Nielen na Slovensku je rozšírené sprevádzanie pacienta jeho vlastnými predstavami.
Pohodlne sa oprite v kresle, oči môžete zavrieť a predstavte si okraj lesa. Pozorujte ho, je veľmi pravdepodobné, že sa čosi z neho vynorí. Čo vidíte?
Nie, to nie je úvod z napínavého filmu, ale terapeutické sedenie u psychológa. Les v tomto prípade predstavuje nevedomie a vy ako pacient budete konfrontovaný s tým, čo z neho vylezie, vyskočí či vykročí. Oproti v kresle sedí terapeut a slovne vás sprevádza vašimi predstavami.
Návšteva u psychológa nemusí nutne znamenať len rozprávanie a analyzovanie, odborník ju môže obohatiť o metódy, ktoré pracujú s ľudským telom, telesným prežívaním či ľudskou fantáziou. Medzi dve najpoužívanejšie patria katatýmna imaginatívna psychoterapia využívajúca práve vnútorné predstavy a stav bdelého snenia a metóda koncetratívno pohybová.
Povedz mi, čo vidíš
Pri prvej terapeut vyberie motív, napríklad lúku, strom, kvet či okraj lesa a požiada vás, aby ste opísali obrazy, ktoré sa vytvárajú pred vaším vnútorným zrakom. „Vidím tmavú, neurčitú postavu vychádzajúcu z lesa. Vyzerá nebezpečne, necítim sa tu príjemne, chcel by som ísť preč,“ hovorí pacient.
„To by bolo problematické riešenie imaginovanej situácie,“ opisuje prípad z praxe doktorka Eva Dorota Uhrová. Pacient môže mať v reálnom živote tendenciu unikať pred riešením problémov, a tak ho terapeut vedie svojimi intervenciami k iným možnostiam riešenia, napríklad zostať a pozorovať vynárajúcu sa postavu.
„Požiadam ho, aby ju opísal, detailizovanie totiž znižuje úzkosť. On vie, že som s ním, že ho nenechám napospas. Svojimi intervenciami mu pomáham hľadať iné spôsoby reagovania a riešenia vzniknutej situácie,“ vysvetľuje predsedníčka Slovenskej spoločnosti pre katatýmne imaginatívnu psychoterapiu.
Po imaginácii, ktorá trvá zhruba desať až dvadsať minút, nasleduje rozhovor. Klient opíše, čo prežíval a ako sa cíti aktuálne po ukončení experimentu. Obsah imaginácie symbolicky vyjadruje jeho vnútro, pod ochranou symbolov hovorí aj o jeho problémoch, otázkach, ktoré ho na terapiu priviedli.
Môže mať takýto zážitok, hoc aj veľmi pozitívny, keď klient vidí počas imaginácie zvädnutú ružu, postará sa o ňu a ona rozkvitne, reálny vplyv na ľudský život?
„Predstava má silu objektívne existujúcej skutočnosti, takže určite,“ tvrdí Uhrová. Takýto zážitok, predovšetkým jeho emocionálna sila, sa prenáša aj do reálneho žitia. Neznamená to však, že po jednom sedení, z ktorého odchádzam s nadšením a pocitom, akoby som aj v skutočnom živote prekonal prekážku, sa môj problém, často pretrvávajúci niekoľko rokov, vyrieši.
Už samotná predstava je liečivá
Nie je to žiadna mágia, nič umelé, len bežný fenomén prepracovaný do metódy, zhustený do praxe, ktorá má určité pravidlá a krkolomný názov katatýmne imaginatívna psychológia. Katatýmny pritom znamená pôsobenie emócií na naše vedomie a úsudok, čo zohráva významnú úlohu.
„Samotný zážitok, či už telesný, alebo fantazijný, je liečivý. Nie je efemérny, každý z nás má s tým skúsenosť z bežného života. Idete na skúšku a spontánne myslýte na to, ako vám priatelia hovorili, že ste dobrý a každú skúšku zvládnete na jednotku. Vyvolávame si pozitívnu skúsenosť z minulosti, ktorú v spomienkach rozvíjame a nechávame na seba pôsobiť. A pomáha nám to. Táto forma terapie ponúka kontakt s tým, čo na nás dobre pôsobí, prípadne keď máme takýchto zdrojov málo, buduje ich,“ vysvetľuje psychológ Norbert Uhnák.
Kombinuje imaginatívnu terapiu s koncentratívno-pohybovou, štúdium každej z nich trvá štyri až šesť rokov. To, že obe dokážu pomôcť ľudom, čo zažili málo dobrého, tým, že v nich vytvorí pozitívny zdroj, napríklad zážitok istoty, alebo ak sú zdroje našej sily hlboko ukryté a nevieme sa s nimi spojiť a metódy nám pomôžu nájsť k nim cestu, je podľa neho veľmi užitočné.
Oprieť sa o stenu a načerpať silu
V strede miestnosti sú dva sedacie vaky, pri stene deky a karimatky, na zemi nízky koberec. Pri pohybovej metóde sa klient sústredí na to, čo sa odohráva v jeho tele, na fyzické prežívanie.
Nie sú to cviky v pravom slova zmysle, skôr bežné pohyby alebo polohy – opieranie o stenu, sedenie na stoličke, chôdza či držanie predmetu v ruke a jeho následne odhodenie. Napriek tomu máte v jeho ambulancii pocit, že ste vošli do menšej telocvične.
Psychológ Norbert Uhrák spomína na klientku, od detstva týranú a zneužívanú, u ktorej sa rozhodol použiť pohybovú terapiu. Požiadal ju, aby sa poobzerala po miestnosti a vybrala si miesto, kde sa jej bude dobre sedieť.
„Sadla si tamto do rohu,“ ukazuje. „Vraj preto, že odtiaľ má najlepší výhľad na celú miestnosť. Je to pre vás dôležité? Opýtal som sa. Áno, potrebujem vedieť, odkiaľ prichádza nebezpečenstvo. Takto mám veci aspoň trochu pod kontrolou,“ odpovedala mu.
Cvičenie mu bez zdĺhavého a komplikovaného rozoberania problémov poskytlo množstvo tém, ktoré boli pre pacientku dôležité.
„Čaro a elegancia tohto prístupu spočíva v tom, že nemusíte o všetkom hovoriť a napriek tomu to pôsobí. Ponúka mi priamejší vstup do prežívania klienta, v mnohých prípadoch pracujem efektívnejšie a rýchlejšie. Pri verbálnom vyjadrovaní zvykneme mnohé veci prehliadať, nevieme ich vyjadriť alebo ich banalizujeme. Pri cvičení alebo pri imaginácii príde pacient, ale i terapeut často na veci, ktoré by si pri rozprávaní nevšimol, alebo by mu to dlhšie trvalo,“ hovorí Uhnák.
Beata
Balogová
