V národopisnom programe priblížili obyčaje viažuce sa nielen k letnému slnovratu, ale aj k sušeniu sena na lúkach.
Podľa slov choreografa súboru Liptov Vojtecha Littvu letný slnovrat bol odnepamäti sprevádzaný v podtatranskom regióne kultom slnka a ohňa. Väčšina zvykosloví sa viaže ku dňu Jána, pre ktorý boli príznačné predovšetkým vatry, okolo ktorých nielen mládež, ale aj ženy a muži spievali, tancovali a často ich aj preskakovali.
Ako povedala pre TASR vedúca Národopisného múzea v Liptovskom Hrádku Iveta Zuskinová, ohňom a fakliam pripisovali ľudia magicko-očistnú a zdravotnopreventívnu funkciu. Predstavy o klesaní slnka z vrcholového bodu nebeskej klenby vyjadrovali horiace telesá spustené z vrchov do dolín. Zvlášť veľká moc sa pripisovala rastlinám nazbieraným v jánsku noc ešte pred východom slnka. Týmito bylinami sa nielenže dala vyliečiť každá choroba, ale poniektoré z nich, najmä papradie, mali údajne čarovnú moc otvárať zem a obnažovať skryté poklady.
Samotné slávnosti letného slnovratu sa začínali v Liptove skôr, asi dva týždne pred Jánom, keď dievčatá z dedín začali chodiť každý večer ponad dedinu, odkiaľ bolo dobre počuť ich spev, dodala I. Zuskinová.
