Možno polemizovať, či prebiehajúce reformy od roku 1990 sú dostatočné, či sú správne, či nemali byť razantnejšie a pod. Som presvedčený, a napokon to vyjadrujú viaceré vyjadrenia a štúdie, že jednoznačná odpoveď nejestvuje. Časť verejnosti a aj odborníkov je toho názoru, že v reforme či transformácii školstva sme pokročili značne, časť je toho názoru, že zmeny mohli byť rýchlejšie.
V článku Zákony v školstve bude treba opäť meniť (SME 15. 10.) sa okrem iného hovorí: „Obce zatiaľ neuvažujú o zlučovaní malých škôl, lebo zákony nevytvárajú tlak na takýto vývoj, nie sú dostatočne motivujúce.“ O tomto probléme by bolo možné napísať mnohostranovú monografiu, v ktorej by sa dali podrobne analyzovať mnohé argumenty za a proti „malým školám“ a „veľkým školám“. Len zdôrazním, že pri racionalizácii siete najmä základných škôl by nemali byť rozhodujúce ekonomické hľadiská. Skúsenosti dokazujú, že aj menšie školy dosahujú dobré výsledky, výchova a výučba v nich sú „osobnejšie“, osadenstvo školy je si bližšie a komunikatívnejšie atď.
„Financovanie pomocou kupónov – nositeľom financií je žiak“ – akiste sa nikomu nepodarí zistiť, koľko percent volebných preferencií získali politici na tejto sympatickej, ale nerealizovateľnej (aspoň nie v najbližších rokoch) téze. Viem si predstaviť, že v mestách by mal „žiak v rukách finančný kupón“ a s ním by šiel do tej školy, ktorá mu ponúka výučbu jazykov, infomatiku atď. – skrátka čosi viac ako iná škola.
Lenže, kam sa obrátia s kupónmi žiaci vidieckych škôl, keď je v obci je len jedna škola? Prenasleduje ma myšlienka, že naša mládež sa bude diferencovať na žiakov, ktorí budú mať možnosť výberu medzi niekoľkými (kvalitnejšími?) školami, a žiakov, ktorí sú odkázaní na jednu školu. V neposlednom rade mi napadá, že ak by základné školy mali žiť len s financií kupónov žiakov, potom hneď v prvom roku by sme museli zavrieť niekoľko stoviek škôl.
O spoplatnení vysokoškolského štúdia sa toho popísalo naozaj dosť. Som za spoplatnenie. Študenti by boli motivovaní k zodpovednému štúdiu (za svoje peniaze by chceli kvalitu). Štát navyše investuje do študenta státisíce a on po štúdiu odchádza do zahraničia.
Myslím si, že najskôr by bolo treba začať vytvorením pôžičkového systému, sociálneho systému, podnikového štipendijného systému (zainteresovať podnikov a organizácií na štúdiu svojho potenciálne budúceho pracovníka) a pod., teda tak, ako je to v iných krajinách.
V súvislosti s inováciami práce škôl sa neraz hovorí o tom, že školy budú o žiakov bojovať, budú súperiť, budú pracovať novými netradičnými metódami a pod. Som za inováciu. Nemali by sme však podliehať eufórii a nazdávať sa, že len totálna zmena výchovno-vzdelávacieho procesu prinesie prevratné výsledky. Po roku 1990 sme začali (alebo stále začíname?) tvorivo-humanistickou výučbou a pedagogikou. V porovnaní s tzv. tradičnou výučbou je to nesporný prínos, ale nie všeliek. Tí, ktorí sa zaoberajú školstvom, vedia, že v Amerike a v štátoch západnej Európy sa začínajú objavovať hlasy o tom, že škola by sa mala „vrátiť“ k tradičným hodnotám – náročnosti na výkon, disciplínu v školách, poslušnosť, posilnenie pozície učiteľa a pod.
Výsledky zmien vo výchove a vzdelávaní sú viditeľné až po viacerých rokoch, a preto treba k nim pristupovať mimoriadne uvážlivo.
Autor: ERICH PETLÁK(Autor je univerzitným profesorom)
