Minulý rok objavil paleobiológ PETER VRŠANSKÝ svetielkujúci hmyz. Teraz pomohol dokázať, že šváby čistili zem po dinosauroch.
Čo najdôležitejšie pre vás sa udialo v uplynulom roku?
„Prvou vecou bola reakcia na náš minuloročný výskum, kde nás zaradili medzi top desať objavov. Druhú vec komentovali v najprestížnejšom vedeckom časopise. Tretia je úplne čerstvá a pokrývajú nás vo viac ako 60 krajinách, vrátane vedecky exotických, ako Severná Kórea či Bangladéš.“
O čom boli tie výskumy?
„Umiestnenie v rebríčku sme získali za výskum z roku 2012, keď sme objavili svetielkujúceho švába z Ekvádoru a sformulovali sme novú evolučnú funkciu, takzvané schovávanie sa za svetlo. Analyzovali sme vzory svetielkovania v moriach aj na súši a zistili sme, že v niektorých prípadoch môže ísť aj o frekvenčne-závislú evolúciu, čo je evolúcia, pri ktorej nie je najdôležitejší prirodzený výber, ale ide o to, aby bola zachovaná vzácnosť jedincov. Potom sa predátorom neoplatí kontrolovať, či náhodou tie svietiace živočíchy nepodvádzajú. Je to dosť zložité. Médiá sa skôr zamerali na to, že ide o vzácny druh a miesto kde žil pochovala sopka, čo znamená, že už možno vyhynul.“
Tohoročný výskum bol podobný?
„Pri tom sme prvýkrát povedali, že dinosaury chodili po viac menej čistej zemi. Bola veľká záhada, kto vlastne spracoval obrovské množstvá odpadu po dinosauroch, ktoré by nás inak úplne pochovali, prípadne by vznikli masy podobné uhliu či rope. Takýto odpad sa sám nerozkladá a bez pomoci ho nedokážu ho rozložiť ani mikroorganizmy. Ukázali sme, že šváby z odpadu zjednodušene povedané vytiahli dusík, čim sprístupnili masu pre rozklad rastlinami. Navyše rozkladali aj drevo.“
Svetielkujúci šváb. FOTO: Peter Vršanský et al.
Dnes už to šváby nerobia.
„Odpad po cicavcoch je úplne iný ako bol odpad po dinosauroch. Funkciu prevzal iný hmyz. Švábom táto funkcia zostala už len na veľmi špecializovaných miestach, ako napríklad v jaskyniach a baniach.“
V čom sa tie výskumy líšili.
„Nový výskum je kombinácia terénneho výskumu v Libanone a Sýrii, použitia najmodernejších technológií v Nemecku a laboratórneho výskumu u nás. Svetielkujúceho švába sme našli v múzeu vo Washingtone. Parazitov dinosaurov sme spracovali pre Čínskych kolegov. Ak by sme ich mali porovnať, mali skôr spoločné to, že sú mimo môjho hlavného bádania. Sú takou bočnou vetvou hlavného výskumu. Ani jeden z nich nebol očakávaný.“
Takže aj u vás platí, že vo vede vznikajú najzaujímavejšie veci aj viac menej náhodou?
„Veľmi často sa dajú bočné vetvy výskumu dokončiť skôr, ako to, na čom pracujete desať či dvadsať rokov. Takéto perličky sa dajú vždy nájsť a to robí rok zaujímavým.“
Mláďa švába spred 125 miliónov rokov. FOTO: Peter Vršanský et al.
Pohla sa aj hlavná veta vášho výskumu?
„Áno výskum evolúcie sa hýbe dobrým smerom. Získali sme aj domáce granty. Máme dobrú spoluprácu so zahraničím. Posúvame sa dopredu míľovými krokmi a aj keď to nesmie byť objektívnou motiváciu, dúfam, že čoskoro naše poznatky využijeme v reálnej ochrane prírody.“
Nie je teda problém robiť na Slovensku vedu na špičkovej úrovni?
„Nie je to vždy najjednoduchšie, teraz riešime aj takpovediac logistické problémy, ale to, čo robím ja sa tu v kombinácii so služobnými cestami dá robiť veľmi dobre. Odpoveď sa týka len odbornej stránky.“
Ako zmení séria publikovaných významných objavov chod vedeckej kariéry?
„Ak považujeme kariéru za cieľ, tak tým je práve takáto publikácia. Ale samozrejme vo vede to nesmie platiť. Ak je cieľom poznanie, sme vychovávaní aby sme kriticky uvažovali a považovali úspech a neúspech za jednu vec, ktorá nás nesmie ovplyvniť. Veda s tým priamo nesúvisí, ale je to príjemné.“
Beata
Balogová
