Keď vláda Smeru odmietla učiteľom zvýšiť platy, ako žiadali, spustil iniciatívu „Vláda tvrdí, že nie sú peniaze, tak jej ich učitelia pomôžu nájsť“. Učiteľovi zo Spojenej školy Novohradská v Bratislave Vladimírovi Crmomanovi dala Aliancia Fair-play ocenenie Biela vrana aj za to, že upozorňoval na predražené nákupy u ministra školstva Dušana Čaploviča.
Ste jedným z najaktívnejších učiteľov. Čo považujete za najväčší úspech?
„Pre mňa je úspechom, že sa dali dokopy ľudia a nielen z Bratislavy. Čo sme začali štafetovým štrajkom, ktorý bol spontánny, ničím neriadený, išlo ďalej. Takto sa mi spontánne ozval aj učiteľ Oto Žarnay.“
S učiteľmi ste začali upozorňovať na plytvanie u ministra Dušana Čaploviča. Ako vnímate, že praktiky pokračujú?
„Súvisí to s celým systémom. Ministerstvo je zrejme viac riadené politickými tlakmi a objednávkami, než by tam bola ľudská morálka. Že keď sa na niečo príde, povie sa stop a urobí sa náprava. Ale treba povedať, že nejaké zmeny nastali, vymenili sa úradníci na úseku, ktoré má na starosti hospodárenie s vozovým parkom.“
V trestnom oznámení ste dopodrobna opísali, ako sa míňal benzín a platili sa opravy áut, za ktoré by sa dali kúpiť už aj nové vozidlá. Dodnes sa to nevyšetrilo. Nie je to málo, že odišli iba radoví úradníci a na najvyšších miestach nič?
„Ministerstvo školstva je akoby nedobytná pevnosť, osobné vyvodenie zodpovednosti sa nepripúšťa, buď sa to zhadzuje na minulosť alebo sa to nejako odkomunikuje a ide sa ďalej. Ale tak je to v celej spoločnosti. Dejú sa tu dosť zvláštne veci, ale vždy sa to len povie a ide sa ďalej. Už som nechcel veci nechať len tak, preto som podal trestné oznámenie. Prekvapilo ma, že nový riaditeľ úseku mi priznal, že sa s autami nehospodárilo efektívne. Pre mňa je nelogické, že keď to vedia, prečo to nemenia?“
Pripravujete nejaké akcie, aby ste nekalým praktikám zabránili?
„V poslednom čase som rozmýšľal, ako pokračovať. Najviac som precitol, keď som bol na polícii vypovedať pre vozový park ministerstva. Uvedomil som si, že ako súkromná osoba v tom už veľa nezmôžem. Začal som komunikovať s Novými školskými odbormi, vstúpili sme do Slovenskej komory učiteľov, v rámci nej sa snažíme pokračovať. Keď budeme chcieť dať nejaký návrh alebo niečo napadnúť, potrebujeme byť zastrešení organizáciou.“
Výrazne ste sa angažovali v prípade učiteľa Ota Žarnaya, ktorého vyhodili, pretože upozornil na nevýhodnú zmluvu školy s právničkou. Zorganizovali ste petíciu, ktorú podpísali stovky učiteľov. Veríte, že sa Žarnay vráti a bude opäť učiť?
„Myslím, že po tom všetkom kriku a tlaku, je to celkom reálne. Aj minister školstva mu, síce neskoro, ale predsa poďakoval, tak tu nádej je. Politici boli jasne konfrontovaní, musia sa po prešetrení jeho prípadu nejako zachovať. Bolo by veľmi zlé, keby nedali jasný signál, či sa má vrátiť alebo nie.“
Rozoberáte so študentmi prípad Ota Žarnaya? Ako deťom vysvetľujete, že sa politici prizerajú na prípad učiteľa, ktorý upozorní na plytvanie peniazmi a je za to potrestaný?
„Priznám sa, že žiaci sa práve na tento prípad nejak nepýtali. Neviem, či ho nezachytili alebo sa ich osobne nedotkol. Skôr si všimnú niečo iné.“
Čo ich najviac zaujíma z verejného diania?
„Pýtali sa ma, keď som podal trestné oznámenie, o čo išlo. Reflektovali, keď som dostal ocenenie Bielu vranu.“
Zmenil sa vzťah žiakov k vám, odkedy ste sa začali angažovať? Ako reagujú kolegovia?
„Od žiakov som zmenu nezaregistroval. Ani vo vzťahu ku kolegom nevnímam veľkú zmenu.“
Aj vás nejako podporujú, chcú sa pridať, pomôcť?
„Niektorí kolegovia sa aj vyjadrili, že by pomohli. Povedia, že toto bolo dobré, čo si spravil. Ale zatiaľ sa nik nepridal. Chápem to, naše kapacity sú obmedzené. Nie každý sa vie angažovať, sám to vidím na sebe, že človek veľa vecí stratí. V prvom rade stráca rodina.“
Čím to je, že ani študenti sa nezaujímajú o verejné dianie?
„Príčinou je hlavne to, že nevidia efekt verejného diania. Je to o nejakej úzkej skupine ľudí. Keď si vezmeme voľby do VÚC, v Košickom kraji zvolilo Zdenka Trebuľu 6,5 percenta ľudí, to sú pravdepodobne len jeho známi. Svedčí to o tom, že ľudia nevidia efekt žúp, zdajú sa im umelé a že im nič neprinášajú. Nezaujímajú sa o ne, lebo v tom nevidia zmysel.“
Nezlyháva potom aj škola, že im nie je schopná vysvetliť, že voľby sú dôležité, lebo si vyberáme zástupcov, ktorí potom ovplyvnia aj môj život?
„Ja sa to snažím študentom povedať. Niekedy sme aj prerušili vyučovanie a podebatili. Nepropagoval som nejakú politickú stranu, ale snažil som sa im vysvetliť, prečo sú voľby dôležité. Že sa dajú presadzovať veci, nie je to tak, že sa nič nedá robiť.“
Už ste naznačili, že učitelia nemajú čas venovať sa popri práci zmenám v školstve. Ale prečo majú problém sa aj kriticky vyjadrovať?
„Na mnohých školách fakt vládne totalita. Vedenie je často dosadené zvonku zriaďovateľom, často tam vládne strach, učitelia sa viacmenej prispôsobujú. Nehovorím, že je to na každej škole. U nás je sloboda. Inak by som nemohol robiť, čo robím, hneď by mi niekto šliapal po prstoch. Druhá vec je, že sa za 24 rokov ani nevytvorila platforma, priestor, kde by sa mohli učitelia vyjadrovať. Takto to končí v kabinete za zavretými dvermi, kde si to povedia a koniec. Treba vytvoriť platformu, kde sa budú môcť ozvať, prejaviť a budú mať istotu, že ich za názor nik nevyhodí. Treba ošetriť aj legislatívu, predsa neexistuje, aby predseda Rady školy povedal svoj názor a vyhodili ho z práce. Musíme to vyriešiť, inak tu nebude žiadna sloboda.“
Vy ste sa začali angažovať po štrajku, keď staré školské odbory cúvli a nevybojovali vyššie platy, ako učiteľom sľúbili. Ako hodnotíte prístup starých odborov?
„Fakt, že Nové školské odbory začali fungovať, spustili akciu Modrej stužky, rozhýbali aj staré odbory. Vymenilo sa vedenie a niečo sa pohlo. To, aké sú staré odbory, je obrazom členov.“
Stále sa hovorí o opakovaní štrajku. Vidíte ešte šancu, že sa učitelia zmobilizujú?
„Momentálne je apatická atmosféra. Učitelia nad tým vôbec nerozmýšľajú, lebo štrajk bol neúspešný. Mnohí prerušenie štrajku vnímali ako zradu. Ak by sa teraz povedalo, bude štrajk alebo míting, príde málo ľudí. Aj my aktívni si rozmyslíme, či to má zmysel organizovať.“
Čo hovoríte na ministra Čaploviča?
„Vnímam ho ako človeka, ktorý je v podstate dobrák. Aj som sa s ním osobne stretol, vôbec nebol konfrontačný po tom všetkom, čo som mu vyviedol. Ale mám pocit, že na ministerstve ťahá motúziky niekto iný.“
Čo by mal v prvom rade urobiť, aby sa zastavil úpadok škôl?
„Treba inak nastaviť financovanie, postavenie učiteľa. Fakt to chce výraznú, veľkú zmenu, ktorá by mala prísť od odborníkov, od ľudí, ktorí sú v praxi. Ale zdá sa, že politická objednávka je iná. Presadzuje sa centralizmus, verejné obstarávania zvrchu, ktoré sú neefektívne. Pri zákazkách sa obmieňa iba pár firiem. Síce sa hovorí, že centrálne obstarávanie má šetriť, ale realita je iná. Lepšie by bolo, keby si mohli školy nakupovať samy. Naša filozofia je dajme peniaze školám. Aby riaditelia a učitelia gazdovali, sami rozhodovali o veciach. Ak budú dobre hospodáriť, tak sa to ukáže. Ak nie, škola bude krachovať a prepadne.“
Čo u vás na škole najviac komplikuje výučbu?
„Prekáža mi, že reforma z čias Jána Mikolaja v prípade hudobnej výchovy, ktorú učím, spočívala v tom, že sa päť ročníkov scvrklo do troch. Učebnice, ktoré boli celkom kvalitné, sa tiež scvrkli, majú otrasnú grafiku a sú v nich mnohé nepraktické veci. Najlepšie by bolo, keby mohol reálny život vstúpiť do obsahu výučby. Nemal by o ňom rozhodovať úradník z ministerstva, ale sám učiteľ. Nik nechodí po školách a nezisťuje, čo treba. Chodí len školská inšpekcia, ktorá iba zvozí učiteľov a tí potom majú pocit, že ich niekto len špehuje a kontroluje. Buď sú štandardy od ministerstva uletené realite, alebo sa učia veci, ktoré žiakov nenadchnú a nezaujímajú. Treba to zmeniť. Dôležité sú aj podmienky, ja mám hudobnú triedu s nástrojmi, čo je unikát. Inde na Slovensku majú len jeden hudobný nástroj a s tým kvalitne učte...“
Ktorý minister urobil najviac pre školstvo?
„Taký asi ešte nebol. Zatiaľ sa nestalo, že by celá garnitúra úradníkov naozaj slúžila tomu, aby sa systém zlepšoval. Naopak na ňom vegetujú a vyciciavajú ho. Úradníci by sa mali starať o to, aby učitelia mohli pracovať v kvalitných podmienkach.“
Angažovali ste sa v mnohých veciach, ktoré zatiaľ nedopadli úspešne. Vtedy sa často stáva, že aktivisti sa odmlčia? Ako to, že vás to ešte baví?
„Nie som tak nastavený, že urobím jednu vec a keď to nevyjde, končím. Skúšam a všetko, čo vyjde, vďaka Bohu, a idem ďalej.“
Čo si želáte do budúceho roka?
„Aby sme sa my, aktívni učitelia, ešte viac zomkli a dokázali urobiť veci, ktoré budú ovplyvňovať proces, napríklad podobu školského zákona, zákona o pedagogických a odborných zamestnancoch.“
Čiže chodiť na rokovania s ministrom?
„Trebárs, neviem, či sa mi to podarí.“
