Sprievodcom v příbramskom pamätníku a múzeu 3. odboja je 83-ročný František Zahrádka. Sám tu prežil niekoľko rokov, keď ho ako politického väzňa komunisti odsúdili.
Drevené lágrové baraky v Příbrame v stredných Čechách sú tie isté, v ktorých žili politickí väzni. František Zahrádka zažil hrôzy tábora na vlastnej koži. Komunisti ho väznili 13 rokov.
Strhujúci výklad prednesie ako sprievodca v „diere“, v tzv. korekcii: „Tieto nápisy nad vami, to sú originály a väzni si aj takto krátili čas. Sú z asfaltu, ktorý kvapkal zo stropu,“ vysvetľuje.
Návštevníci sa rozosmejú, keď nahlas prečítajú: „Buď vítán, kdo s dobrým úmyslem vcházíš!“
Zahrádka sedel za to, že v roku 1949 previedol cez západné hranice jedenásť ľudí a vydával protikomunistické letáky a časopis Za pravdu.
Rodičov zatkli nacisti
- 1. februára o 21.00 h Rádio Slovensko, relácia sa vysiela pravidelne každú nepárnu sobotu na Rádiu Slovensko,
- vychádzajú aj v časopise Týždeň.
František Zahrádka sa narodil 30. októbra 1930 v Děčíne. Jeho matka Kristýna pochádzala z ôsmich detí a pracovala ako pomocná robotníčka.
Otec František Zahrádka bojoval v légiách v Taliansku a často musel za prácou dochádzať, počas nacistickej okupácie nastúpil na nútené práce.
Hneď na začiatku vojny sa rodina musela vysťahovať z pohraničia. Istý čas bývali na železničnej stanici.
Stala sa však tragédia. Mladší brat Luděk sa ťažko zranil, zrazilo ho auto, lekári mu už nedávali skoro žiadnu nádej, matka sa psychicky zrútila a odviezli ju do nemocnice.
Osemročný František zostal sám. Posteľ si urobil z vane, ktorú niekde našiel a dotiahol ju do opusteného odstaveného vagóna.
Ľudia mu tam nosili jedlo. Najčastejšie ho navštevovali miestni skauti. V oddiele sa zoznámil s o niečo starším Karlom Peckom, tiež neskorším politickým väzňom a neskôr známym spisovateľom.
Františkovi rodičia sa zapojili do protinacistického odboja a oboch zatklo gestapo. Na slobodu sa dostali až na konci vojny. Otca pustili po päťmesačnom väznení, matku, ktorá nosila jedlo partizánom, oslobodila až Červená armáda 5. mája 1945.
„Nikdy nezabudnem na to, ako sme vítali sovietskych vojakov generála Malinovského. Ľudia ich nosili na pleciach. Pamätám si, ako ukrajinskí vojaci hovorili: Dnes jasáte, o rok budete nariekať!,“ spomína na májové oslavy Zahrádka.
Po vojne sa začal angažovať v obnovenom skautingu. S českobudějovickými junákmi chodil na rôzne tábory. Objavovali málo známe pohraničné cestičky, poznávali jaskyne a skrýše, čo sa mu neskôr hodilo.
Komunisti sa v Československu postupne chopili moci, no skauti ich slovám neverili už dávno predtým.
„Ani náhodou. Pamätám si, že sme nikdy neverili verzii o samovražde Jana Masaryka. Krčmaňská aféra, pokus o atentát na Drtinu, znárodňovanie a mnoho ďalších vecí, to všetko nás presvedčilo, že komunistom sa nedá veriť. Že táto spoločnosť zasa stráca svoju slobodu,“ vysvetľuje František Zahrádka, prečo začal prevádzať ľudí cez hranice.
Kto Zahrádku udal, sa nevie
Raz sa museli pre prestrelku na hranici vydať s dôstojníkmi, ktorých prevádzal, až do utečeneckého tábora v Bavorsku. Mohol zostať, ale pretože jeho brat Luděk už emigroval, vrátil sa, aby starí rodičia nezostali sami.
V Nemecku sa nechal naverbovať americkou CIC a do Československa sa vracal so spravodajskými úlohami: koho má previesť, aké informácie má zistiť a podobne. Ako agent chodec vystupoval pod krycím menom Josef.
V roku 1949 ho navštívil priateľ zo skautingu Karel Pecka. František sa pripojil do jeho skupiny Za pravdu, kde vystupoval pod menom Pavel. Vydávali a kolportovali letáky a samizdatový časopis.
V jednej skupine sa však našiel udavač, v druhej zase pôsobil vojak, ktorého sledovali agenti komunistického Obranného spravodajstva.
Zahrádku zatkli 3. septembra 1949. Kto ho tesne pred jeho útekom do zahraničia udal, sa dodnes nevie. V tej chvíli totiž už mnohí zo skupiny Za pravdu vypovedali vo vyšetrovni Štátnej bezpečnosti.
Neviniatko práve nebol, spomína kamarát
Karel Pecka v jednom z rozhovorov pred svojou smrťou v roku 1997 povedal: „Ako môžete vzdorovať, keď máte zviazané ruky, sedíte nahý na stoličke a neviete, odkiaľ dostanete ranu. Vybavia sa vám všetky tie opisy výsluchov gestapa a hovoríte si: ,Nikto po vás už ani neštekne.‘ Takže človek si volil menšie zlo a po niekoľkých hodinách priznal aspoň niečo, samozrejme, v neistote, či to bude stačiť.“
Poriadny výprask dostal aj Zahrádka a skončil na tri mesiace v pankráckej samotke. Na súde dostal dvadsať rokov za špionáž.
Prešiel jedenástimi väznicami a tábormi, najviac času strávil v pracovných lágroch v uránových baniach. „No, zasa až také neviniatko nebol, robil problémy, ale na to sme tam boli! Každú chvíľu bol v korekcii,“ spomína na Zahrádku jeho spoluväzeň Petr Vymyslický.
Po prepustení v roku 1962 si Zahrádka nezohnal prácu a vrátil sa naspäť do příbramských baní.
V roku 1966 sa oženil s Máriou Voldřichovou, s ktorou prežil 33 rokov až do jej smrti. Deti už nemali.
V roku 1990 založil Konfederáciou politických väzňov v Příbrame.
V roku 2012 získal František Zahrádka Cenu Pamäti národa, ktorú mu udelila nezisková organizácia Post Bellum.
Príbeh Františka Zahrádku zmapovali dokumentaristi z Post Bellum.
Príbehy 20. storočia
Nie sú vám tieto osudy ľahostajné?
Príbehy 20. storočia je projekt neziskovej organizácie Post Bellum (www.postbellum.sk).
Združuje stovky prevažne mladých ľudí, ktorí zbierajú spomienky pamätníkov. Nahrávajú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa (www.memoryofnations.eu).
Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk.
Post Bellum je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia. Pomôžte i vy!
Prosíme, staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia alebo pošlite jednorazový dar na účet 2935299756/0200.
Pridajte sa k nám! Čím viac nás bude, tým väčšie spomienkové dedičstvo zachováme pre naše deti.
Autor: Mikuláš Kroupa
