Boli dobrí kamaráti a spolužiaci.
S Janom Palachom ste boli blízki priatelia. Ako si naňho spomínate?
Predovšetkým to bol veľmi slušný človek, skôr tichý, uzavretý, rád o veciach diskutoval. Aj preto sme mu hovorili večný diskutér. Bol celkovo veľmi filozoficky zameraný. Po dvoch rokoch na Vysokej škole ekonomickej v Prahe, kde sme obaja v tom čase študovali, zistil, že to nie je ono a prestúpil na filozofickú fakultu. Bol aj veľmi zásadový a mal vysoký cit pre spravodlivosť, keď sa mu niečo nepáčilo, vždy proti tomu vystúpil – a dosť tvrdo. Napríklad, keď sme spolu boli na brigáde v Kazachstane.
Vy ste sa spoznali práve v Kazachstane v roku 1967, aké to boli vtedy časy?
Ja som bol o niekoľko rokov starší, chodil som do vyššieho ročníka. Stretli sme sa na medzinárodnom výmennom pobyte, ktoré v tom čase organizovala Vysoká škola ekonomická - do východných i do západných krajín. Bolo nás tam vtedy asi dvadsaťpäť. Stavali sme tam továreň na spracovanie hydiny a pomáhali sme pri výstavbe školy, pri tom robili pomocné stavebné práce. Atmosféra medzi študentami bola krásna, večery sme ako mladí ľudia trávili pri táboráku a speve, vo chvíľke voľného času hrali futbal, volejbal, bedminton alebo sme jednoducho filozofovali a robili hlúposti.
Podmienky tam ale boli dosť tvrdé. Mesiac pod stanom, to bolo pekné dobrodružstvo, ale po celodennej práci sme tam dostávali ako stravu iba strohú kašu. Dohodli sme sa na štrajku, aj Honza proti tým podmienkam vtedy vystúpil, nakoniec sa to spravilo a boli nám vďační aj Rusi, pretože oni by sa ozvať nemohli. Boli sme mladí ľudia, ktorí boli zvedaví, aký je svet. Po skončení brigády sme spolu s Honzom ešte 14 dní cestovali, navštívili napríklad Samarkandu, Taškent či púšť Karakum, kde sa nám domorodci snažili predať ťaviu srsť s tým, že má vynikajúce tepelné vlastnosti a používajú ju aj polárnici. My sme ju samozrejme nekúpili, dali sme im však melóny zo Samarkandu, oni tam na púšti nič také nemajú. Bolo to celé zaujímavé a dobrodružné. Neskôr sme sa cez Moskvu a Leningrad vrátili domov.
Hovorili ste s Janom Palachom o okupácii, ktorá prišla v roku 1968?
Aj v roku 1968 sa konal podobný zájazd do Leningradu, nahovorili sme Honzu, aby bol jeho vedúcim. Vrátil sa domov dva dni pred okupáciou sklamaný a rozladený. On mi hovoril, ako nepriateľsky sa Rusi stavali k Československu. Tá propaganda bola obrovská. Pre pražskú jar sme tam boli kontrarevolucionári, okupácia už bola preňho absolútne zmrazenie.
Mohol niekto tušiť, že Jan Palach sa rozhodne pre takýto krok?
V novembri v roku 1968 sa ešte Janovi Palachovi podarilo dostať na vinobranie do Francúzska. Veľmi sa mu tam páčilo. Keď sa odtiaľ vrátil, spomínal, že sa dohovoril s majiteľom vinárstva, že tam o rok pôjde znova. To bolo koncom novembra 1968, myslím, že vtedy ešte o tom, že niečo také urobí, neuvažoval.
Prečo si myslíte, že sa nakoniec takto rozhodol?
Neviem si to dodnes vysvetliť. V tom čase som už nebýval na internáte, pracoval som už v Kladne a stretávali sme sa iba občas. V januári som mu kúpil lístky do divadla, no už som ho na internáte nenašiel. Z televízie som sa potom dozvedel, že na protest proti sovietskej okupácii sa upálil študent, prvé správy ešte neuvádzali meno.
O dva dni po jeho upálení Vám však prišiel od neho rozlúčkový list, ktorý písal krátko pred jeho činom.
Bola to pohľadnica, ktorú mi poslal do práce, pretože nemal moju domácu adresu v Kladne. Asi o dva dni prišli policajti, odviezli ma do Prahy na Bartolomejskú, kde bolo to ich stredisko. Ale musím povedať, že tí policajti sa správali veľmi slušne a solídne, nemôžem povedať, že by bol na mňa vedený nátlak. Tam sa snažili odo mňa zistiť, či nebudem náhodou pochodeň číslo dva. Oni mali strašný strach, či sa neupáli niekto ďalší. Vtedy som tam u nich musel nechať aj tú Honzovu pohľadnicu, ktorá sa našla potom po mnohých rokoch v archíve.
Vďaka Vám sa podarilo zachovať aj unikátne video – jediné, kde je Jan Palach.
Pochádza ešte z Kazachstanu, autorom je môj brat. Nahrávali sme si svoj pobyt, ja som ho po rokoch našiel, Česká televízia si z tých filmov vybrala časti, kde je Jan Palach a bola taká dobrá, že z toho urobila DVD.
Uplynulo 45 rokov odvtedy, čo sa Jan Palach rozhodol na protest proti okupácii vojskami Varšavskej zmluvy stať živou pochodňou, ako sa na to celé pozeráte s odstupom času?
Samozrejme, často si naňho aj na tie časy spomínam. Všetci sme boli nabrúsení na to, čo sa tu stalo a rozhodne sme to neprijali. Bolo to zúfalstvo. Honza to povedal za nás, hlasnejšie ako my všetci. Bohužiaľ, tá cena bola neuveriteľne vysoká.
Jan Palach sa obetoval prvý, po ňom sa zo zúfalstva upálili aj ďalší Čítajte 
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
