Športovci sa neprevinili, nepatrili ani k odboju, len sa v hysterickej atmosfére boľševického teroru hodili ako exemplárny príklad. Súčasťou vykonštruovaného procesu, ktorý zničil mnohým ľuďom životy i kariéru, bol aj Augustín Bubník.
Augustín (Gustav) Bubník sa narodil 21. novembra 1928 v Prahe. Ako chlapec sa prihlásil do hokejového družstva LTC (Lawn Tennis Club) Praha. Keď mal osemnásť, nastúpil do prvoligového, ktorý patril medzi významné európske hokejové kluby.
Od roku 1947 ho povolávali do reprezentácie, v roku 1950 sa stal najlepším strelcom hokejovej ligy.
Na zimných olympijských hrách roku 1948 vo švajčiarskom St. Moritzi získal československý reprezentačný tím striebornú medailu.
Hokejisti československej reprezentácie na začiatku 50. rokov.
FOTO - POST BELLUM
Do emigrácie nešliPolitické záujmy sa do života športovcov premietli hneď vo februári 1948. Namiesto do Kanady museli vtedy hokejisti vycestovať do Sovietskeho zväzu, a zatiaľ čo doma preberali moc komunisti, hráči a tréneri učili sovietskych bratov, ako si majú počínať na klzisku.
Na jeseň toho istého roku zahynula časť mužstva LTC pri leteckom nešťastí nad Lamanšským prielivom. Komunisti sa snažili tragickú nehodu propagandisticky zneužiť a obviniť hráčov, ktorí zomreli, z pokusu o emigráciu.
Počúvajte a čítajte
Príbehy 20. storočia vysiela:
1. februára o 21.00 h Rádio Slovensko, relácia sa vysiela pravidelne každú nepárnu sobotu na Rádiu Slovensko,
vychádzajú aj v časopise Týždeň.
Téma odchodu hokejistov z Československa sa však skutočne stala predmetom diskusie počas Spengler Cupu v Davose na konci roka 1948.
Hráčov tam oslovila skupina exulantov, ktorí im navrhovali, aby ako tím zostali na Západe. Hráči o tejto možnosti dokonca hlasovali, ale nakoniec sa rozhodli pre návrat domov.
„Vo Švajčiarsku na nás tlačili, aby sme emigrovali a potom hrali pod hlavičkou čs. exilové mužstvo, dávali nám veľmi výhodné ponuky. Vedeli sme, že pre nás by to bolo dobré, no súčasne sme premýšľali, čo sa stane, keď sa nevrátime domov, čo bude s našimi rodinami," spomínal Bubník.
"Štátna bezpečnosť, ako sa ukázalo, o všetkom vedela. Všetci o tom hovorili, dokonca sme dostali ocenenie, že sme boli uvedomelí a nenechali sme sa prehovoriť.“
Majstri sveta mieria za mrežeČeskoslovenský tím získal na majstrovstvách sveta vo Švédsku v roku 1949 zlato. Obhájiť prvenstvo o rok neskôr v Anglicku sa im už nepodarilo.
Špičky KSČ sa zrejme obávali, že by nakoniec predsa len mohlo národné mužstvo zostať v zahraničí. Zároveň potrebovali exemplárny príklad, niekoho „potrestať“, aby ostatní športovci nad odchodom do emigrácie ani len neuvažovali.
Hokejistov pod malichernou zámienkou (neudelenia víz rozhlasovým reportérom) namiesto odletu do Londýna prinútili podpísať vyhlásenie, v ktorom sa mali všetci „dobrovoľne a solidárne“ vzdať cesty na majstrovstvá.
Vyhlásenie však nepodpísali. Keď sa dozvedeli, že je definitívne rozhodnuté a na majstrovstvá neodcestujú, zišla sa väčšina hráčov 13. marca 1950 na oslave narodenia syna jedného z nich v reštaurácii U Herclíkov na Pštrossovej ulici v Prahe.
„Zrazu večer počujeme z rádia redaktora Edmunda Koukala, ako vysvetľuje celému národu, že hokejisti boli uvedomelí a neodleteli do Londýna z vlastného presvedčenia," sponína Bubník.
"Všetci sme sa, samozrejme, naštvali a telefonovali sme Koukalovi do rozhlasu: ,Ak chcete vedieť pravdu, tak príďte sem k nám na Pštrossovu ulicu.´ A on na to: ,Nie, chlapci, tam neprídem.‘ Potom sa pilo, harmonikár hral a my sme nadávali. Na režim, na ministra Kopeckého, na vládu. Vykrikovali sme, že si nenecháme pristrihnúť krídla, že chceme byť slobodní. A sem tam sme ja a Vašek Roziňák vybehli na námestíčko a pokrikovali vonku.“
Keď boli hokejisti v najlepšom, zdvihli sa od vedľajšieho stola dvaja muži v civile, Bubníka s Roziňákom chytili pod pazuchy a oznámili im: „Pôjdete s nami!“
„Nevedeli sme, čo sa deje. Priletel Zlatko Červený (náhradný brankár), jedného z tých chlapov schmatol a povedal: ,Čo ho chytáš?‘. Dal mu ranu, druhý eštebák vytiahol pištoľ, zapískal a v tom momente bola krčma plná policajtov.“
Eštebácka akcia bola podľa Augustína Bubníka vopred pripravená, za rohom už čakal naštartovaný anton.
Špióni a velezradcovia s hokejkouDvanásť hokejových reprezentantov sa tak stalo obeťou jedného z mnohých vykonštruovaných komunistických procesov.
Vyšetrovatelia potrebovali nájsť vodcu protištátnej skupiny a našli ho v brankárovi Bohumilovi „Bóžovi“ Modrom, hoci ten už rok nebol členom reprezentácie. So zmareným odletom do Londýna, ani s incidentom u Herclíkov pritom nemal nič spoločného.
Oficiálne však prejavil záujem pôsobiť v zahraničí a pre „styky so zahraničnými špiónmi“ sa stal v očiach komunistickej propagandy vhodným terčom.
V neverejnom procese - Modrým a spol. - dvanásť hokejistov v októbri 1950 odsúdili na nepodmienečné tresty.
„Bóža“ Modrý dostal pätnásť rokov, Augustín Bubník po brutálnom vyšetrovaní vyfasoval za špionáž, velezradu a rozvracanie štátneho zriadenia štrnásť rokov väzenia.
Bubník na jednej z autogramiád. V rokoch 1998 - 2002 bol poslancom Poslaneckej snemovne za ODS.
FOTO - MICHAL FANTA, MF DNES
V baniachHráči skončili v jáchymovských uránových baniach.
„Najhoršie zo všetkého bolo, keď sa človek dostal do takzvaného mlyna,“ rozprával Bubník v rozhovore pre združenie Post Bellum.
„Mlyn alebo drviareň bol v tábore ,eLko‘ a spracovávala sa tam uránová ruda ešte zmiešaná s kameňom. Inak nás stále vozili z tábora do tábora, nesmeli sme byť spolu," hovorí o treste Bubník.
"Ďalším z mojich pracovných lágrov bol Nikolaj, tam to bolo hrozné. Potom Dvanástka, Svatopluk...“
Najznesiteľnejšie podmienky boli vraj v Bytízi na Příbramsku. „Tam sa nám darilo, bolo to tesne predtým, ako ma prepustili. Dokonca som tam robil šéfa priekopy,“ hovorí.
Muklom sa v Bytízi podarila aj nevídaná vec - postavili si tam provizórne hokejové ihrisko.
Bubníkovi v januári 1955 udelil prezident Antonín Zápotocký amnestiu. K hokeju sa vrátil, no vtedajšia moc mu neumožnila naplno rozvinúť kariéru.
Pôsobil v nižších súťažiach, dráhu hokejistu skončil v Slovane Bratislava. Potom sa rozhodol pre kariéru trénera, študoval na Fakulte telesnej výchovy a športu UK v Prahe.
V druhej polovici 60. rokov sa Bubníkovi podarilo vycestovať do Fínska, kde trénoval národné mužstvo.
V roku 1968 ho rehabilitovali, plného spoločenského uznania sa mu však dostalo až po roku 1989.
V rokoch 1998 - 2002 bol poslancom českej Poslaneckej snemovne za ODS.
Bubník s prezidentom Rudolfom Schusterom v roku 2000, keď na cintoríne v Nižnom Medzeve kládli vence na pamiatku československých legionárov z 1. svetovej vojny.
FOTO - TASR
Spomienky Augustína Bubníka zaznamenali dokumentaristi z Post Bellum.
Príbehy 20. storočiaNie sú vám tieto osudy ľahostajné?
Príbehy 20. storočia je projekt neziskovej organizácie Post Bellum (www.postbellum.sk).
Združuje stovky prevažne mladých ľudí, ktorí zbierajú spomienky pamätníkov. Nahrávajú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa (www.memoryofnations.eu).
Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk.
Post Bellum je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia. Pomôžte i vy!
Prosíme, staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia alebo pošlite jednorazový dar na účet 2935299756/0200.
Pridajte sa k nám! Čím viac nás bude, tým väčšie spomienkové dedičstvo zachováme pre naše deti.
Autor: Adam Drda

Beata
Balogová
