Vo štvrtok uplynulo 45 rokov od protestu Jana Palacha proti sovietskej okupácii a následnej normalizácii Československa.
BRATISLAVA. Vo štvrtok 16. januára 1969 sedel študent Jan Palach vo svojej izbe na internáte. Napísal niekoľko listov, v ktorých vysvetlil, prečo o chvíľu spraví to, čo spraví, a vybral sa električkou k pražskému Národnému múzeu.
Listy vhodil do schránky a uprostred popoludňajšieho zhonu sa na Václavskom námestí polial benzínom a zapálil.
„Mal som tú česť vyžrebovať si jednotku, a tak som získal právo nastúpiť ako prvá pochodeň,“ prečítali si neskôr adresáti listov.
„Človek sa musí brániť proti zlu, na ktoré stačí,“ povedal deň po upálení v nemocnici, keď vysvetľoval svoj protest proti okupácii Československa sovietskymi vojskami.

Politický protest
Jan Palach
- narodil sa v roku 1948 v Prahe, no vyrastal v obci Všetaty,
- v roku 1968 začal študovať históriu na Filozofickej fakulte,
- na jeseň v roku 1968 sa zúčastnil niekoľkých protestných akcií proti okupácii,
- 16. januára napísal 4 listy, v ktorých vysvetľuje dôvody svojho protestu, podpísal ich ako Pochodeň č. 1,
- podpálil sa v ten deň na Václavskom námestí asi o pol tretej popoludní, okoloidúci sa ho pokúsili uhasiť,
- zomrel 19. januára, pohreb sa uskutočnil o osem dní neskôr za účasti státisícov ľudí,
- o politickú samovraždu sa do apríla 1969 pokúsilo dokopy 29 ľudí,
- v roku 1989, dvadsať rokov po jeho smrti, vypukli v Prahe protesty známe ako Palachov týždeň.
Foto: ARCHÍV ČTK
Správy o Palachovom čine sa na stránky vtedajších slovenských novín dostávajú o dva dni neskôr. Smena na titulke informuje, že stav pražského študenta je vážny a vyšetrovanie príčin upálenia pokračuje.
Minister školstva Vilibald Bezdíšek však už vtedy pripustil, že „čin Jana Palacha ďaleko presahuje rámec školskej správy a bude sa musieť posudzovať v najširších politických aspektoch“.
Že šlo naozaj v prvom rade o politiku, a nie o osobnú tragédiu, pripustili slovenské denníky v pondelok 20. januára, keď zároveň informovali, že Palach popáleninám podľahol.
Jeden z aktérov Pražskej jari Miroslav Kusý si spomína, že už vtedy sa v spoločnosti objavili snahy upálenie podceňovať. „Boli tu pokusy naznačiť, že k tomu pristúpil v rozrušení mysle a netreba nič politizovať.“
Takéto názory odmietol reportér Smeny Slavo Kalný v článku Morálne posolstvo Jana Palacha.
„Verím, že myslel na sväté práva pravdy a slobody pre nás všetkých,“ napísal. Upálenie označil za „subjektívny hrdinský čin“.
Svoboda mal prejav
Palachovej smrti sa venovali aj všetci vrcholní politici. Dosluhujúci lídri krajiny na čele s Alexandrom Dubčekom poslali Palachovej matke telegram. Uviedli v ňom aj to, že vedia, „že ho k tomuto činu viedla čistá a horúca láska k vlasti“.
V televízii len tri týždne po svojom novoročnom posolstve s prejavom opäť vystúpil prezident Ludvík Svoboda. Reagoval na to, že sa po Palachovi v Plzni upálil ďalší človek, 25-ročný robotník Josef Hlavatý.
„Za vašich rodičov, za všetok ľud našej krajiny, za seba i v mene ľudskosti vás žiadam – zastavte tieto strašné činy,“ prosil prezident občanov.
Napätú atmosféru v krajine upokojil len čiastočne. Do apríla 1969 Palachov a Hlavatého príklad nasledovalo 27 ďalších ľudí. Siedmi vrátane študenta Jana Zajíca či košického vojaka Michal Lefčíka zomreli.
Pohreb Jana Palacha
Pozrite si filmový týždenník z roku 1969 na stránke janpalach.cz >>
Pravda sa strhnúť nedala
To, ako ľudia v januári 1969 Palachovu smrť vnímali, ovplyvňovalo aj to, aké noviny si kupovali. Smena písala deň po tom, čo zomrel, o petícii viac ako tisícky študentov z internátu na Bernolákovej ulici v Bratislave, ktorí žiadali, aby sa premenoval na Študentský domov Jana Palacha.
Stranícka Pravda uverejňovala prúd rezolúcií, v ktorých občania údajne spontánne podporovali reálnu politiku strany.
„Nenecháme sa strhnúť na nepremyslené činy,“ volali v Pravde závody z celej krajiny.
„Národ sa postupne rozdelil a niektorí zo sociálnych a iných dôvodov zostali v rámci normalizácie na inej strane,“ spomína na atmosféru po Palachovej smrti Slavo Kalný dnes.
Rozlúčka s Janom Palachom.
Na pohrebe státisíce
Krajina sa s Palachom rozlúčila na pohrebe v pondelok 27. januára 1969.
„Státisíce Pražanov chceli svojou prítomnosťou demonštrovať morálny súhlas s požiadavkami českého študenta a vyjadriť vďaku za jeho veľkú obeť,“ písala Smena.
Bol medzi nimi aj prezidetnský kandidát Ján Čarnogurský, ktorý vtedy študoval v Prahe právo. „Stál som na akomsi podstavci pre výhľad, na námestí bolo úplné ticho.“
Spomína si, ako v ten deň študenti chceli premenovať námestie, kde sídlila Palachova fakulta. „Strhávali tabule s názvom Náměstí krasnoarmějců a pripevňovali nové s Palachovým menom,“ vraví.
Palachov čin si váži väčšina prezidentských kandidátov, považujú ho za obetu pre spoločnosť.
Aj keď sa v januári 1969 Palachovi venovali všetci vedúci funkcionári štátu, štátna moc sa snažila vytesniť ho čo najskôr. „Postupne prestal byť predmetom verejnej spomienky, zostal len v ľuďoch, ktorí ho mali v pamäti,“ vraví Kusý.

Beata
Balogová
