Horolezec Jozef Kopold prešiel Tatry v rekordnom čase. Ale kadiaľ? pýtajú sa mnohí. Veľa fotiek nemá, zlyhal mu vraj aparát.
BRATISLAVA, VYSOKÉ TATRY. Mal to byť svetový výkon, ktorý sa zapíše do dejín slovenského športu. Horolezcovi Jozefovi Kopoldovi (33) už v takom duchu na sociálnych sieťach i internetových fórach v posledných dňoch gratulovali desiatky ľudí.
Zhruba rovnaká skupina však reagovala úplne inak. „Kopold? No to určite.“ „Nemožné!“ alebo „Dodo, kadiaľ si vlastne prešiel Tatry?“.
Bratislavčana odviezol do veľhôr v prvú januárovú nedeľu dokumentarista Pavol Barabáš. Na facebookovský profil na druhý deň napísal, že vyprevadil horolezca, ktorý chce sám prejsť „Stopy po hrebeni“.
Rovnako sa volá jeho film z vlaňajška opisujúci náročnú výpravu dvoch horolezcov, ktorí za 15 dní pokorili tatranský hrebeň od Belianskych až po Západné Tatry.
Prekonať museli 72 kilometrov, na ktorých sa týči asi 130 vrcholov, veží a štítov. Mnohé z nich dokážu zdolať iba skúsení horolezci s kvalitným výstrojom.
Na Sivom vrchu ho odfotil kamarát Igor Pap.
Kde sú stopy?
Kopold mal byť štvrtým Slovákom, komu sa to podarí. Pred dvojicou Michal Sabovčík a Adam Kadlečík vyšliapal rovnakú trasu už len slávny, no kontroverzný Pavel „Pavúk“ Pochylý v roku 1979, ktorý za život vystriedal viac väzníc a na expedíciách experimentoval s drogami. Aj jemu, v nemodernom oblečení a zastaranom výstroji, to trvalo 15 dní.
V Kopoldovom prípade sa však na lezeckých fórach objavili správy o zdolaní tatranského hrebeňa už na štvrtý deň.
Celý prechod mu mal trvať iba neuveriteľných 72 hodín, počas ktorých nespal ani minútu a veľkú časť musel prejsť potme. A to ihneď spustilo jednu z najväčších polemík v lezeckej komunite za posledné roky.
Viacerí mu neverili a dokonca na hrebeni vyzerali jeho stopy.
„Na druhý deň som preliezal cez hrebeň poblíž Hincovho plesa a medzi Veľkým Mengusovským štítom a Čubrinou sme v snehu nevideli žiadne stopy,“ hovorí letecký záchranár Ján Kořínek. „To je zvláštne, keby tadiaľ prešiel, boli by tam.“
Polemika bola o to búrlivejšia, že išlo práve o Kopolda. Hoci mnohí jeho kolegovia uznávajú, že ide o jedného z našich najtalentovanejších horolezcov, ktorý viacnásobne získal aj ocenenie horolezec roka, jeho reputácia je už dlhšie otrasená.
Stratená dôvera
V roku 2008 ho komisia alpinizmu Slovenského horolezeckého spolku James vylúčila zo slovenskej reprezentácie pre podozrenia z podvodov pri viacerých výstupoch na osemtisícovky v Himalájach.
Dohady stále kolujú aj okolo úmrtia jeho spolulezca Vladimíra Plulíka, ktorý sa zo spoločného výstupu na Broad Peak už nevrátil. Kopoldovi vtedy v priebehu roka zahynul už druhý lezecký partner.
„Ja som nikde nepísal, že som prešiel celý hrebeň,“ tvrdí dnes Kopold.
Vo štvrtok v noci, viac ako týždeň po ukončení prechodu, zavesil Kopold na svoj facebookovský profil opis prechodu. Vymenoval v ňom aj jedenásť vrcholov, ktoré iba obišiel.
„Mojím cieľom nebolo prejsť poctivo celý hrebeň, ale prejsť ho čo najlogickejšou cestou a vyskúšať si pritom, ako to zvládne moje telo bez spánku a podpory zdola,“ vysvetľuje.
Reakciám, ktoré prechod vyvolal, sa čuduje aj Barabáš. „Dokázal podať úžasný výkon, pri ktorom sa tri dni a tri noci nezastavil a nespal. To sa úplne vymyká nášmu pochopeniu,“ hovorí.
O mimoriadnom výkone hovorí opatrne aj Kopoldov kamarát Michal Sabovčík. Ten hrebeň prešiel vlani. Doteraz sa vyjadrovať nechcel a čakal na jeho vysvetlenie. „Verím, že tak, ako to opísal, to mohol prejsť, hoci to muselo byť napriek priaznivému počasiu veľmi ťažké.“
Barabáš rozumie aj tomu, že Kopold sa neponáhľal s opisovaním svojej trasy na internete.
„Išiel to najmä sám pre seba a keď skončil, bol navyše v takom stave, že si veľa vecí nepamätal a všetko sa mu plietlo,“ hovorí. „Keď sa človek musí 72 hodín nepretržite sústreďovať, kam položí ruku a hrot mačky, aby prežil, návrat do normálu chvíľu trvá.“
Filmár záver prechodu nakrúcal aj na kameru, tvrdí však, že prišiel hlavne „kamarátsky“.
Takto opisuje Jozef Kopold prechod celého hrebeňa na Facebooku:
5. 1. nedeľa 16.20 h horáreň pod Muráňom – 22.20 h Kopské sedlo (prejdené až po Bujačí vrch)
6. 1. pondelok 5.00 h Snehový štít, 7.30 h Sedielko, 12.15 h M. Závrat, 16.30 h Poľský hrebeň (vynechané Kresaný roh, Rovienkové veže, Divá veža)
7. 1. utorok 2.00 h Kačací štít, 6. 00 h Zlomisková štrbina, 9.40 h sedlo Váhu, 14.00 h V. Mengusovský štít, 16.00 h Čubrina, 23.45 h Kasprov vrch (vynechané Rumanov štít, Ganek, Ťažký štít, Druhý mních, VŽB nie až na samý vrchol)
8. 1. streda 6.26 h Volovec, 16.20 h Hutianske sedlo horáreň Biela skala (na niektoré vrcholy ZT som nešiel až hore ku značke. Brestová, Tri kopy, Pachoľa).
Odpoveď kibicom
Mnoho ľudí z komunity však pre takéto vysvetlenie pochopenie nemá.
„Prečo desať dní nereagoval a nechal ľudí, aby mu gratulovali? Keby hneď na záver prechodu povedal ľuďom, čo ho čakali, neprešiel som to, išiel som inak, nikto by mu nič nevyčítal,“ reaguje predseda Slovenského horolezeckého spolku Igor Koller.
„Je to úplne rovnaké už od roku 2007. Samé skreslené, neúplné a nevierohodné informácie,“ dodáva sklamane.
„Teraz bola neskutočná šanca dokázať všetkým nevercom, že Dodo je schopný urobiť svetový výkon. Stačilo si zobrať prístroj s GPS alebo trasu zdokumentovať s fotoaparátom,“ krúti hlavou aj lezec Rudolf Hajdučík.
„On si robí vrtuľu zo všetkých,“ pridáva sa aj ďalší Tatranec Pavol Jackovič.
Kopold priznáva, že fámy nechal žiť trochu aj zámerne. „Kiež by som sa ja niekedy dostal na druhú stranu, že sedím doma za počítačom, sledujem výkony iných ľudí a kibicujem do toho, ako to robia zle,“ hovorí ironicky.
Na skúšku tela sú Tatry ideálne
Horolezec JOZEF KOPOLD tvrdí, že dnes už pre rekordy nelezie.
Prešli ste hrebeňom Tatier tak, ako ste zamýšľali?
„Nakoniec sa mi nepodarilo vyjsť na všetky vrcholy a niektoré som obišiel.“
V čom bol problém?
„Nebolo to hlavným cieľom. Tým bolo nájsť logickú líniu a v čo najlepšom čase prejsť Tatry bez spánku a podpory zdola. A zistiť, ako bude reagovať telo.“
Prečo ste niektoré vrcholy vynechali?
„Hoci som mal šťastie na takmer jarné počasie, začal som byť vyčerpaný, lebo mi nevyšiel plán s oddychom. Chcel som ako ultramaratónci párkrát zastaviť a dopriať si 15 minút, počas ktorých zatvorím oči a dostanem sa do hladiny alfa. To na oddych stačí. Keďže som bol však stále spotený, po piatich minútach som sa roztriasol a musel som bežať ďalej.“
Bežať?
„Áno, tam, kde sa to dalo, najmä klesania.“
To neznie ako bežný výstup alpským štýlom.
„Alpský štýl sa v Tatrách robiť ani nedá, všade sú ľudia, hocikde zbehnem a za dve hodiny sedím na pive. Bola to skôr kombinácia ultramaratónskych a lezeckých vecí.“
Do akej miery išlo o lezenie?
„V Belianskych a Západných Tatrách ani nie, ale vo Vysokých Tatrách som používal lano, mal som sedačky či mačky. Ale nebolo to veľmi náročné lezenie, v Tatrách sú omnoho ťažšie veci.“
Liezli ste aj v noci?
„Mal som čelovku. Človek síce vidí trochu skreslene, ale ja mám hrebeň prechodený a spoliehal som sa na inštinkt, kadiaľ pokračovať.“
Prečo ste prechod nezdokumentovali?
„Zbalil som sa za dvadsať minút, keď sa ma Paľo Barabáš spýtal, či ma zoberie. Foťák som mal, pár fotiek som aj urobil, ale bol zle nastavený a sú tmavé. Ja však stále hovorím, že pri veľkých výkonoch sa nedá dokumentovať, hlavne ak idem sólo.“
Potom sa nedá čudovať nedôvere.
„Beriem, ale ja to nerobím pre rekordy. Voľakedy som pre ne liezol, ale časom človek pochopí, že keď sa budeme donekonečna hrať na rekordy, nikam to nevedie a každý raz bude prekonaný.“
Akú ste mali motiváciu?
„Chcel som zistiť, čo sa s ľudským organizmom pri takomto vypätí deje. Takéto veci si nemôžem dovoliť v Himalájach, kde je veľký vplyv výšky. Tatry sú na to úplne ideálne.“
Čo ste zistili?
„Dnes by som sa už toľko nespoliehal na vlastné telo. Dostal som sa z vyčerpania do veľmi zvláštnych stavov, kde som už išiel za hranu a bolo to nebezpečné.“
Čo sa dialo?
„Išiel som už automaticky, akoby som sa stal súčasťou prírody, nebol som schopný zavolať pomoc. Nakoniec som poslal Paľovi Barabášovi správu, že som na kašu a on na záver radšej za mnou poslal chlapcov z horskej služby.“
Mali ste halucinácie?
„Najzvláštnejší stav som mal až na ďalší deň po prechode. Akoby som si dal drogu. Všetko som videl veľmi ostro, štruktúru banánovej šupky som vnímal až do molekuly, okolo mňa plávala energia. Snažím sa pochopiť, čo sa stalo. Rád by som zistil, ako sa takýmto stavom pri veľkom výkone vyvarovať. To je to, čo ma najviac zaujímalo.“
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
