Alexandrovi Gajdošovi počas druhej svetovej vojny najmenej trikrát zachránili život ľudia, od ktorých by to nečakal - nacisti.
Alexander Gajdoš vyrastal v Žiline. Po tom, ako na Slovensku začali platiť protižidovské zákony, tzv. Slovenský kódex, ho v roku 1942 zatkla nacionalistická Hlinkova garda. Od tej chvíle prežíval život, ktorý by stál za hollywoodske spracovanie.
Dva roky strávil s rodičmi a sestrou v otrasných podmienkach zberného lágru pri žilinskej železničnej stanici.
„Tlačili sme sa v drevených barakoch. Dostávali sme len vodovú polievku s kúskom chleba na deň. Každý deň odchádzali transporty kamsi do Poľska, odkiaľ sa ľudia nevracali,“ rozprával pán Gajdoš krátko pred smrťou.
Z lágru ho zachránilo Slovenské národné povstanie. Zomrel v roku 2008 ako 84-ročný.
Kto nemohol chodiť, toho nacisti popraviliPočúvajte a čítajte
Príbehy 20. storočia vysiela:
od 4. januára 2014 pravidelne každú nepárnu sobotu od 21:00 Rádio Slovensko
vychádzajú aj v časopise Týždeň.
Nech už bolo povstanie na Slovensku akokoľvek vojensky neúspešné, nemožno mu uprieť jedinečný úspech: oslobodilo tisíce väznených Židov.
„Z tábora zmizli dozorcovia a brána sa otvorila. Každý sa podľa svojich možností zdekoval. Hlavnou starosťou väzňov bolo dostať sa do hôr,“ opisoval koniec leta 1944 Alexander Gajdoš, ktorý sa pred lágrom rozlúčil s rodinou. Tá mala namierené do fatranských lesov.
Prihlásil sa do žilinského štábu povstaleckej armády. „Hovoril som si, že človek má šancu len vtedy, ak sa dokáže brániť.“
Gajdoš dostal pušku z čias prvej republiky, ukázali mu ako nabiť a strieľať a už s jednotkou mašíroval do priesmyku Strečno, kadiaľ sa valili nemecké tanky.
„Nejaký major Dobrovolný tam medzi nami behal s pištoľou v ruke a kričal: ,Za mnou, do útoku!‘,“ spomínal Gajdoš na svoje prvé a posledné ostré boje na fronte.
Mal sa ukryť v lesíku. Avšak cez pole, ktorým bežal, sa už nedostal. „Ostreľovač na mňa strieľal trikrát. Prvá guľka okolo mňa len tak hvízdla, druhá dopadla niekam vedľa mňa a tú tretiu som schytal,“ rozprával Alexander Gajdoš, ktorého zasiahol nemecký vojak schovaný na strome.
Guľka mu preletela ramenom a hrudníkom, pričom mu zlomila dve rebrá. Zobudil sa až v nemocnici po operácii. Odpočíval len dva dni a potom mu lekár oznámil, že musí utiecť, lebo Nemci budovu bombardujú.
Zranený mladík sa boľavým krokom pobral na stanicu a vlakom ušiel do Banskej Bystrice na hlavný partizánsky štáb. Tu sa dozvedel, že nemocnicu za ten čas obsadili nacisti.
Všetkých chorých, ktorí sa nedokázali postaviť na nohy, na mieste popravili.
Židia chceli prežiť vojnu v lesochPri partizánoch dlho nezostal. Povstanie sa rozpadlo a vojaci utekali do hôr. Sovietsky dôstojník im oznámil, že nemá pre nich dosť jedla, tak nech si poradia sami.
Alexander Gajdoš s priateľom (pamätal si ho ako Rudlu z Ostravy) mali smelý plán. V hlbokej lesnej pustatine Veľkej Fatry holými rukami vykopali zemľanku, zhromaždili jedlo na zimu, ktoré po dedinách vyžobrali, a uzavretí v tomto úkryte chceli prečkať celú vojnu. Obávali sa, že keby napadol sneh, prezradili by ich stopy.
V lesoch pátrali nemecké oddiely. Jednu chladnú jesennú noc vyrazili po jedlo – vraj poslednýkrát. Potom chceli vchod uzatvoriť a zamaskovať. Jedla mali dosť na mesiac, možno na dva.
Na svitaní ich však zatkli vlasovci, ktorí bojovali na strane nacistov, a odvliekli ich do väznice. Opití dozorcovia sa po nociach bavili náhodným losovaním z väzenskej kartotéky. Vylosovaných väzňov potom zastrelili v neďalekom lome.
Gajdoš a jeho priateľ mali neuveriteľné šťastie. Ich vyšetrovacie protokoly dozorcovia stratili. Mladíci sa stali bezmennými, a pretože mala byť celá väznica zlikvidovaná, veliteľ azda z náhleho pohnutia svedomia posledných väzňov prepustil. Vystavil im aj prepúšťacie dokumenty.
Alexander Gajdoš v roku 1948.
FOTO - POST BELLUM
Nacistovi nadával vojenskou dikciou a zastrašil hoAlexander Gajdoš sa s Rudlom vydali po ceste smerom na východ k frontu. Chceli sa dostať k Červenej armáde.
Rudla potreboval ísť na záchod. Podišiel hlbšie do lesa, stiahol si nohavice a stuhol. Objavil sa pred ním chlap v zimnej nemeckej uniforme s namiereným samopalom.
„Samozrejme, vzali sme nohy na ramená, no ďaleko sme sa nedostali, keď sa ozvalo: ,Halt!‘,“ popisoval ďalšiu eskapádu Gajdoš, ktorého zadržala zásobovacia jednotka Wehrmachtu vezúca jedlo a muníciu na front.
„Ukázali sme doklady z väznice. Chvíľu si ich veliteľ prezeral, potom nám ich vrátil a naložil na nás guľometové pásy. Tak sme s nimi pochodovali až do noci, do nejakej dediny, kde sme prenocovali. Náhodou som si vypočul hádku medzi veliteľom a jeho zástupcom – fanatickým nacistom. Chcel nás ráno zastreliť ako sovietskych špiónov. Veliteľ na neho kričal, že sa tu nikto strieľať nebude, aby nás ráno naložil na voz a odviezol do väznice. Ak veliteľ nepotvrdí, že nás prepustil, môže nás na mieste zastreliť,“ rozprával Gajdoš.
Obavy boli na mieste. Veliteľ bol Slovák a mohol by sa nemeckého práporčíka báť a všetko poprieť. „Nechali nás stáť na chodbe. Počuli sme, ako veliteľ väznice na toho Nemca s vojenskou dikciou zareval: ,Ty idiot, pitomec, čo nerozoznáš prepúšťacie dokumenty?‘“ smial sa Gajdoš, ktorý bol s Rudlom opäť voľný a vyrazili rovnakým smerom ako deň pred tým, tento raz šli lesom.
Opitých partizánov podrezali Nemci dýkamiDorazili do dediny Priechod, kde mali tábor partizáni.
„Ujal sa nás akýsi muž v civile. Ukazoval nám, kde čo je. V tábore niečo oslavovali, alebo čo. Partizáni už mali čo to odpité. Boli sme veľmi unavení, chceli sme sa niekde natiahnuť. Zrazu nás však ten chlapík začal vyhadzovať. Z ničoho nič. Že tu v žiadnom prípade nesmieme prespať, a že kúsok vyššie v horách je iné stanovisko, kde majú pre nás miesto. Pritom v Priechode bolo dosť miesta. Nedal sa uprosiť a tak sme šli. Ráno sme sa vrátili a pozeráme! Všetci tam ležali mŕtvi, podrezaní v spánku. Jediný, kto medzi nimi chýbal, bol ten chlapík v civile. Musel to byť nemecký kolaborant, ktorý partizánov opil a v noci tam pustil Nemcov. Aby neupozornili ostatných partizánov v horách, použili dýky. Nás si ten chlapík asi musel nejako obľúbiť alebo čo, jednoducho nás nechal žiť.“
Takto spomínal Alexander Gajdoš, ktorý potom úspešne prešiel frontom a pripojil sa k Československej armáde.
Po vojne sa stretol len s otcom. Matka a sestra zahynuli v koncentračnom tábore, kde presne a za akých okolností je dodnes neznáme.
Alexander Gajdoš sa usadil v Karlových Varoch, kde sa v roku 2004 stal predsedom židovskej obce.
Nedatovaný snímok: Gajdoš sa vyučil za inštalatéra a celý život pracoval ako stavebný technik.
Príbehy 20. storočiaNie sú vám tieto osudy ľahostajné?
Príbehy 20. storočia je projekt neziskovej organizácie Post Bellum (www.postbellum.sk).
Združuje stovky prevažne mladých ľudí, ktorí zbierajú spomienky pamätníkov. Nahrávajú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa (www.memoryofnations.eu).
Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk.
Post Bellum je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia. Pomôžte i vy!
Prosíme, staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia alebo pošlite jednorazový dar na účet 2935299756/0200.
Pridajte sa k nám! Čím viac nás bude, tým väčšie spomienkové dedičstvo zachováme pre naše deti.
Autor: Mikuláš Kroupa
Beata
Balogová
