Mali by sme byť v strehu, aby nám neušlo, keď sa spoločnosť zase pohne zlým smerom, vraví herečka TÁŇA PAUHOFOVÁ. Rolu vo filme Horiaci ker považuje za najdôležitejšiu vo svojej doterajšej kariére. Český film so slovenskou účasťou tento rok v kinách ani v televíziách u nás nič neprekonalo.
Tento rok sme vlastne vítali s vami. V januári boli po celej Bratislave plagáty s vašou tvárou, ohlasovali premiéru Horiaceho kra. Ako ste to prežívali?
"Veľmi som sa na tento projekt tešila, ale verte mi, vôbec som nevnímala, že na plagátoch je moja tvár. Nikdy som nemala pocit, že som to ja, nemyslela som si, že si niekto povie: Aha, Táňa. Len ma napĺňalo šťastím a cťou, že som v Kre mohla hrať a to cítim dodnes, keď ten plagát vidím."
Pýtali sa vás ľudia, kto má byť tá žena z plagátu?
"Pýtali, a vždy ma to potešilo. Bola som rada, že môžem robiť malú osvetu. Že Dagmar Burešová existuje a že sa po revolúcii stala ministerkou spravodlivosti, to sa asi vie. Nie všetci by však vedeli presnejšie povedať, o čo všetko sa pričinila, o čo sa pokúšala. Nebola ten typ, čo by do sveta vykrikoval svoje hrdinstvo, preto sme jej týmto filmom ochotne vzdali hold."
Tí, čo ju nepoznali, mohli teda Horiaci ker prežívať aj ako detektívku a s napätím čakať, ako jej obhajoba cti Jana Palach na súde dopadne. Stretli ste sa aj s tým?
"Stretla som sa aj s takými, čo o jej súdnom procese vedeli - vedeli, že nemala šancu, vedeli, ako dopadol, a predsa počas filmu dúfali, že možno, možno sa to ešte nejako zvrtne! Nuž, nezvrtlo sa to, dejiny nás nepustili, no zdá sa mi skvelé, že to niekto prežíval takto. Do smrti budem HBO vďačná, že mi tento projekt ponúkli, bola to herecky veľmi vďačná úloha a veľká škola v mojom profesionálnom živote."
Keď sa Jan Palach upálil, režisérka Agnieszka Holland žila v Prahe. Vy herci ste však túto dobu väčšinou nezažili. Ako vás viedla?
"Nechcela, aby z filmu bola nejaká akademická záležitosť, kde by sme hrali nejaké charaktery a predstierali nejakú dobu. Od začiatku nám hovorila: To sa musí stať prirodzene, to musíte žiť. Zbytočne budete hrať, že toto bolo vtedy takto. Nie, to je takto a vy sa podľa toho musíte vo svojom charaktere zariadiť! Museli sme zabudnúť na optiku dnešnej doby, na to, že mnoho vecí už je dnes iných. Inak by sme len hýkali a nikam sa nedostali."
Postava Dagmar Burešovej sa tak trochu blíži k antickým hrdinom, aké človek zriedkakedy stretne na ulici. Ako ste sa v nej cítili?
"Bola som rada, že sme ju s Agnieszkou cítili rovnako a nechceli sme z nej vytvoriť nič schematické alebo archetypálne. Aká Dagmar Burešová bola a je, to závisí od uhla pohľadu. Veď sa pozrite, aké polemiky sa dodnes vedú o Janovi Palachovi. Čo to bolo za mladého muža? Niekto v ňom vidí bezcitného syna, ktorý - či sa to niekomu páči alebo nie - do veľkej miery zlikvidoval svoju rodinu. Iní ho považujú za národného hrdinu, a medzitým by sa našlo ešte tisíc ďalších pomenovaní. Nemám teda právo hodnotiť, aká bola Dagmar Burešová a čo bola ochotná riskovať. Nedá sa povedať, že by nevedela, čo ju a jej rodinu čaká, ak sa postaví za Palacha. Lenže vtedy bola extrémnejšia doba, aj následky životných rozhodnutí boli väčšie."
Vo filme zároveň cítiť aj istý pátos. Vyhovoval vám?
"To je ďalšia vec. Veľmi sa mi páči. A keď pozerám staré filmy, pýtam sa, prečo ho dnes už považujeme za niečo hanlivé. Prečo nám pripadá smiešny, trápny a chceme sa ho za každú cenu vykynožiť, zbaviť? Americké romantické komédie alebo filmy ako Pán prsteňov sú tiež patetické, napriek tomu každý rok vyhrávajú Oscarov a my nemáme problém ísť na ne do kina. Ale ak ich máme sami nakrútiť – božechráň. Agnieszka síce nepoužila americký pátos, ale nebála sa ho a vie s ním perfektne pracovať. Tak, aby bol prijateľný pre naše publikum a zároveň funkčný aj za hranicami."
Ako ste znášali to, že celé nakrúcanie ste boli ponorená do psychicky vyčerpávajúceho, v podstate absurdného príbehu?
"Občas sme sa museli snažiť situáciu nejako odľahčiť. Každý si prešiel krízou a mal obdobia, keď mu bolo ale teda pekelne ťažko. Bola to náročná téma, v podstate si ju ešte všetci nosíme v sebe, pretože to nie je tak dávno, čo sme si vybojovali slobodu. Lenže, pri nakrúcaní nebol čas na to, aby som sa zababušila do vlnenej deky, ľahla si a tvárila sa, že tu nie som. A chvalabohu. Diskusiou a prácou sme to všetci akosi spracovali - a napokon s tým aj pracovali."
Na pražskej premiére mnohí v kine plakali, aj na vás výsledok tak pôsobil?
"Nič krajšie nemôžem počuť a som za to veľmi vďačná. Je to tak hlúpo povedané, ale mám pocit, že tento film bol pobozkaný. Ak mám použiť divadelný terminus technicus. Od konca nakrúcania po premiéru ubehol skoro rok, mala som teda dosť času psychicky si oddýchnuť, emočné hrany sa trochu obrúsili. Keď som však pozerala prvý diel, všetko vo mne zase ožilo. Znovu som cítila ťažobu tej doby, mala som nervy zo všetkého, čo sa u nás stalo a bolo mi to ľúto. Druhý diel som pozerala s dedkom len tak cez prsty a tretí som videla nedávno."
Nie je vám ľúto, že ste postavu Dagmar Burešovú nedostali v divadle? Mohli by ste s ňou byť dlhšie.
"Nie, na to som ani nemyslela. Je to super tak, ako to je. Na niektorých veciach treba ešte zamakať, niektoré zas treba zažiť a pustiť ich. Takto to bolo v poriadku."
Prečo ste teda druhý diel pozerali cez prsty?
"Pretože som ho pozerala s dedkom a bála som sa, že zaspí. Je už staručký, chudáčik, zaspí, aj keď je film super. Ale v tomto prípade mi veľmi záležalo na tom, aby ho videl. Zároveň som sa trochu obávala toho, že sa zrútia moje nádeje, že to nebude také, ako som očakávala."
Veľa sa hovorilo o tom, že takýto projekt mala nakrútiť verejnoprávna televízia, nakoniec ho nakrútil komerčné HBO. Aké ste mali pracovné podmienky?
"Nepotrebujem ich vychvaľovať, nemám s nimi uzatvorenú žiadnu zmluvu. Hovorím o nich s nadšením, pretože mali všetko mimoriadne prepracované, aj to, čomu sa u nás neprikladá veľká hodnota. Mali dôslednú prípravu aj premyslené promo. U nás sa niečo len tak nenápadne nakrúti a potom sa to už len nejako vystrčí."
Filmy sa nedoklepnú?
"Ani nepredklepnú. Pritom príprava je rovnako dôležitá ako samotné nakrúcanie. My sme na ňu od HBO dostali čas, priestor a prostriedky. Mali sme k dispozícii historika, historické materiály, knihy, mohli sme sa stretávať s Agnieszkou, všeličo sa jej pýtať a diskutovať s ňou. To je úplne iná práca, ako keď sa film chystá na kolene. Vtedy ste radi, že vôbec vznikne a nemôžete dúfať, že z toho bude niečo špeciálne. A producentom z HBO šlo o to, aby niečo výnimočné vzniklo. V takej atmosfére boli všetci ochotní urobiť pre vec maximum. Napokon, samotná téma v nás vyvolávala úctu a túžbu byť čo najlepší. Nikto nás teda nemusel kontrolovať, alebo dohliadať, či sa flákame."
Ani režisérku Agnieszku Holland sa asi nedá oklamať.
"To teda absolútne nie. Je to veľká osobnosť a jej aj nesmierne ľudská. Znesie aj omyl, aj chybu. To, čo však neznesie, je neprofesionalita a nesprávny prístup."
Problémom Horiaceho kra bolo hádam len to, že nebol v kine a že na platenom kanáli nebol úplne dostupný.
"Má to svoju logiku. HBO do takýchto projektov investuje práve preto, aby mu rástol počet predplatiteľov. Aj keď si myslím, že Horiaci ker patrí do kina, na veľké plátno, pretože má ohromnú silu. Niekto možno nemá rád, ak okolo neho niekto neustále niečo chrúme alebo vypľúva popkorny a je radšej sám. Mne sa však páči, keď človek môže svoj zážitok zdieľať s niekým druhým. Prečo sa tak zatvárame? Nechceme sa o tomto porozprávať? Veď je to naša minulosť. Robila som si vlastný prieskum o Janovi Palachovi a vyšla mi zúfalá štatistika."
Čo vyšlo?
"Spýtajte sa osemnásťročného človeka, kto to bol. Pritom Palach bol v osemnástke rozhľadeným a nesmierne vnímavým človekom. Potom sa ich spýtajte, čo vedia o súčasnej vláde. Mnohí by sme pohoreli ako mačky na peci. Všetci by sme pritom mali mať zapnuté anténky. Aby sme vypozorovali, keď sa naša spoločnosť zase pohne zlým smerom."
Veríte tomu, že takéto filmy robia ľudí citlivejších?
"Je tomu verím, film má takú moc. No len poctivý film si zaslúži poctivého diváka, ktorý by mu venoval svoje myšlienky a čas. To isté je možné aj v divadle a preto sa v ňom aj pohybujem. Verím, že umenie zušľachťuje, upozorňuje, motivuje a núti neprestať myslieť."
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
