Pred sedemdesiatimi rokmi zúrila v Európe druhá svetová vojna, no československí letci v nej zaznamenali jeden zo svojich najväčších úspechov. Ôsmim príslušníkom britských RAF sa podarilo potopiť nemeckú loď Alsterufer. "Povedali nám, že dosah tejto operácie bol taký, akoby sme zničili celú jednu nemeckú divíziu v plnej zbroji," hovorí 90-ročný Ivan Schwarz, posledný žijúci člen posádky.
Pokoj zbraní. Práve ten bol na konci roka 1943 vytúženým vianočným i novoročným prianím, ktoré spájalo väčšinu ľudí na starom kontinente. Vody Atlantického oceánu zasa rozdeľovali už štvrtý rok vojnové ponorky a lode. Medzi nimi aj obchodné plavidlo Alsterufer plaviace sa až Japonska. Jeho náklad mal mimoriadny strategický význam - pre Hitlerovu armádu viezlo celých 344 ton volfrámu. Bolo ho toľko, že by nemeckému zbrojnému priemyslu vystačil približne na jeden ďalší rok.
Európa sa zmietala v najhoršej vojne v dejinách a rodák zo slovenskej Bytče Ivan Schwarz si iba deň po skončení vianočných sviatkov opäť obliekal svoju tmavomodrú uniformu. Dvadsaťročný príslušník 311. perute, hrdý letec Britského kráľovského letectva a ako o sebe hovorí, tak trochu aj tvrdohlavý idealista.
Československý hrdina RAF: Hitlerovi potopil loď, komunistom uniesol tri lietadláČítajte
Najmladší z posádky
"Aká bola moja cesta do Anglicka? Odlišná od väčšiny mojich leteckých kamarátov. Ako takého adolescenta ma rodičia poslali na štúdiá do Walesu," hovorí veselo o svojich začiatkoch zaslúžilý generálmajor, ktorý len pred niekoľkými dňami oslávil okrúhle 90. narodeniny. Jeho otec bol významným právnikom a v tom čase si dopisoval s anglickým priateľom, lordom Newboroughom. Keď sa dozvedel, že pre mladého Ivana by mohla byť príležitosť priučiť sa vo svete, nezaváhali.
"Boli to však turbulentné časy, len krátko po mojom odchode skončilo Československo, vznikli slovenský štát aj Protektorát Čechy a Morava a o pár mesiacov už vypukla druhá svetová vojna," vyratáva. Dodnes nevie presne vysvetliť ten neurčitý pocit, ktorý ho vtedy doslova zhypnotizoval. Cítil, že sa musí prihlásiť do anglickej armády.
"Musel som im klamať, že som plnoletý, ale mal som v tom čase iba šestnásť rokov," zabáva sa aj po rokoch na tom, ako mu vďaka jeho vyspelosti a presvedčivosti anglickí oficieri uverili. Nevinná úprava dátumu narodenia sa prevalila až v roku 1940, keď ho prevelili k československým jednotkám.
"Keď padlo Francúzsko, československá armáda prišla do Anglicka, oni už, samozrejme, mali o nás presné dokumenty," usmieva sa.
Namiesto príkladného trestu však Angličania ocenili jeho odhodlanosť.
"Pravda je, že mi nakázali na rok vrátiť sa do školy a dokončiť si gymnázium, ale potom som sa mohol opäť vrátiť do služby. Sníval som o letectve, čo sa mi aj podarilo, nové sily boli vtedy naozaj žiadané. A tak som svoju pôvodnú zelenú uniformu vymenil za modrú," vysvetľuje veselo. Ako hovorí, s československými letcami v 311. peruti boli rovnakou krvnou skupinou, našiel si medzi nimi mnohých priateľov. Patril vtedy k tým najmladším.
Útok na nemecký Alsterufer. FOTO - FCAFA.WORDPRESS.COM
Morský vlk a starý lišiak
Najmladším bol aj spomedzi osemčlennej posádky na palube legendárneho lietadla liberátor, ktorý vyštartoval zneškodniť Alsterufer. Na deň po skončení vianočných sviatkov 27.decembra 1943 nezabudne nielen Ivan Schwarz, ale ani vojenskí historici.
"Anglický prieskumník vtedy zaznamenal podozrivé plavidlo. Bol to nemecký Alsterufer, ktorý sa rýchlo pohyboval smerom k pevnine, do prístavu v Bordeaux ," spomína vtedajší benjamín na palube liberátora.
Zneškodniť nemeckú loď, ktorá sa tvrdohlavo plavila vpred, sa však nepodarilo lietadlám z niekoľkých perutí - dokonca ani britskému protiponorkovému esu Lesliemu Baveystockovi na lietadle sunderland z 201. perute. Podobný výsledok zaznamenali aj ďalšie lietadlá z 201. a tiež 422. perute. Bolo jasné, že nemecký kapitán Piatek sa medzitým skontaktoval s nemeckým riadiacim štábom a požiadal o pomoc, ktorá už bola na ceste. Hralo sa o všetko, no rozhodoval čas.
"Bola otázka, či sa tam dostaneme skôr my, alebo nemecké stroje vyslané na ochranu lode. Do akcie potom poslali aj našu posádku," hovorí Schwarz, ktorý plnil úlohu horného strelca. Zadným strelcom bol František Veitl, bočným Josef Kosek, rádiotelegrafistom Marcel Ludikar, operátorom Jindřich Hahn, navigátorom Zdeňek Hanuš, druhým pilotom Robert Procházka a nakoniec kapitán Oldřich Doležal. Práve jeho šikovnosť spolu s navigátorovou presnosťou sa považuje dodnes za gro ich úspechu. Na ich úsilie totiž Nemci odpovedali tiež zúrivou paľbou z protilietadlových guľometov. Bolo treba konať.
Z ôsmich striel, ktoré vypálila československá posádka, zasiahlo loď päť, väčší efekt však mali dve bomby. Po ich zhodení z lode vyšľahli plamene. "Podľa správ, ktoré sme neskôr dostali, jedna z nich padla cez komín do kuchyne, kde zabila kuchára a jedného Nemca, ktorý tam nanešťastie práve v tom čase niečo jedol. Inak sa nikomu nič nestalo," spomína Schwarz.
Potápajúcu sa loď obklopili záchranné člny s nemeckými námorníkmi. Keď ich neskôr zajali Angličania, kapitán Piatek, ktorý bol ostrieľaný morský vlk, uznanlivo zhodnotil akciu protivníkov, ako elegantne preleteli aj tou najintenzívnejšou paľbou z lode, pričom sami stíhali bombardovať. "Prešibaný starý lišiak," vyjadril sa vraj uznanlivo lámanou angličtinou na adresu kapitána Doležala.
Loď s nákladom volfrámu, ktorý by Nemcom vystačil na celý rok, klesla ku dnu. FOTO - FCAFA.WORDPRESS.COM
Víťazné finále?
"Bolo to odhodlanie ísť proti Hitlerovi. Nefalšovaná radosť a spolupratričnosť," hovorí Ivan Schwarz viac než o bojovej akcii o atmosfére, ktorá panovala medzi letcami. Ich úspech zaplavil prvé stránky novín, gratuloval im sám letecký maršal Karel Janoušek, ktorý organizoval vytváranie československých leteckých jednotiek v RAF. "Dostali sme československé vojenské kríže, kapitán Doležal aj s navigátorom Hanušom vzácny anglický kríž DFC," spomína Schwarz na nekončiace prejavy uznania, ktorými ich ešte dlho zahŕňali zo všetkých strán.
"Gratulujem k dobrej celoročnej práci, zvlášť za Vaše veľké úsilie pri potopení Alsteruferu. Všetko najlepšie v roku 1944. Myslím, že do budúcna môžeme pozerať s veľkou nádejou, že nasledujúci Nový rok už strávite doma," písal im na Silvestra aj anglický maršal John Slessor, muž, ktorého meno sa spája s prielomom v bitke o Atlantik.
Hoci pri svojom časovom odhade sa John Slessor zmýlil, podstatu odhadol úplne presne. Práve spomínané úsilie hralo veľkú úlohu medzi letcami aj ďalej. Sám Ivan Schwarz odlietal tisícdvesto hodín, za svoju činnosť získal ďalšie dva železné kríže československé vojenské kríže, zúčastnil sa ako letec aj na operácii Overlord, teda na vylodení spojencov v Normandii.
Liberátor - jeden zo symbolov 2. svetovej vojny.
Keď sa ho pýtame, aký to bol pocit, keď prišlo očakávané víťazné finále a vojna sa konečne skončila, v jeho hlase cítiť aj po rokoch náznak entuziazmu. "Krásny. Chcel som sa čo najskôr vrátiť domov, ísť za rodičmi a byť so svojimi blízkymi," hovorí.
Jeho rodičia vojnu prežili, pre židovský pôvod časť nej z nej v pracovných táboroch, časť zasa ukrytá v horách. Ako by sa vyvíjal jeho život, ak by bol počas vojny žil s nimi, sa dnes nezamýšľa. Neuvažuje ani o tom, čo by sa stalo, ak by zostal žiť v Československu po vojne. "Skončil by som podobne ako iní letci v niektorom z komunistických lágrov alebo by ma popravili," myslí si po rokoch.
"Po návrate domov som sa stal veliteľom letiska v Ruzyni. Keď mi z ničoho nič vzali moje ďalekopisy, dokonca na priamy príkaz ministra vnútra, a dali ich pod správu Štátnej bezpečnosti, mal som už zlé tušenie, že sa to tu nebude uberať správnou cestou," hovorí.
Tohto pocitu sa nevedel zbaviť. Aj pre to sa rozhodol pre odchod do Londýna. Na Slovensko sa však rád vracal, najmä po nežnej revolúcii. Dlhé roky pôsobil vo Zväze letcov slobodného Československa, kde sa snažil udržiavať pri živote ich históriu a tradíciu. Dnes už je posledným z paluby bájneho liberátora, jedným z mála posledných žijúcich Slovákov a Čechov pôsobiacich v Royal Air Force.
"Keď sa teraz po sedemdesiatich rokoch pozriem späť, tlačia sa mi do očí slzy. Myslím na svojich priateľov, ktorí zahynuli, ale aj na tých, ktorí prežili, a nedočkali sa doma žiadneho uznania ani vďaky. Na druhej strane som rád, že naše úsilie nebolo márne. Že sme kedysi aj my slovenskí a českí letci prispeli svojou trošku k dobrému koncu."
Autor: Soňa Gyarfášová
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
