Ako členka ľavicového sionistického hnutia Hašomer Hacair (Mladý strážca) ilegálne pôsobila počas vojny v Maďarsku a prispela k záchrane mnohých životov. Zomrela na jeseň roku 2012 ako 93-ročná.
Štefánia sa narodila 22. novembra 1919 v židovskej rodine v Michalovciach, jej otec Ludvík Loránd pracoval ako riaditeľ elektrárne. Roku 1928 náhle zomrel a matka sa s dvomi deťmi odsťahovala do Žiliny.
Ludvík Loránd bol veriaci, dodržiaval židovské zvyky, no jeho žena mala liberálnejšie zmýšľanie, čo sa neskôr odrazilo i v živote jej dvoch dcér.
Počúvajte a čítajte
Príbehy 20. storočia vysiela:
18. januára o 21.00 h Rádio Slovensko, relácia sa vysiela pravidelne každú nepárnu sobotu na Rádiu Slovensko,
vychádzajú aj v časopise Týždeň.
Keď bolo na konci 30. rokov zjavné, že Židia v celej Európe budú mať pre nacistickú rozpínavosť vážne problémy, bola už Štefánia dospelá a pôsobila ako aktivistka ľavicového sionistického hnutia Hašomer Hacair (HH).
Mladí sionisti sa vtedy pripravovali na presťahovanie do Palestíny, ale po začatí vojny a rozpade Československa pochopili, že sa to môže podariť len jednotlivcom.
Začali sa teda sústreďovať na záchranu svojich najbližších a rozhodli sa, že sa pokúsia dostať čo najviac Židov do Maďarska, kde bola únosnejšia situácia než na Slovensku.
Štefániu vyslali do Budapešti, aby tam, podobne ako ďalší „agenti“, pripravovala zázemie pre utečencov. Hranice tajne prekročila v sprievode pašerákov dňa 9. marca 1942.
„Margita“ získavala pre Židov novú identituV Budapešti žila Štefánia pod menom Margita Demeterová. Mala tri hlavné povinnosti: zohnať pre utečencov doklady, ubytovanie a peniaze. Pomáhalo jej, že perfektne ovládala niekoľko jazykov - maďarský, slovenský, nemecký - a navyše vôbec nevyzerala ako Židovka.
Podarilo sa jej oklamať maďarských úradníkov a získavať od nich rodné listy s menami skutočných osôb. Vydávala sa za Maďarku, bola neodbytná, vynaliezavá, vymýšľala si vierohodné zdôvodnenia, a napokon dokázala vybaviť aj policajné prihlášky k pobytu.
Všetky dokumenty neskôr falšovala a desiatkam ľudí tak zaistila novú identitu. Peniaze obstarávala za pomoci židovskej organizácie JOINT.
Po čase Štefániu zatkla maďarská polícia, pravdepodobne preto, že niektorý zo zadržaných utečencov prehovoril počas výsluchu.
Policajti však „zobrali“ Margitu Demeterovú. Jej skutočné meno nepoznala ani väčšina utečencov, a tak nikto neprišiel na to, že je Židovka. Putovala do internačného tábora Bačka Topola, kde boli pomery miernejšie než v akomkoľvek židovskom lágri, a kde sa do nej zaľúbil starší veliteľ.
„Nič som mu nedovolila, mohol mi len ruku pobozkať. Napriek tomu som však mala v tábore neuveriteľné postavenie. Napríklad prišiel za mnou jeden z dozorcov a povedal mi: ,Margitka, ja by som veľmi chcel ísť na dovolenku, nemohli by ste sa za mňa prihovoriť?‘ A ja som povedala: ,Dobre, ale počula som, že ste kričali na internovaných ľudí, tak nech to už viac nepočujem!‘,“ hovorí pani Lorándová.
Agentúra TempoKeď Štefániu alias Margitu takmer po roku prepustili, začala si hľadať prácu ako úradníčka a opäť sa zapojila do ilegálneho hnutia.
Vtedy našla v inzerátoch ponuku zamestnania od akejsi agentúry Tempo. Prišla na pohovor a zistila, že je v nemeckej tlačovej kancelárii.
„Na stenách viselo množstvo fotografií Hitlera, ale už som sa nemohla otočiť na opätku a odísť. A teraz si predstavte, že som spravila skúšku a oni mi povedali, že som okamžite prijatá. Nevedela som, ako z toho vycúvať, tak som povedala, že chcem nehorázne vysoký plat. A oni aj na to prikývli,“ rozpráva.
Štefánia chcela po pohovore zmiznúť, no nakoniec prácu vzala, pretože ju prehovorili priatelia z odboja, ktorí dúfali, že sa tak dostanú k informáciám.
Po pár mesiacoch však všetko prasklo a Štefániu - Margitu opäť zatkli. Vtedy už vyšlo najavo aj to, kým v skutočnosti je, internovali ju ako Židovku.
V roku 1944 musela podobne ako jej sestra, ktorú zatkli o pár mesiacov skôr, nastúpiť do transportu. Vlak odchádzal do vyhladzovacieho tábora Osvienčim Birkenau.
„O plynových komorách som vtedy vôbec nič nevedela. Človek si mohol predstaviť, že Židov nečaká nič dobré, ale že ich hubia v plyne ako hmyz? Komu by niečo také napadlo?“ spomínala Štefánia Lorándová pred niekoľkými rokmi.
„Ale keď sme stáli v Osvienčime na rampe a obklopovali nás esesáci so psami, bola pred nami jedna žena z Berlína, taká pekná mladá blondínka. A oni nás vyzvali, aby sme sa sami prihlásili, ak sa cítime chorí alebo slabí, že nás odvezie auto. Nejako som vycítila, že esesáci to s pomocou nemôžu myslieť vážne, že to s tým autom bude nejaká balamuta," spomína Lorándová.
"Berlínčanka sa prihlásila. Ja som jej hovorila: ,Líza, nerobte to!‘ Lenže ona si azda myslela, že jej neprajem, aby sa odviezla autom alebo čo. Dokonca aj jeden esesák jej povedal: , Ach, du kannst noch laufen.‘, pretože videl mladú ženu a vedel, že by ešte mohla žiť. Ale druhý SSman ju vzal, keďže sa naozaj urputne hlásila. Keď sme potom prišli do lágru, tak nám miestne dievčatá rozprávali, že to bola súčasť tzv. selekcie, a že tie ženy, ktoré oddelili, práve ,letia komínom‘. Zabili ich hneď po príchode.“
Z Osvienčimu do československého pohraničiaČinnosť v odboji zaistila Štefánii určitú popularitu medzi väzenkyňami z lágrovej hierarchie. Pomohli jej a zapísali jej meno (aj meno jej sestry) na zoznam žien určených na deportáciu do iného tábora. O Osvienčime nebola ani na konci života schopná hovoriť.
„Bola to taká hrôza, že na to vôbec nedokážem myslieť. Chcela som len jediné: odísť preč. Kamkoľvek. Nevedela som, kam nás odvezú, ale bola som vtedy presvedčená, že horšie miesto, než je Osvienčim, už na zemi nie je,“ povedala.
Dostala sa do pracovného transportu, skončila vo fabrike v Sudetách, v bývalom československom pohraničí. Vojnu prežila, rovnako ako jej sestra a mama.
Po vojne vstúpila Štefánia Lorándová do KSČ, pracovala na ministerstvách zahraničných vecí a vnútra. Vyslali ju do Sovietskeho zväzu, aby zabezpečovala repatriáciu Čechov z Volyne, a vtedy sa prvýkrát stretla so sovietskou realitou. Jej komunistické presvedčenie zaznamenalo prvé trhliny.
Začiatkom 50. rokov napísala list vysokému funkcionárovi KSČ Viliamovi Širokému, s ktorým sa poznala. Rozprávala, ako v liste kritizovala pomery v strane a v krajine.
Následne ju predvolali pred disciplinárnu komisiu, musela dať výpoveď zo zamestnania a z KSČ ju vylúčili. Až do dôchodku sa potom živila ako prekladateľka a tlmočníčka.
Štefánia Lorándová v roku 2009.
FOTO - POST BELLUM
Spomienky Štefánie Lorándovej zaznamenali dokumentaristi z Post Bellum.
Príbehy 20. storočiaNie sú vám tieto osudy ľahostajné?
Príbehy 20. storočia je projekt neziskovej organizácie Post Bellum (www.postbellum.sk).
Združuje stovky prevažne mladých ľudí, ktorí zbierajú spomienky pamätníkov. Nahrávajú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa (www.memoryofnations.eu).
Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk.
Post Bellum je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia. Pomôžte i vy!
Prosíme, staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia alebo pošlite jednorazový dar na účet 2935299756/0200.
Pridajte sa k nám! Čím viac nás bude, tým väčšie spomienkové dedičstvo zachováme pre naše deti.
Autor: Adam Drda
Beata
Balogová
