Diplomatický post v Bratislave získala vďaka Milošovi Zemanovi. LIVIA KLAUSOVÁ odmieta, že sa jej odvďačil za podporu pred voľbami prezidenta.
Kto prišiel s myšlienkou, že by ste sa mohli stať veľvyslankyňou?
„Ponuku som dostala od pána prezidenta Zemana.“
Prečo ste chceli byť veľvyslankyňou?
„Študovala som Vysokú školu ekonomickú, zahraničný obchod a medzinárodné vzťahy. Celú kariéru som sa zaoberala medzinárodnými financiami, bola som pracovníčkou Ekonomického ústavu akadémie vied. Nemyslím, že by to bolo niečo, o čo by som sa snažila a po čom by som túžila. Ale keď ponuka prišla, bola pre mňa cťou. A to osobitne, že prišla pre Slovensko, pretože tu môžem prispieť k dobrým vzťahom.“
Keď ste sa o funkciu výrazne nezaujímali, prekvapila vás ponuka Zemana?
„Samozrejme.“
Aj vám vysvetlil, ako mu napadlo, že práve vy by ste mali byť veľvyslankyňou?
„Prezidenti veľa vecí nevysvetľujú. Prezidenti vám dajú ponuku a vy tú ponuku môžete prijať alebo odmietnuť. Pre mňa bola cťou.“
Zaujíma ma, či ste rozoberali, prečo si vybral vás?
„S pánom prezidentom nemám také vzťahy, aby som s ním mohla rozoberať jeho rozhodnutia.“
Karel Schwarzenberg tvrdil, že Miloš Zeman vás presadzoval na post za odmenu, lebo ste ho podporili v prezidentskej kampani. Ako ste to vnímali?
„Pokiaľ ide o túto výčitku, nezakladá sa na pravde. Bolo to tak, že ako manželku prezidenta ma médiá pred druhým kolom prezidentskej voľby oslovili, aby som povedala svoj názor. Rovnako ako názor povedali desiatky ďalších, ktorí dostali otázky.“
Ako spätne hodnotíte, že ste sa zapojili do prezidentskej kampane? Po tom, ako ste povedali v narážke na Schwarzenberga, že nechcete, aby prvá dáma nevedela po česky, vyšla najavo minulosť vášho otca, že bol funkcionárom Tisovho vojnového štátu. Bol pri konfiškácii majetku židovských občanov a pracoval ako vedúci cenzúrneho oddelenia Ústrednej štátnej bezpečnosti.
„Nezapojila som sa do prezidentskej kampane. Dostala som otázku od televízie Prima pred druhým kolom voľby, koho z kandidátov preferujem. O pánu Schwarzenbergovi som nepovedala jedno jediné slovo. Povedala som tieto tri vety. Pán Zeman v tejto krajine žil. Pozná občanov a ich históriu. Ako politický protivník môjho muža vždy dodržal slovo. To bolo všetko. K vašej otázke hovorím, že nebudem odpovedať na špekulácie a výmysly. Pokiaľ chcete viesť rozhovor o mojom otcovi, tak to nie je rozhovor pre mňa. Môjho otca som poznala do svojich 15 rokov, mám množstvo dokumentov, aj od slovenských historikov, ktoré vyvracajú, čo prebehlo v médiách a čo hovoríte. Čo otec robil, nemôžem ani dokázať, ani vyvrátiť. Ale určite nerobil nič zlé, naopak, pomáhal v odboji. Prosím, hodnoťte ma podľa toho, čo urobím ako veľvyslankyňa pre Českú a Slovenskú republiku a vzájomné vzťahy.“
Nechcem vás hodnotiť cez otca. Pýtam sa, ako s odstupom času hodnotíte prezidentskú kampaň...
„Znova hovorím, že som sa do prezidentskej kampane nezapojila. Jediný raz ma oslovila televízia Prima.“
Na otázku ste nemuseli odpovedať, mohli ste to nechať bez komentára a nehodnotiť ani jedného z kandidátov.
„Ale ako som to mohla nechať? Toto všetko mám tiež nechať bez komentára? Nemám vám odpovedať?“
Pýtala som sa na prezidentskú kampaň, ako s odstupom času...
„Nechajte prezidentskú kampaň, máme nového prezidenta. Prezidentská kampaň čaká vás na Slovensku.“
Váš manžel ostal v Prahe. Pri akých príležitostiach bude za vami cestovať do Bratislavy?
„To sa musíte opýtať môjho pána 'prezidenta'.“
V čom Slovensko napreduje v porovnaní s Českom? V čom by si Slovensko mohlo brať príklad od Česka?
„Pokiaľ by som bola Livia Klausová, tak sa o tom môžeme porozprávať, ale v tejto role mi neprislúcha hodnotiť, čo je dobré. Určite je tých vecí veľa. Najpodstatnejšie je, že obe krajiny si výborne rozumejú, pretože máme za sebou spoločný život. Máme veľa rovnakých pohľadov na svet, kultúrne a historicky. Na veľa vecí máme rozdielny pohľad, ale to je normálne a správne.“
Ako ste pred 21 rokmi vnímali rozdelenie Česko-Slovenska?
„Ako každý občan, ktorý prežil celý život v Československu. Použijem prirovnanie. Veľa vašich známych tvorí výborný pár a jedného dňa prídu a povedia, ideme sa rozviesť. Samozrejme, že si budete hovoriť, ale prečo to robíte? Však vám to funguje, vychádzate spolu. Na jednej strane je tam nostalgia ako pri všetkých rozvodoch. No pre mňa bolo dôležité, čo bolo potom. Rovnako ako v osobnej rovine, že sa dvaja ľudia rozídu bez toho, aby si ubližovali a zostanú dobrými priateľmi, aj keď nebudú spolu žiť, lebo majú spoločné deti, zážitky. To sa stalo aj medzi našimi štátmi. Rozvod prebehol zamatovým spôsobom. Kým k nemu došlo, tak sa všetky dôležité otázky medzi krajinami vyriešili.“
Čiže s odstupom času to hodnotíte pozitívne?
„Z pozície veľvyslankyne mi to neprislúcha hodnotiť. Môžem povedať, že naše dnešné vzťahy majú výnimočný charakter.“
Mali ste možnosť zo zákulisia pozorovať udalosti, ktoré smerovali k dohode o rozdelení, keďže váš manžel bol pritom. Spomínate si na niečo špeciálne?
„V žiadnom zákulisí som to nemala možnosť pozorovať. Pre mňa to bolo rovnaké ako pre vás. Keď bolo rokovanie politikov, tiež som sa o ňom dozvedela až z médií. Jedine som mužovi hovorila - pamätaj si, že musíš s nimi rozprávať tak ako so mnou, sú oveľa citlivejší. Keď sa začalo o rozdelení hovoriť, s mužom sme jazdili po Česku a Slovensku so slovenskou časťou politikov, ktorí podporovali podobné hodnoty ako jeho strana, a snažili sme sa, aby sa krajina nerozdelila.
Pri dvadsiatom výročí viacerí poprední politici zo Slovenska hovorili, že rozdelenie nebolo ani tak túžbou Vladimíra Mečiara ako Václava Klausa.
„Toto nechajte historikom. Čo s tým mali pán Klaus a pán Mečiar? Nie je predsa možné takúto vec personifikovať. V tom čase to boli zhodou okolností títo politici, ktorým táto úloha pripadla. To nebolo rozhodnutie. Ani o jednom z nich nemôžete povedať, že to bolo jeho prianie, že to urobil, či už pán Mečiar, alebo Klaus.“
Referendum nebolo, niekto z politikov musel rozhodnúť.
„Ale akú by ste dali otázku referenda?“
Napríklad, ste za rozpad Česko–Slovenska?
„No a všetci by povedali, že nie sú a ono by sa aj tak rozpadlo, pretože to nie je otázka referenda. Ale to sú zložité úvahy a počas tohto krátkeho rozhovoru na ne nie je čas. Len vravím, že to, čo hovoríte, sú veľmi zjednodušené predstavy o tom, ako to bolo, prečo to bolo, kto to urobil.“
Prezident Ivan Gašparovič udeľoval štátne vyznamenania. Na akciu bol pozvaný aj banskobystrický župan Marian Kotleba, ktorého mnohí kritizujú za extrémistické a antisemitské názory. Má takýto človek dostávať pozvánku na podobné oficiality?
„Žiadnemu veľvyslancovi neprislúcha komentovať politikov. O tom, že tam pán Kotleba bol, viem z tlače. Bola som tam, no s ním som sa nestretla. Pán Kotleba bol demokraticky zvolený. Banskobystrický kraj nie je pre mňa iba pán Kotleba, sú to tisíce občanov tohto kraja, desiatky inštitúcií a podnikov, s ktorými má Česká republika veľmi dobré vzťahy.“
Viete si predstaviť, že by ste sa stretli na rokovaní s Marianom Kotlebom?
„Prečo personifikujete samosprávny kraj do osoby župana? Ten je dôležitou osobou, ale Banskobystrický kraj pre mňa nie je len Kotleba.“
Keby ste sa rozhodli tento kraj navštíviť, za pánom Kotlebom by ste nešli?
„To som nepovedala. Nedávajte hypotetické otázky.“
Čo si myslíte o Robertovi Ficovi, ktorý sa rozhodol kandidovať za prezidenta?
„Neprislúcha mi hodnotiť, môžem len uviesť príklad iného politika, ktorý zhodou okolností je mojím manželom. Chápem, že keď niekto pracuje v politike, je na ňom, aby sa slobodne rozhodol, na akú funkciu a kedy bude kandidovať. A to vám hovorím za svojho muža. Keď sa rozhodol, tak sa rozhodol.“
