BRATISLAVA. Písať a čítať sa naučila ešte predtým, ako začala chodiť do školy. Dvadsaťpäť rokov pracovala ako kuchárka v školskej jedálni, potom vydala dve knihy.
Zdenke Mahajovej by nikto neuhádol skutočný vek. Päťdesiatsedemročná matka troch detí vyzerá mladistvo a krehko. Svojim životným príbehom ale dokazuje, že ide o veľmi silnú ženu.
Autobiografický román Zatmenie bol jej spoveďou a spomienkami na prekonávanie ťažkých chvíľ v živote. V zbierke básni Otázniky zase hľadá zmysel života.
„Hodnota človeka nespočíva v tom, ako spĺňa očakávania spoločnosti,“ tvrdí šarmantná spisovateľka.
Narodila sa v Myjave ako štvrté dieťa, celkovo ich bolo päť súrodencov.
Dve tváre
Na ulici bývali medzi majoritou, najbližší susedia ale boli Rómovia. „Rodina bola pre mňa bod, ktorý mi určil hodnoty ako úcta, tolerancia, no i možnosť prekročiť vlastné hranice,“ hovorí drobná žena s iskrou v očiach.
Rodičia sa snažili, aby ich okolie nevnímalo ako ostatných Rómov. „Postavili si dom, otec pracoval vo fabrike a vstúpil aj do rôznych funkcii, mama bola ženou v domácnosti,“ spomína.
„Ich správanie nebolo prirodzené, akoby žili s dvomi tvárami,“ myslí si. V komunite sa správali uvoľnenejšie, boli ústretoví i kritickí. Pri bielych zase dbali o to, aby ich majorita akceptovala,“ priznáva.
Najväčšou vášňou pre Zdenku bola literatúra. „Čítanie kníh bola moja jediná spoločenská aktivita,“ priznáva. V románových príbehoch spoznávala svet, aj seba.
„Pamätám si napríklad na knihu od Kláry Jarunkovej Jediná. Tam som žila život naplno a so všetkým,“ opisuje. Pri čítaní mala pocit, že sa dramatické príbehy z románov odohrávajú priamo v jej duši.
S prvými problémami pre svoj rómsky pôvod sa stretla na základnej škole. „Musela som iným dokázať, že som človek, i keď v ich očiach stále niekto menejcenný,“ opisuje tichým hlasom.
Nezabudne na deň, kedy deti z triedy vzali zubnú kefku a drhli jej ruky až do krvi. Odvtedy ešte viac utiekla so sveta literárnych hrdinov a školy sa začala báť. „Knihy boli moja kultúrna sebarealizácia i konzumácia,“ otvorené priznáva.
Ako tínedžerka sa rozhodla študovať zdravotníctvo. Strednú školu ale pre rodinné problémy nedokončila. „Rodičia sa rozvádzali a pri štyroch ďalších súrodencoch bolo nepredstaviteľné, aby som študovala ďalej,“ hovorí.
Životná skúška
Mladá žena tak prerušila štúdium a neskôr si našla manžela. Sny o tradičnej rodiny ale netrvali dlho.
No už v 28-rokoch ovdovela a doma ju čakali tri malé deti. Zdenke sa zrútil celý svet. „Sama seba som sa vtedy pýtala iba jednu otázku: Dokážem vychovať svoje deti?“
Tvrdí, že odvtedy musela „začať žiť a nie len sa niečomu venovať“. Prácu napokon našla v školskej jedálni. Niekoho vtedy hľadali, tak som išla opýtať, či nepotrebujú pomoc.
Dnes hovorí, že len chcela svojim deťom poskytnúť zázemie, vzdelanie a pripraviť ich na život. „Práca bola prostriedkom, ako to všetko dosiahnuť.“
„Život má občas aj negatívne stránky, ale keď sa nám ich podarí prekonať, posunieme sa dopredu,“ zamýšľa sa.
Podľa nej majú niektoré udalosti na svete význam, ktorému nedokážeme hneď porozumieť. „Ak si človek prizná, že spadol na dno a uvedomí si tento pád, ostane silnejším,“ tvrdí.
Práca v školskej kuchyni ju bavila, po siedmich rokoch sa stala v nej vedúcou. Aj tu jej ale dali pocítiť, že je iná.
Jedného dňa pribehla jej dcéra domov s plačom a vravela: „Mami, deti rozprávajú, že ťa vyhodili z práce, lebo si tam kradla.“ Nevedela pochopiť, prečo niekto rozširoval také fámy.
Podľa nej si to nevymysleli deti, ale niektorý z rodičov, ktorému sa nepáčilo, že rómska žena varí pre ich deti. „Dnes mi je ľúto tých ľudí, ktorí sa takto zvýrazňovali,“ dodáva.
Keď deti vyrástli, mohla sa naplno začať venovať svoje veľkej vášni – literatúre. Najstaršia dcéra sa stala zdravotnou sestričkou a štvrtým rokom žije v Anglicku, najmladšia dcéra pracuje pri Úrade vlády a syn sa živí ako strojník v Brne.
Ľudia v "rómskej koži"
Svoje deti sa nesnažila presviedčať, aby sa hlásili k rómskemu pôvodu.
„S rómskou identitou vysporiadali veľmi dobre. Nazvali ich „ľuďmi v rómskej koži“,“ usmieva sa.
Ako profesionálna spisovateľka sa rozhodne byť necíti: „Podarilo sa mi vydať dve knihy. V jednej chvíli svojho života som pocítila, že sa potrebujem poďakovať za nájdenie zmyslu svojho života.“
Nemá ani najobľúbenejšiu knihu. Podľa nej sú ako kvapky v oceáne. Čítam veľa klasikov a filozofiu a poéziu, písanie je pre ňu viac ako potešením.
Pri riešení problémov s neprispôsobivými rómskymi komunitami podľa nej nechybuje iba štát. Problémy medzi nami vraj spôsobuje nevedomosť,
„Rómska problematika nie je iba o Rómoch, ale o celej spoločnosti. Ak si niekto myslí, že jeho činy ostanú bez následkov, nech sa pozrie, čo sa urobilo s rómskou komunitou u nás. Dôsledky vidíme doteraz,“ varuje.
Podľa nej sa nemôže zmeniť systém, iba človek. Nikto nemôže iným ľuďom niečo vnútiť, ale mal by byť inšpiráciou pre ostatných. „Ak zmením svoj postoj, uvidím v človeku príležitosť,“ uzatvára Zdenka Mahajová.
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
