Bojoval za oslobodenie svojej vlasti, po návrate ho však jeho krajina zradila. Podobný osud komunisti napísali všetkým, ktorí sa vrátili po druhej svetovej vojne zo západného odboja. Na letca z britských kráľovských perutí - kapitána Oldřicha Doležala, ktorý potopil nemeckú loď Altsterufer, a stál tak za jedným z najväčších úspechov československého letectva, spomína jeho syn Tom Doležal.
Váš otec, kapitán Oldřich Doležal mal v RAF povesť výborného pilota. O letectve vraj sníval už odmalička, tušíte, ako sa začal tento jeho sen?
"Po prvej svetovej vojne nastal ten obrovský rozmach letectva a pre otca a mnoho mladých ľudí to bolo vzrušujúcou výzvou. Pre Československo, ktoré bolo bez mora, bol vzduch novou hranicou, ak to môžem tak prenesene povedať, obloha bola naše more. Môjho otca bavila a tešila technika, začal pracovať ako rádiotelegrafista u Baťu v Zlíne. V tom čase tam vyrábali aj vlastné lietadlá. A podnikateľ Ján Antonín Baťa v druhej polovici 30-tych podporil aj vládny program "1000 pilotov pre republiku". Tohto školenia pre nových pilotov sa zúčastnil aj môj otec.
V čase, keď sa rozbilo Československo, bol Váš otec za firmu Baťa na služobnej ceste v Poľsku.
"V marci 1939 lietal ako rádiotelegrafista v lietadle Elektra, ktoré používalo vedenie na presun do rôznych tovární po Európe. Pilotom lietadla bol Ján Serhant, ktorý dostal inštrukcie, aby sa už nevracal do Československa, ale z Poľska mal letieť priamo do Baťovej továrne v anglickom meste Tilbury. Tak leteli naprieč Juhosláviou, Gréckom, Talianskom, Francúzskom až nakoniec pristáli v Anglicku. Stále boli zamestnancami Baťu a zástupcovia firmy v Zlíne jednoducho povedali Nemcom, že boli už dávnejšie presunutí do zahraničnej pobočky. Ak by im niekto povedal, že takto unikli, trest by si odniesli ich rodiny. Neskôr, keď vypukla vojna, z továrne ich prepustili do Royal Air Force, kde chceli obaja bojovať proti Hitlerovi. Spočiatku bol otec vyslaný k 312. peruti ako pozemný rádiotelegrafista. Keďže bol však vyškoleným pilotom, je prirodzené, že opäť túžil po lietaní."
To sa mu aj podarilo dosiahnuť. Jednou z jeho najvýznamnejších akcií počas vojny bolo potopenie nemeckej lode Alsterufer, ktorá viezla 344 ton wolfrámu pre Hitlerov zbrojný priemysel. Nemecký kapitán ho vtedy za operáciu uznanlivo nazval - starý prešibaný lišiak. Spomínal otec na túto akciu?
"Na vyhľadanie a zneškodnenie Alsteruferu v Biskajskom zálive bolo z ich 311. perute vyslaných šesť lietadiel. Počasie sa však stále zhoršovalo. Čo bol dôvod , prečo štyrom z tých lietadiel bolo nariadené prerušiť ich hliadku a vrátiť sa. Lietadlo, na ktorom letel môj otec spolu s ďalšími letcami, však odvolané nebolo, navyše mali šťastie - jeho operátorovi sa podarilo Altsterufer zaznamenať. Hoci ráno už bola loď dvakrát napadnutá spojeneckými lietadlami, nepodarilo sa ju poškodiť. Po odpálení rakiet a najmä vrhnutí dvoch bômb sa liberátorovi 311.perute podarilo nemeckú loď so strategickou surovinou nakoniec potopiť."
Dotkla sa vojna aj rodiny Vášho otca? A aký bol po vojne jeho návrat do Československa?
"Keďže Protektorát Čechy a Morava boli pod nemeckou okupáciou, pre všetky rodiny, ktorých členovia bojovali na strane Spojencov na Západe, to bola ťažká doba. Počas vojny o sebe otec a jeho rodičia navzájom nemali správy. Až keď sa v roku 1945 vrátil do svojej rodnej obce Vítová, dozvedel sa, že obaja - ani jeho mama ani otec, vojnu neprežili. Napriek tomu mu však jeho rodisko pripravilo dôstojné privítanie, kde si ho uctili a poďakovali mu. Veľa to preňho znamenalo."
V roku 1948 si v Československu moc uzurpovali komunisti. Čoskoro sa začali vykonštruované politické procesy s nevinnými ľuďmi aj so západným odbojom. Komunistický prokurátor Karel Vaš poslal do väzenia aj legendárneho generála Karla Janouška, ktorý organizoval československých letcov v RAF. Kedy a ako si uvedomil Váš otec, že doma ho dobrá budúcnosť rozhodne nečaká?
"Otec zhrozene sledoval, ako začínajú zatýkať a vyšetrovať aj mnohých jeho priateľov-letcov zo západného odboja. Niektorých degradovali, iných aj uväznili. Bolo mu jasné, že musí čím skôr odísť. Zaujímavosťou ale bolo, že môj otec bol v roku 1948 ako pilot Československých aerolínií už raz unesený aj s lietadlom. Prinútili ho letieť na leteckú základňu v americkej zóne Nemecka. Vrátil sa však do Československa, veď krátko predtým sa oženil s mojou mamou, ktorá vtedy čakala dieťa. Tušil však, že sú pod dozorom, že komunistom sa nepáčia jeho otvorené pro-západné pohľady. Vedel, že je iba otázkou času, kedy ho zatknú. V roku 1950 ho náš známy, policajný úradník priateľsky upozornil, že je na zozname odbojárov z RAF, ktorých čoskoro zadržia. V tom čase však už plánovali útek s ostatnými kolegami z Royal Air Force, ktorí lietali v Československých aerolíniach."
A ten útek vzbudil v tom čase vo svete veľkú pozornosť...
"Aj preto, že išlo o prvý "trojnásobný" únos lietadla na svete, teda únos troch lietadiel naraz a v rovnakom čase. Samozrejme to pre média na západe bola mimoriadne atraktívna správa, išlo možno o najdramatickejší útek z komunistického Československa. Všetky tri lietadlá Československých aerolínií, ktoré lietali na vnútroštátnej linke, mali smerovať ráno do Prahy. Brnianske lietadlo pilotoval Vít Angetter, lietadlo štartujúce z Ostravy Ladislav Svetlík, na jeho palube sme boli aj ja a moja mama. Bratislavské lietadlo zasa pilotoval môj otec. Namiesto do Prahy však všetky tri uleteli na americkú leteckú základňu v Erdingu, ktorý vznikol v americkej okupačnej zóne Nemecka. Z osemdesiatich siedmich pasažierov, ktorí boli na palube, požiadalo o politický azyl 26. Mimochodom aj o tomto úteku písal slovenský historik Slavomír Michálek vo svojej knihe Za hranicou sloboda 1948-1953."
Všetci ôsmi príslušníci RAF, ktorí sa na úteku zúčastnili, vrátane Vášho otca, boli v neprítomnosti odsúdení na trest smrti. Ako vnímal celú tú situáciu, že sa takto k nim zachovala rodná krajina, o ktorej oslobodenie počas vojny bojovali?
"Pre nich to bolo obrovské sklamanie. Ešte počas vojny dostal za svoje zásluhy v odboji anglické vyznamenanie DFC za potopenie Alsteruferu, ktoré si veľmi vážil, ale aj československé vyznamenania. Trikrát Československý vojnový kríž, dvakrát medailu za chrabrosť, medailu za zásluhy, ale Vojenskú pamätnú medailu Československej armády. Keď sme v roku 1950 utiekli, zobral si so sebou iba to anglické DFC. Podobne ako mnohí jeho priatelia z Royal Air Force, ktorí boli po komunistickom prevrate zatknutí, vyšetrovaní či ponížení, to cítil tak, že vlasť, za ktorú bol počas vojny ochotný obetovať svoj život, ho zradila. A teraz je opäť nútený odísť do exilu. To je dôvod, prečo si nevzal so sebou svoje československé medaily a vyznamenania."
Aké boli preňho nové začiatky v exile?
"Mimoriadne ťažké. Keď utekal, odchádzal iba s malým kufríkom. Začínali sme v novom svete takpovediac od nuly. V Nemecku by sme boli pod kontrolou bezpečnosti, tak sme sa rozhodli, že nový život začneme inde. Ako bývalý vojenský pilot dostal ponuku, aby sa pripojil k austrálskemu alebo americkému letectvu. Cítil to však tak, že chce zostať v Európe. Nakoniec padla voľba opäť na Anglicko. Od roku 1950 však do RAF neprijímali naspäť československých vojnových letcov, kto z nich chcel lietať, mal možnosť ísť pracovať ako pilot do civilnej dopravy. Absurdné situácie nastávali aj tu. Napriek tomu, že lietal v RAF, licenciu mal od Československého leteckého úradu, ktorý vtedy Britský letecký úrad jednoducho neakceptoval. Musel sa teda opäť učiť na letecké skúšky, aby získal britskú licenciu. Školu si robil po večeroch, cez deň pracoval, aby mohla rodina v Británii existovať. Skúšky úspešne zložil a dostal lietadlo C 47/DC. Akýmsi pekným rámcom bolo, že to bolo rovnaké lietadlo na ktorom lietal v Československých aerolíniách od roku 1946 do roku 1950, kým uleteli."
Sledovala letcov RAF, ktorí z Československa ušli, Štátna bezpečnosť aj za hranicami?
"Podľa dostupných dokumentov Štátnej bezpečnosti, ho sledovali aj v Anglicku. Aj on sám bol zo začiatku znepokojený myšlienkou, že by ho mohli uniesť naspäť, aby sa mu pomstili."
Podarilo sa Vášmu otcovi ešte niekedy pozrieť do Československa?
"Ako sme už spomenuli, keď otec so svojimi priateľmi z RAF ušli, komunistické súdy ich všetkých ôsmich odsúdili v neprítomnosti na trest smrti. Ďalší pasažieri letu, ktorí zostali v zahraničí, zasa dostali trest 25 rokov. Za týchto podmienok by bola preňho návšteva Československa priam šialenou predstavou. Otec zomrel v roku 1983 a nikdy sa do svojej domoviny už nevrátil. Ja som navštívil Československo v roku 1991, keď sa v septembri konala slávnosť venovaná rehabilitovaným dôstojníkom RAF. Československé letectvo poslalo do Londýna tri lietadlá, aby pozbierali všetkých veteránov a ich príbuzných. Viete, tá situácia je pre mňa celá taká ironická. Opúšťal som Československo v roku 1950 v jednom z trojice lietadiel a po viac ako štyridsiatich rokoch som sa tam po prvýkrát vracal - opäť v jednom z trojice lietadiel. Navštívil som aj našich príbuzných, ktorých máme v Prahe a Zlíne, ale po prvýkrát aj otcov rodný dom v obci Vítová. Bol to vtedy silný pocit."
