Jej snom bolo venovať sa rómskym deťom. Tento sen si Maria Holubová (61) plní už vyše dvadsať rokov na bardejovskom sídlisku Poštárka. V miestnom gete žije takmer dvetisíc Rómov. V dvojizbových sociálnych bytoch, kde sa nezriedka tlačí desať ľudí, kúria najmä v peciach.
Poštárka sa až veľmi podobá na neslávny košický Lunik IX. Márii to neprekáža. Drobná Rómka, ktorej nikto nepovie inak ako sestra Atanázia, si v gete plní svoju životnú misiu.
Spolu s kňazmi saleziánmi tam od roku 1990 vybudovala školu, škôlku, založila spevácky zbor a snaží sa dávať tamojším deťom šancu na lepší život. Aspoň o niečo lepší, ako žijú ich rodičia.
No len máloktoré z nich vie, že sestra Atanázia je prvou rómskou mníškou na Slovensku. V roku 1972 tajne vstúpila do Rádu sv. Bazila Veľkého, ktorý patrí pod gréckokatolícku cirkev, o rok neskôr zložila prvé rehoľné sľuby.
Tajne a prvá
„V dedine sme boli jediná rómska rodina. Otec sa živil ako kováč a popritom pracoval v tamojšom štátnom závode, matka v poľnohospodárskom družstve,“ spomína si na detstvo rodáčka z obce Svetlice pri Humennom.
Najradšej však chodila do neďalekej osady, kde bývala jej stará mama. „Vždy, keď som tam prišla, cítila som sa ako doma. Vedela som, že tam patrím,“ neskrýva rehoľníčka svoj pôvod.
Rodičia s ňou a jej súrodencami mali iné plány. „Odmalička nás rodičia viedli k vzdelaniu. Najmä otec chcel, aby sme sa učili a nemuseli v dospelosti ťažko pracovať,“ hovorí s úsmevom. Vzdelanie je pre rehoľníčku prioritou.
Atanázia je z piatich súrodencov – má tri sestry a brata. I keď sú od seba vzdialení stovky kilometrov, majú medzi sebou silné puto. Brat, ktorý sa živil ako profesionálny vojak, býva v Tepliciach, dve sestry v Prahe a tretia vo Švédsku. „Každý deň sa spolu rozprávame cez Skype,“ usmieva sa charizmatická žena.
V roku 1968 začala Maria študovať v Prešove strednú zdravotnú školu. Vtedy ešte netušila, ako sa jej v najbližších rokoch zmení život. Osudovým pre ňu bolo stretnutie s rehoľníkom Mariánom Potašom v druhom ročníku.
„Spoznala som sa s ľuďmi, ktorí žili viac duchovne a postupne som začala chodiť na ich tajné stretnutia, kde sme rozprávali o Bohu a viere,“ opisuje, ako sa počas socializmu dostala k cirkvi.
Neprekážalo, že som Rómka
Vtedajší režim nebol naklonený duchovným vodcom, preto aj ona navonok tajila svoju vieru. Všetky schôdzky organizovali, akoby pripravovali revolúciu. Často im pomáhali rodičia.
„Otec jedného z dievčat v skupine pracoval ako školník. Vždy nás tajne prepašoval do stredoškolského internátu. Nikto neskúmal, či tam skutočne bývame, alebo nie,“ prezrádza.
Rómskej stredoškoláčke sa tak otvoril iný pohľad na život. „Nikoho nezaujímalo, či som Rómka, alebo biela, ako to bolo doma na dedine. Hneď ma prijali medzi seba,“ spomína sestra Atanázia.
Po maturite a tajnom zložení rehoľného sľubu začala pracovať ako civilná zamestnankyňa v Ústave sociálnej starostlivosti v Bardejove, kde opatrovala duševne chorých chlapcov. Verejné hlásenie sa k cirkvi bolo vtedy pre ňu nemysliteľné. Preto si ďalších šestnásť rokov nemohla obliecť rehoľné rúcho ani sa modliť na verejnosti.
Oslobodenie pre Atanáziu prišlo až v roku 1988, keď ju preložili do charitného domu v Trenčíne. Pre skromnú ženu to bol jeden z najvýznamnejších momentov v živote. Odvtedy sa už nemusela hanbiť za svoju vieru a začala sa venovať rómskym deťom.
Otec bol na ňu veľmi pyšný, matka mala o dcéru strach. „Predsa len, bola som prvá rómska mníška v Československu,“ žartuje. Rodine najviac prekážalo, že sa už nevydá a nebude mať deti. Postupne sa jej aj tieto obavy podarilo doma umlčať.
Radšej si odsadli
Atanázia má dodnes ťažké srdce na susedov z rodnej obce. „Nie je ľahké byť na Slovensku Rómom. Stretávame sa s nepochopením, nedôverou, pre mnohých sme stále tí, ktorí kradnú, sú leniví, nedokážu sa postarať o svoje rodiny,“ povzdychne si aj po rokoch.
Trápi ju spomienka, ako dedinčania odmietli v kostole medzi seba prijať jej matku. „U nás doma nikto nebol veriaci, ale mama chcela kvôli mne chodiť na omše. Lenže jej prvá cesta do kostola nedopadla dobre a domov sa vrátila s plačom.“
Ženy sa od nej v kostole odťahovali a presadali si do iných lavíc. „Dodnes tomu nerozumiem. Boli sme slušná rodina, nikdy sme nechodili špinaví, rodičia pracovali. Ľudia si otca vážili ako kováča, ale mamu v kostole už nechceli,“ smutne dodáva. Podľa Atanázie sú najmä na dedinách voči Rómom veľké predsudky.
„Zlepšilo sa to po smrti otca, keď sa mama presťahovala do Prahy, našla si kostolík a nové kamarátky.“
Aj preto sa snaží pomáhať Rómom tam, kde o nich spoločnosť nemá záujem. Po zmene režimu prijala volanie z rehole, aby sa vrátila do Bardejova. Ústav však vymenila za jedno z najväčších rómskych sídlisk na Slovensku.
„Odvtedy sa to veľmi zmenilo. Väčšina Rómov vtedy ešte mala prácu, chodili robiť hlavne do Česka. V priebehu niekoľkých rokov sa z bardejovského sídliska stalo geto podobné neslávne známemu Luniku IX. Rómovia tu obývajú sociálne byty, kúria si v peciach. Staršie paneláky sa už neopravujú, v dezolátnom stave sú aj chodníky.“
Rómka v habite
„Dnes takmer všetci žijú zo sociálnych dávok alebo celé rodiny odišli do Anglicka,“ opisuje sestra Atanázia. Zo šiestich maturantov sa tento rok podarilo nájsť prácu iba dvom.
„Niektorí Rómovia už nepoznajú, že ráno treba vstať a ísť do práce. Potom sa iba bezcieľne túlajú po uliciach a pijú.“
Nepopiera, že miestni boli prekvapení, keď medzi nich prišla Rómka v habite. „Postupne si zvykli a chodia sa za nami vyrozprávať, posťažovať sa.“ Rómovia si k nej vraj našli ľahšie cestu, keď videli, že je jednou z nich.
Ako zdôraznila, má to potom veľký vplyv aj na deti, ktoré vychovávajú. „Zo všetkých síl sa snažíme, aby deti chodili do školy, ale niekedy sa nám to nepodarí.“
Spolu so saleziánmi sa jej podarilo na sídlisku otvoriť prvú cirkevnú materskú školu. V dvoch triedach sa venujú 50 deťom, prijali aj rómske asistentky, aby odbúrali rečovú bariéru. Mnoho z detí hovorí iba po rómsky.
„Aj rodičia detí, ktoré učíme, menia svoj spôsob myslenia. Viac sa snažia svojim deťom pomáhať, chcú, aby mali vzdelanie. Aspoň učňovku,“ teší sa energická mníška. Dvadsať žiakov, ktorí absolvovali predškolskú výchovu, začalo študovať na súkromnom rómskom gymnáziu v Kremnici.
Sestra Atanázia popri učení na Poštárke založila detský spevácky zbor Devleskere čhave (Božie deti) a pomáhala organizovať výlety pre tamojšie deti do Talianska, Francúzska, Španielska či Poľska, v 90. rokoch učila katechizmus v Jarovniciach.
Pri otázke, čo by najviac pomohlo Rómom, nezaváha ani na sekundu: „Práca, práca, práca.“ Vlastná rodina Atanázii nechýba. „Pre mňa sú to všetky deti na sídlisku, to je moja rodina,“ tvrdí.
Na záver podotkla, už pred maturitou cítila, že musí ísť pomáhať „svojim“. Dnes verí, že jej najťažšia misia bude úspešná.

Beata
Balogová
