozerá na 10-tisíc radikálov, nie na viac ako miliardu ostatných.

Veľa otázok vzbudzuje postavenie žien v islame.

Minulý mesiac som sa vrátil zo Saudskej Arábie, kde som bol na púti v Mekke. V Medine sme boli v luxusnom hoteli, na dvoch poschodiach bolo obchodné centrum. Úplne bežným obrazom boli moslimky s priateľom či manželom, ktorí sa v kaviarni držali za ruky a pozerali si trebárs fotky v tablete.

Používa sa výčitka, že v Saudskej Arábii ženy nesmú šoférovať. Keď som sa o tom bavil s jedným tamojším šejkom, povedal, že o to má záujem len pár feministiek, tie ostatné majú vlastného šoféra. Vyjadril pochybnosť, či by európske ženy jazdili, keby si každá mohla dovoliť šoféra.

Ženy si tam teda môžu dovoliť prakticky všetko, čo aj ženy v Európe, akurát je to trochu zakryté. Kameňovanie, bitky a podobné veci sú opäť záležitosťou radikálov, a nie normálnych moslimov.

Tí mi vysvetľovali, že zahalenie slúži pre tamojšie ženy aj ako ochrana. U nás bežne vidíte na uliciach ženy v minisukniach, s odhalenými ramenami či bruchami. Máte nebodaj pocit, že sa na ne tunajší muži vrhajú?

Samozrejme, že niektoré veci sú v tých krajinách prehnané, napríklad v Iráne. Moja mama však už dlho žije v Nemecku a nikdy nedala šatku z hlavy dole, stále tiež nosí dlhé čierne oblečenie. Je to pre ňu prirodzené, lebo tak vyrastala odmalička.

Moja teta sa zase vydala ešte pred mojím narodením. Narodila sa jej dcéra, tá sa už tiež vydala a jej dcéru zase onedlho čaká svadba. Čo tým chcem povedať? Že ani jedna z tých troch generácií nikdy nezažila krátku sukňu, a tak ani nerozumejú, že by sa v nej mali prejsť po meste. Jednoducho ju nepoznajú, preto po nej netúžia. Pritom nik nemôže povedať, že naše ženy sa neparádia. Keď sa organizuje v Afganistane svadba, kupujú si iks nádherných šiat a namaľujú sa.

Prečo však robiť škandál z toho, že inokedy celkom prirodzene chodia zahalené? Sám som proti zahaľovaniu toho typu, že ženy majú len priezor na oči. Islam predsa nič také ani nepožaduje. Podľa mňa je potrebné tolerovať inú kultúru. Ja akceptujem vašu, a teda aj to, ako tu chodia ženy oblečené, a zdá sa mi prirodzené, že vy zase rešpektujete našu. Rovnako akceptujem, že ľudia z nejakého kmeňa v Afrike zase pobehujú po lese nahí. Moslim teda nech úplne rešpektuje vašu kultúru a Slovák zase moslimskú.

Pomerne rozšírený názor je, že islam sa nachádza niekde, kde bolo kresťanstvo v stredoveku.

Opäť sa to posudzuje podľa pár radikálov. V Dubaji by vám povedali opak. (smiech) Bol som tam pred dvomi rokmi a domáci sa ma pýtal, kde žijem. Sedeli sme na gauči a pitie nám poskytol tak, že zobral diaľkové ovládanie a z chladničky sa vysunula umelá ruka s kolou. Smial sa, že my na Slovensku to nepoznáme a že ak sa chceme napiť, musíme sa postaviť a ísť ku chladničke. S tým pokrokom je to teda relatívne.

Prekážajú mi mnohé veci v Iráne, napríklad atómový program, na druhej strane vidím, že ľudia si tam volia v demokratických voľbách. Nedávno si tu Fico robil kampaň na paraglajdistoch, ktorých zadržali v Iráne, a všade teraz počuť kritiku, aká je to zlá moslimská krajina. Pred štyrmi rokmi som tam bol s jedným novinárom robiť veci pre SAT1. Na hraniciach sme dostali kontakt na tamojší syndikát novinárov. Ten nám poskytol mapy, v ktorých boli presne vyznačené oblasti, kde sa nesmie fotografovať.

Pýtam sa – prečo by som fotil niečo, čo si neželajú? Rovnako som vedel, že ak chceme fotografovať ľudí v meste, treba sa ich na to spýtať, nie robiť to potajomky a nenápadne, bez ich vedomia. Strávili sme tam 25 dní, nahrali 90 hodín materiálu, urobili 60 rozhovorov a nevznikol jediný problém, nikto nás neoznačil za agentov. Jednoducho sme rešpektovali tamojšie podmienky. Celé je to teda len o tolerancii odlišnosti tých druhých.

Dáva vám dnes u nás niekto pocítiť, že ste nevítaný?

Pred rokmi som niečo robil s vašou kolegyňou Monikou Tódovou. V diskusii bolo snáď 80 či 90 negatívnych príspevkov, ale to je na webe normálne. V bežnom živote sa to nestáva, iba minulý rok na východe pri jednej debate, na ktorej sa zúčastnilo asi 500 ľudí, vstal jeden pán a spýtal sa ma, či mi poslal nejakú pozvánku, že som vôbec prišiel na Slovensko. Takíto ľudia sa však nájdu všade. Aj v Afganistane.

Rozhovor bol autorizovaný, Azim Farhadi v prepise nič nezmenil.

Medzititulky: redakcia

Hlavné správy zo Sme.sk

PLUS

Európa sa hýbe smerom, akým chce Merkelová

Angela Merkelová bola v posledných rokoch tvárou Európskej únie. Bez domáce podpory to bude mať oveľa ťažšie.

EKONOMIKA

Bankomaty majú výročia. Takto vyzerali pred 50 rokmi

Prvý bankomat dali do používania v roku 1967 v Londýne.

KOMENTÁRE

Británia sa chce zbaviť Európanov. Môže to vyjsť draho

Vláda predstavila imigračný plán, ktorý je nemilosrdný k prisťahovalcom.

Neprehliadnite tiež

Domov

Z eurofondov sa nič nerozkradlo, Plavčan urobil kroky, hovorí Paška z SNS

Vláda robí dlhodobé opatrenia proti korupcii, povedal Ján Podmanický zo Smeru.

Domov

Danko nemá problém zasmiať sa na ľudovej tvorivosti aj na jeho účet

Prekáža mu, keď niektoré strany manipulujú verejnou mienkou.

Domov

Cséfalvayová: Vízia, že spojenectvo s Ruskom je cesta pre Slovensko, je nereálna

Ruská geopolitika sa podľa poslankyne zasekla v období studenej vojny.

Domov

Americký denník si všimol Spišský Hrhov. Pochválil prácu s Rómami

Dedina založila komunitné firmy, ktoré Rómov zamestnali, a pomohla im postaviť slušné domy.