[content type="longread-pos" pos="full"]
Mladým Rómkam treba platiť za to, aby do svojich 20 rokov nerodili,
tvrdí v rozhovore Stanislav Martinčko.[/content]
[content type="img" render-type="pressphoto" title="Marie Rottrová" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/5/54/5449105/5449105.jpeg?rev=2" author="" longread-pos="full"]Stanislav Martinčko (na fotografii SITA) sa narodil v roku 1952 v Košiciach. Maturoval na strednej škole poľnohospodárskej, pracoval ako vodič autobusu a kamióna, neskôr bol vedúcim dopravy a šéfom pridruženej výroby Jednotného roľníckeho družstva, podnikal aj s kovovým šrotom. Aktuálne je generálnym riaditeľom firmy Kemax, ktorá sa zaoberá výrobou plechov. V roku 2012 založil stranu Koalícia občanov Slovenska, za ktorú kandiduje na prezidenta Slovenskej republiky. Je rozvedený, má jedno dieťa, medzi jeho záujmy patria šport a príroda.[/content][/content] [content type="fb" stype="fanpage" render-type="longread" url="https://www.facebook.com/pages/Karol-Sudor/227192927091"][/content]
Veľkú časť života ste prežili v minulom režime. Ako ste vnímali socializmus?
Ako niečo strašné, v tom sa nedalo žiť. Len čo sme vytiahli päty na hranice s Maďarskom, už nás čakali arogantní colníci, ktorí všetko prezerali. Môj pohľad bol teda veľmi negatívny.
Ten postoj asi nevyplýval len z problémov na hraniciach. Čo konkrétne vám prekážalo?
Nesloboda, teda že sme sa nemohli slobodne vyjadrovať. Mám zopár kamarátov, ktorí sedeli len za to, že v krčme rozprávali vtipy o politikoch, o Husákovi. Od vedľajšieho stola normálne niekto vstal, dotyčného vytiahol za uši a uvideli sme ho až o osem mesiacov.
Existovali tri základné skupiny ľudí – disidenti, stranícki riťolezi a šedá zóna. Kam ste patrili?
Nebol som riťolez. Fungoval som ako milióny ostatných občanov, čiže v šedej zóne.
Prejavili ste sa niekedy protirežimovo?
Počúval som Slobodnú Európu a Hlas Ameriky, informácie o svete som teda mal. Asi päťkrát som písal do Prahy na adresu Václava Havla, ale nik sa neozval.
Čo ste mu písali?
Vypočul som si nejaké vyhlásenia a chcel sa pripojiť, ale neodpísal, tak som sa na to vykašľal.
Z toho, čo hovoríte, vyplýva, že do KSČ ste nevstúpili.
Nie. V strane neboli ani moja rodičia.
Aký máte majetok?
Ako riaditeľ používam trojročné služobné auto Toyota RAV, spoluvlastním trojizbový byt na košickom sídlisku v hodnote 60- až 70-tisíc eur, mám aj chatu v Šugovskej doline. Tá je však napísaná na syna.
Koľko zamestnancov má vaša firma?
Ježišmária, sedem či osem. Neviem.
Je úspešná?
Bola do roku 2008, ale potom nás veľmi negatívne zasiahla kríza a s výrobou trapézových plechov sme klesli o 50 percent. O veľkom biznise sa teda nedá hovoriť.
Aké úspory máte na účte?
Zanedbateľné čiastky.
Stovky, tisícky či desaťtisíce eur?
Stovky.
Máte nejaké dlhy?
Mám dve alebo tri drobné pôžičky v stovkách či tisíckach eur, nie sú však moje. Nezobral som si ich pre seba, ale pre kamarátov, aby som im pomohol. Postupne mi ich splácajú.
Ak niekoho kvári nejaký problém, je v zúfalej situácii a potrebuje, povedzme, dvetisíc či päťtisíc eur, lebo mu kvôli nízkym príjmom nedajú pôžičku v žiadnej banke, tak mu pomôžem.
Nebojíte sa, že vám to nesplatia?
Nie. Neviem však, či toto treba vôbec spomínať.
Zaujíma ma, ako hospodárite s vlastnými peniazmi, keďže ako prezident by ste narábali s oveľa väčším rozpočtom.
Keby ste sa ma opýtali, s akou sumou sme vo firme začínali a aké hodnoty sme vytvorili, tak by to bolo na mieste. Nie je podstatné, koľko mám na účte, ale či som po sebe niečo zanechal, postavil, vytvoril. Začínali sme na smetisku, na ktorom sme čosi vybudovali. Zarobené peniaze sme investovali buď do nákupu nových liniek, alebo do postavenia nových hál.
Audio: Stanislav Martinčko o tom, či by ako prezident podpísal registrované partnerstvá [content type="citation"]Kto verí v Boha, musí rešpektovať registrované partnerstvá. Homosexuáli sú Božie deti[/content]
Nemáte šancu stať sa prezidentom. Prečo potom kandidujete?
Na to môže byť aj druhá otázka – prečo by som do toho nešiel?
Viete, že Slovensko vaše meno príliš nepozná. Zaujíma ma vnútorná motivácia človeka, prečo to robí.
Neviem vám povedať, že prečo. Pohybujem sa medzi ľuďmi, ktorí cítia, že sa tu dejú zlé veci. Tento režim vyhnal státisíce ľudí za hranice Slovenska. Štát prijíma zákon o rodine, pritom rodinám svojou neschopnosťou nevie vytvoriť priestor pre slušnú prácu a plácu. To, čo v sebe nesiem, chcem povedať celému Slovensku, či už mám, alebo nemám šancu.
Nezaujíma ma, či mám 0,1 percenta alebo 100 percent, nie je to podstatné. Keby sme to mali brať tak, že vopred vieme, kto vyhrá, tak zrušme aj olympijské hry, veď každý vie, že beh na 100 metrov vyhrá Bolt.
Ste veriaci?
Áno, som kresťan katolík.
Pred pár mesiacmi bol v Košiciach pochod za život, kde veriaci deklarovali snahu o sprísnenie interrupčného zákona. Aký je váš postoj?
Nie som lekár ani matka, takže nemôžem nikomu vstupovať do života tým, že mu niečo zakážem či prikážem. Nedovolím si to, lebo nie som pán Boh. Na interrupcie teda nemám jednoznačný názor.
Tak inak. V parlamente by prešiel zákaz potratov. Podpísali by ste ho ako prezident?
Či ho podpíšem, alebo nie, aj tak by po opakovanom hlasovaní platil.
Alibistický postoj.
Viem, ale naozaj v tom nemám jasno. Musel by som si nechať poradiť.
Čo registrované partnerstvá?
Všetci sme Božie deti. Pán Boh nás na svet stvoril všelijakých – slepých, hluchých, postihnutých, takých aj takých, medzi nimi aj gayov. Ak ich teda Boh poslal na tento svet, môžem ho za to súdiť? Môžem si ako Stanislav Martinčko dovoliť odsudzovať Boha, že dovolil narodiť sa aj gayovi? Jednoducho nemôžem.
Keď ich Boh poslal na tento svet a nenechal ich zomrieť, nech si žijú spolu, ako chcú, inak by sme museli byť aj proti slepým, hluchým, postihnutým, proti každému.
Umožnili by ste im teda aj registrované partnerstvá?
Áno.
Nebije sa to s katolíckou vierou?
Ak katolíci veria v Boha, musia to rešpektovať. Ak nie, tak sú neveriaci.
Ich argument je, že neodsudzujú homosexuálov, ale homosexuálne správanie, teda spoločný život a sexuálny styk medzi dvomi ľuďmi rovnakého pohlavia. Ak to vy, naopak, akceptujete vrátane registrovaných partnerstiev, pre biskupov a nemálo veriacich predstavujete kultúru smrti.
A kto môže homosexuálom v ich spoločnom živote zabrániť? Nikto, ani keby na to prijal 150-tisíc zákonov. Nikomu nebudem rozkazovať. Ak chce niekto s niekým žiť, nech sa mu páči. Je Božím dieťaťom a ja to musím rešpektovať.
[content type="citation"]Ak Rómka neporodí do 20-ky, zmúdrie a neporodí ani potom[/content]
Čo sú najväčšie problémy Slovenska?
Korupcia, súdy a rómsky problém.
Ten chcete riešiť peňažnou motiváciou pre mladé Rómky – ak by vraj neporodili do dvadsiatky, štát by im za odmenu vyplatil finančný bonus. Tvrdíte, že by to bolo lacnejšie, ako keď sa dnes štát stará o 14-ročné matky. Tento nápad myslíte vážne?
Úplne vážne. Keby ste videli, v akých podmienkach žijú deti štrnásťročných matiek, čo jedia a s čím sa hrajú, len by ste sa pýtali, načo prišli na tento svet, keď o ne vôbec nie je postarané.
Nemajú byť riešenia zamerané na komplexné vytváranie podmienok, ktoré Rómom umožnia lepší život?
Veď život tých detí sa zlepší. Štrnásťročná matka dnes porodí dieťa. Prosím vás pekne, čo z neho vychová?
Riešením je, že uplatím mladé Rómky, aby nerodili?
Keby ste prišli do rómskeho tábora a 10 dní im bez prestávky robili osvetu, aby pri pohlavnom styku používali kondóm, lebo nemajú prácu, kde bývať, dať deťom čo jesť, nepomohlo by to. Stačí, že vyjdete za roh a všetky vaše prednášky pustia z hlavy a ďalej robia deti, ktoré potom len trpia.
Čo dosiahnete tým, že do tých istých zlých podmienok neporodí 14-ročná, ale 20-ročná? Nijako sa tým nerieši podstata problému.
Medzitým tie dievčatá získajú nejaký rozum, lebo veď nevedia písať ani čítať. Stretol som Róma a pýtal sa ho, prečo jeho syn nejde do školy. Odpovedal, že má horúčku. Pýtam sa, kto mu ju meral. Vraj doktor, ktorý nameral 28 stupňov. Zastal mi rozum. Róm, ktorý mal snáď 45 rokov, ani netuší, akú teplotu má ľudské telo. Čo môžete robiť s týmito ľuďmi?
Keby Rómky od 14 do 20 rokov nerodili, ich nevinné deti by netrpeli. Rodičia nemajú ani na mlieko, a keď deti plačú od hladu, dajú im cukrovú vodu. Môže fungovať takýto systém?
Navrhujete populistické riešenie, ktoré nič nerieši.
Komplexné riešenia v tejto komunite narazia na nezáujem. Komplexné riešenia sú nič. Svojím návrhom sa dotýkam detí, lebo nechcem, aby sa rodili do biedy, hladu, zimy a špiny, aby si dievčatá od 14 do 20 rokov trochu uvedomili, o čom je život.
Keď sa dieťa o šesť rokov neskôr narodí do rovnakej biedy, hladu, zimy a špiny, už to nebude prekážať? Veď to nemá logiku.
Má to veľkú logiku. Veď 14-ročná Rómka nemá žiadny príjem, je na krku rodičom, ktorí tiež nemajú peniaze, všetci bývajú v jednej izbe. O šesť rokov už trochu zmúdrie a povie si, že stále nemá kde bývať, preto neporodí ani teraz, hoci už má 20 rokov. Dnes títo ľudia ráno vstanú a nemajú pred sebou žiadny cieľ.
To však nevyrieši dávka za nerodenie do dvadsiatky.
Veď netvrdím, že to vyrieši celý rómsky problém.
Zároveň však tvrdíte, že komplexné riešenia sú nezmysel.
Rómami sa majú zaoberať tí, čo naozaj chcú, nie sociálna pracovníčka, ktorá ich má na starosti 200 či 300 naraz. Ako to má potom robiť? Rómom treba ponúknuť to, čo ich zaujíma. Darmo im budete núkať neviem čo krásne, keď ich to nezaujíma. Nedovolí im to nátura.
Predstavte si rodinu so šiestimi deťmi, ktoré bývajú v špine, nemajú čo jesť, sú bez elektriny a vody. Otec tých detí však nemá žiadne starosti a večer tancuje na diskotéke ako divý.
S tou náturou generalizujete, všetkých hádžete do jedného vreca.
Pýtate sa ma na riešenie rómskeho problému, nie na riešenie tých, čo už sú vyriešení. Tých nechajme bokom, sú vyriešení.
Práveže nie sú. Množstvo Rómov žije v osadách napriek chudobe slušne, nerodí v štrnástich, nekradne a snaží sa. Chceli by sa odtiaľ dostať, ale nemajú šancu. Všetkým však pripisujete rovnakú náturu – že ich nič nezaujíma.
Hovorím o tých, čo žijú na katastrofálnej úrovni.
Pýtam sa tak podrobne len preto, lebo na webe tvrdíte, že vaša strana má „vlastný pohľad na riešenie rómskej otázky, ktorý nemá 100 bodov, je jednoduchší, lacnejší aj efektívnejší.“
Ľudia, ktorí sa týmto chcú zaoberať, musia prísť do rómskych táborov a ponúknuť tam nejakú činnosť – založiť divadelný, spevácky, tanečný a neviem aký súbor, teda to, čo je Rómom vlastné.
Opäť stereotypy.
Keď zistia, že sa nimi niekto zaoberá, zmenia sa sami. Bol som v kostole pri Bardejove, kde na omši nádherne spievali rómske dievčatá. Ľudia tam na ne majú iný pohľad, lebo dostali zmysel života. Inde však panuje beznádej.
Musíme im poskytnúť nádej, lebo s ňou sa žije lepšie. Je to podobné, ako keď babičku či dedka v nemocnici lekár pohladká po ruke a povie im, že robí všetko pre to, aby sa uzdravili. Na psychiku človeka niet lepšieho lieku.
OK, vaše riešenia sú dávky pre mladé Rómky za nerodenie a zakladanie krúžkov v osadách. Čo ďalej?
Slovensko nemá športovcov. Máme tu rieku Bodvu, kde sa nachádza perej. Keby ste videli, aké saltá dokážu skákať mladí rómski chlapci, že tam plávajú ako ryby, pritom ich to nikto neučil... Koľko je medzi nimi športových talentov, huslistov, harmonikárov? Nik im však nepodá pomocnú ruku, nik im nič neukáže. Sami si pritom neukážu nič.
Stále nehovoríte o integrácii, infraštruktúre v osadách, o práci, aby sa vôbec mohli uživiť. Šport, spev, divadlo, tanec a muzika to nezachránia.
Keď budú mať cieľ, zmenia sa sami. Viete, koľkí pracujú v Anglicku či Česku? Aj v našej firme zamestnávam jedného Róma, ktorého som s jeho partnerkou našiel na stanici. Nie je s nimi žiadny problém, hoci to boli bezdomovci. Kedysi sme však zamestnávali aj iného. Len čo dostal peniaze, už ho nebolo.
To, čo teraz vyslovím, berte ako žart. Na jednom stretnutí som kedysi povedal, nech mi dajú 50-tisíc fúrikov, 50-tisíc čakanov a 50-tisíc lopát. Zamestnám 50-tisíc Rómov, pričom každý z nich bude mať za úlohu denne vykopať jeden meter na plynovode, ktorý mal viesť do Bratislavy, Schwechatu či kam. Denne by sme tak vykopali 50 kilometrov, o 10 dní by sme boli z východu v Bratislave, tam by sme sa otočili a smerom do Košíc by sme kopali diaľnicu. Ani by nám to nestačili merať, tak rýchlo by sme kopali.
Naozaj by Rómovia nemohli popri diaľniciach robiť rigoly, kopať priekopy či stavať ploty? Nemuselo by sa za to platiť drahým firmám, ale pomôcť dlhodobo nezamestnaným.
Akoby som počúval Kotlebu.
Veď som povedal, že je to žart, nejde o nič vážne. Že by však Rómovia mohli robiť okolo diaľnic či v lesoch, je jednoducho pravda. Vezmite si, že v lesoch kradnú drevo. Vžite sa do ich situácie – nemajú peniaze, prácu, deti im mrznú, za domom je les. No nešli by ste tam a nevyrúbali si strom na kúrenie?
Koľko je na Slovensku podnikateľov, ktorí by mohli vziať dlhodobo nezamestnaných a dať im 150 či 200 eur za zametanie či inú prácu? Veľa. Štát dnes za ľudí bez práce tak či tak platí odvody, prečo to teda nezmeniť, že ich bude platiť aj naďalej, ale firmám, ktoré by takých ľudi vzali, navyše zníži daň? Pre štát by to bolo finančne výhodnejšie, ako keď dnes platí de facto za nič, a pre Róma tiež, lebo by miesto 60 eur na dávkach dostal 200 eur v práci.
Samozrejme, niekto by napadol, že to nie je ani mininálna mzda a treba zmeniť zákon. Pýtam sa však – ak dnes štát vypláca 60-eurové sociálne dávky 180-tisíc ľuďom, prečo ich my ako podnikatelia nemôžeme zamestnať za 200 eur? Veď ja už sa s tým Rómom dohodnem tak, aby sa mu to oplatilo.
[content type="img" render-type="pressphoto" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/6/54/5449106/5449106.jpeg?rev=2" author=""]Komplexné riešenia u Rómov narazia na nezáujem. Komplexné riešenia sú nič.[/content]
[content type="citation"]Systém, ktorý predvádza Smer, má všetky znaky totality[/content]
Kde ste pracovali v novembri 1989?
Bol som vedúcim pridruženej výroby JRD. Zbierali sme kovový šrot a odovzdávali ho košickým železiarňam.
Tento rok bude 25-te výročie revolúcie, v politike však o vás doteraz nebolo počuť. V roku 2012 ste založili stranu Koalícia občanov Slovenska. Čo sa stalo?
Do politiky som aktívne nevstupoval, nepovažoval som to za potrebné. Zaujímal som sa však o ňu a v roku 2012 môj hnev vyvrcholil. Nevzniklo to tak, že som večer zaspal a ráno bolo všetko inak.
Zlomový bol rok 2006, keď som v rádiu počul Ficov prejav. Zavrel som oči a mal pocit, že počujem Husáka na zjazde KSČ. Sám seba som sa pýtal, čoho som sa to musel dožiť. Bez peňazí sa v politike pohybuje ťažko, takže môj prvý pokus prišiel až v roku 2009, keď sme s priateľmi vymysleli názov Koalícia občanov Slovenska. Zistili sme však, že najskôr potrebujeme podpisy občanov. Ich zbieranie trvalo veľmi dlho, strana vznikla až po troch rokoch.
Vravíte, že vás vytočil Fico v roku 2006, nebolo však horšie za mečiarizmu v 90. rokoch?
Vtedy som sa nepotreboval angažovať, veď tu bola veľká koalícia SDK. Navyše, snáď si nemyslíte, že teraz sa nekradne. Aký je rozdiel medzi jednými a druhými? Žiadny.
Na Markíze dávali príbeh pána, ktorý stratil prácu, do toho mu dcéra ochorela na rakovinu. Šiel na úrad a prosil o pomoc. Nechali ho vyplniť žiadosť a cvičili s ním osem mesiacov. Dostal sa do takej zúfalej situácie, že vzal sekeru a začal na úrade vystrájať. Samozrejme, že ho zatkli, a ktovie, ako skončil.
Keď teda prišiel za úradníkmi takýto chudáčisko, nenašiel sa nik, kto by bol ochotný podpísať sa aspoň pod 100-eurovú pomoc. Ten istý štátny úradník s tým istým perom však bez hanby a mihnutia oka podpíše nevýhodnú zmluvu či tender.
Ako by ste to zmenili?
Každý štátny zamestnanec musí za svoj podpis niesť aj trestnoprávnu zodpovednosť. Zároveň by bol každý z nich zo zákona povinný nahlásiť korupčné správanie. Mali by to mať v pracovnej zmluve.
Vezmite si tender na upratovanie v rezorte obrany za prvej Ficovej vlády, keď chcel Kašický obíjať cencúle za štyri miliardy. Kauza sa zamietla pod koberec a dodnes mám pred očami, ako Fico Kašického poklepkáva po pleci. Miesto toho, aby ho vyšmaril zo Smeru aj politiky, poslal ho do NATO v Bruseli, teda ešte vyššie. To je zodpovednosť?
Aj ja by som veľmi rád šiel do nejakej funkcie, nakradol dva kufre peňazí a potom sa nechal odvolať. Zahrám, že som smutný, a odídem s tým, že bozajte ma.
Spomenuli ste chudobu a konanie zúfalého človeka na úrade plus vykopnutie neschopného ministra do vyššej funkcie. Čo s tým však môže urobiť prezident? Vychádzajme z jeho právomocí.
Viem, že sú obmedzené, ale Gašparovič podpisuje menovacie dekréty, tak predsa musí niečo aj vyžadovať. Prezident ich podpíše a tí ľudia mu potom vystrájajú také veci?
Prezident nevymenúva spomínaných úradníkov.
Ale menuje každého ministra. Deje sa tu množstvo škandálov denne. Povedzte mi, kedy za ne bola vyvodená zodpovednosť. Vinníci sa na tom len pobavia a ďalej premýšľajú nad tým, aby ich už v budúcnosti neodhalili.
Systém, ktorý tu predvádza Smer, má všetky znaky totality. Počúvajte vyjadrenia tých ľudí, veď to je budovanie kultu osobnosti. Je to to isté, ako keď nás kedysi v škole učili, že „my sme mládež nová, mládež Gottwaldova.“
Čo povie funkcionár, je písmo sväté, veľmi sa to podobá na rozprávku Cisárove nové šaty. Dnes písali v Plus 1 deň o poslancovi Smeru, ktorý má neskutočný majetok, dane však neplatí.
Koho myslíte?
Neviem, je to na prvej strane, nemôžem si pamätať všetkých. Je to však sociálne cítiaci poslanec zo Smeru. Ficovi, Paškovi ani iným nezávidím, aj keby mali hodinky za 100-tisíc eur. Ak však tvrdia, že im ide o sociálny štát, nech dajú aj ostatným návod, ako to dosiahnuť. Ľudia si nezaslúžia len istoty, ale aj pravdu. Chodím medzi ľudí, preto ani nepotrebujem mítingy a viem, o čom rozprávajú.
O čom?
O prehlbujúcej sa chudobe, o tom, ako politici a ich kamaráti neskutočne bohatnú. Hovoria mi, že „Stano, my radšej budeme aj chudobní, ale právo a spravodlivosť nech patria každému.“
[content type="citation"]Prezident? Aký ten môže mať program?[/content]
Vaša strana vznikla v roku 2012, prezidentskú kandidatúru ste ohlásili už pred rokom – vo februári 2013. Prečítal som si všetky vaše články na blogu Sme aj texty na straníckom webe, ale okrem kritiky tam neponúkate žiadne riešenia.
Nemusíte mať tisíc konkrétnych riešení, stačí jedno – aby každý úradník za svoj podpis niesol právnu zodpovednosť. Videli by ste, keby pár z nich zatvorili. Nechcel som písať ďalšie opatrenia, veď ich aj tak nikto nečíta.
Ako má potom potenciálny volič spoznať vaše názory?
Prezident nemá právomoci, musí dať nejakú víziu. Vláda narieka, že nemá investorov, že nejdú na východ Slovenska, pritom najväčšou investíciou, po ktorej chodíme, je pôda. Slováci musia začať gazdovať, veď dovážame 50 percent potravín, hoci sú tu tisíce neobrábaných hektárov.
Pýtal som sa, prečo ste nikde neprezentovali konkrétne riešenia.
Veď sa ma na čokoľvek spýtajte a ja vám poviem.
Jeden rozhovor to nezachráni.
Pozrite sa na súčasnú politiku a zistíte, že sú tu tisíce rozhovorov a vyjadrení, ktoré žiadnym spôsobom nezvýšili vymožiteľnosť práva ani životnú úroveň, nezlepšili podnikanie ani neznížili dane. Hlavný výsledok týchto rečí je uťahovanie opaskov.
Keď chcel Fico znárodňovať zdravotné poisťovne, povedali sme mu, ako ušetriť miliardu eur. Nech Smer vyzve všetkých svojich členov na dobrovoľný prechod do Všeobecnej zdravotnej poisťovne a nebude treba odškodňovať súkromné poisťovne.
Ešte raz – prečo žiadne riešenia nemáte na svojom webe či blogu? Dokonca ak by si aj niekto chcel na vašej stránke rozkliknúť záložku volebný program, tak sa mu to nepodarí.
Pracuje sa na ňom, máme ešte dosť času.
Dosť času do prezidentských volieb?
Nie, mám na mysli parlamentné voľby. A prezident? Aký ten môže mať program?
Voliča zaujíma, s čím chcete prísť do úradu.
Veď víziu mám.
Akú?
Trestnoprávna zodpovednosť úradníkov, znižovanie daní, lepší priestor pre podnikanie a vymožiteľnosť práva. To posledné zažívam na vlastnej koži. Tu vás oficiálne okradnú a vy sa môžete ísť pásť.
Konkrétne?
Dnes od nás kúpia plechy a zajtra na seba vyhlásia konkurz. My si môžeme utrieť ústa a oni sa nám vysmievajú, lebo neporušili zákon. Z 10-tisíc eur nám vrátia možno 200. Čo je toto za zákon?
Ako hodnotíte prezidenta Gašparoviča?
Dehonestuje nielen seba, ale aj prezidentský úrad. Nedokážem akceptovať jeho tance okolo menovania generálneho prokurátora. Čakať dva roky, hrať sa so slovíčkami a nemať odvahu prevziať zodpovednosť, hoci Čentéša zvolil parlament, je neakceptovateľné. Považujem to za jeho najväčšiu chybu, s občanmi hral hru na slepú babu. Iné veci, napríklad jeho brepty, ma nezaujímajú, pomýliť sa môže každý.
Rozhovor bol autorizovaný, Stanislav Martinčko v prepise nič nezmenil.
Medzititulky: redakcia
Beata
Balogová
