Život v osade neprináša veľa šancí na úspech. Jednou z možností, ako sa vymaniť z bludného kruhu chudoby, je vzdelanie. Tvrdí to TATIANA KRAVČENKO, projektová manažérka neziskovej organizácie Divé maky. Občianske združenie už šiesty rok ponúka talentovaným deťom zo sociálne vylúčených komunít šancu zmeniť svoj život. Hlavnou podmienkou je talent a snaha na sebe neustále pracovať.
Chcete pomôcť k budovaniu vzdelanej rómskej generácie. Prečo je to dôležité?
Vzdelaní Rómovia sa môžu ľahšie uplatniť v spoločnosti a motivovať k cieľavedomosti aj ďalších členov komunity. Čím viac ich bude, tým viac bude vidno, že prostriedky vynakladané na ich rast a vzdelávanie majú zmysel. Ak má dieťa vzdelanie, nestratí sa, získa možnosť ďalej študovať a nájsť si prácu. Keď už raz niekomu dáte príležitosť a otvoríte mu dvere, neverím, že sa môže opäť vrátiť do starých koľají.
Podporujete viac detí s umeleckým talentom alebo tie, ktoré chcú študovať skôr neumelecké odbory?
Mnohí rómski rodičia pochopili, že pre ich deti je najdôležitejšie, aby mali vzdelanie. Tancovať a spievať vedia skoro všetky rómske deti, no nie každé sa dostane z osady. Je to drina, veľká konkurencia a ťažšie ich niekto zamestná. Čím si môžu v budúcnosti reálne zarobiť na každodenný chlieb, je praktické vzdelanie. Snažíme sa, aby išli študovať medicínu, poľnohospodárstvo, programovanie alebo pedagogiku.
Bojujeme takto aj proti tradičnému stereotypu, ktorý hovorí o Rómoch iba ako nadaných umelcoch. Medzi štipendistami máme napríklad Miloša Cinu, študent farmáciu na univerzite v Brne. Ďalším je Mirko Balog, ktorý si posielal prihlášku na chemickú medicínu alebo Sandra Holubová. Tu zase láka štúdium fyzioterapie. Tento rok máme v programe sedem maturantov, ktorí sa chystajú na iné ako umelecké odbory.
Darcov si hľadá aj niekoľko športovo nadaných chlapcov.
Áno, napríklad 18-ročný Števo Matiaš, ktorý je majstrom stredoslovenského regiónu v džude. Spolu s rodičmi a dvomi bratmi žije v rómskej kolónii pri Prievidzi. Obaja rodičia sú nezamestnaní a ich jediný príjem predstavuje len dávka v hmotnej núdzi. Napriek tomu zo všetkých síl podporujú svojich synov v ich športovej kariére. Ako športový talent v našom programe ukončil druhý ročník na Strednej odbornej škole elektrotechnickej v Banskej Bystrici, ale stále sa nám nedarí nájsť pre neho darcu.
Prečo?
Rozpočet pre športovcov na rok je omnoho vyšší, ako pri iných deťoch. Treba im totiž platiť cestovné, poplatky klubu, internát. Števko je však veľký talent, ktorý by mohol v budúcnosti reprezentovať Slovensko, no zatiaľ čaká na pomoc.
Ako by ste opísali typického darcu pre tieto deti?
Väčšinou sú to ľudia zo strednej triedy, ktorí majú určité zázemie. Rozhodne ale nejde o bohatých podnikateľov, ktorí nevedia čo s peniazmi. Väčšinou sú to vysokoškolskí vzdelaní ľudia, prevažne z krajských miest. Najčastejšie sú to malí podnikatelia, manažéri z oblasti marketingu strojárstva alebo programovania.
Ďalšou významnou skupinou sú mediálne známe osobnosti, herci, umelci. Obe skupiny spája to, že drvivá väčšina si praje ostať v anonymite, nerobia to pre publicitu. Darca si sám vyberá, ktoré dieťa chce podporiť a ten výber väčšinou súvisí s jeho emočným svetom.
Napríklad študentku, ktorá spieva a hrá na klavíri, podporuje darkyňa, ktorá tiež miluje spev a chodila do folklórneho súboru. Iný dlhoročný darca sa nám nedávno priznal, že mal zo začiatku obavy, či nebude sklamaný. Nakoniec v tejto podpore deťom našiel svoj zmysel a radosť.
(FOTO - ARCHÍV PETRA FICOVÁ)
Ako môže darca vedieť, na čo sa použili peniaze?
Podpora od darcu je priamo určená iba pre vzdelanie detí. Nemôžu za ne ísť napríklad na diskotéku, alebo ich minúť len pre seba. Systém je nastavený tak, aby sa detailne kontrolovali všetky výdavky.
Na začiatku vypracujeme dieťaťu individuálny rozpočet a všetky potrebné náklady uhrádzame priamo škole, cestovné zase dokladajú lístkom. Každý darca si môže všetky výdavky na konci roka skontrolovať.
Výsledok vašej práce je mnohokrát neistý. Čo vás motivuje?
Čerstvým príkladom je príbeh piatačky Andrejky Molnárovej, ktorá chodí na základnú školu v Rimavskej Sobote. Zaradili sme ju do štipendijného programu a dlho sme jej zháňali darcu. Andrejka nelenila a sama si napísala motivačný list pre potenciálneho sponzora.
Keď sme ho zverejnili, o necelý týždeň sa nám prihlásil človek, ktorého zaujala. Toto je už príklad uvedomelého správania, keď mladý človek, hoci má len 11 rokov, presne vie, čo chce a je preto ochotný aj niečo urobiť. Andrejka má výborné študijné výsledky a sníva o tom, že bude doktorka.
Vyradili ste niektoré deti z programu pre zlé správanie?
Áno, napríklad vlani to bolo asi dvadsať detí, ktoré výrazne poľavili v škole a tak ich nemôžeme ďalej považovať za talentované. Zhoršil sa im prospech v škole, mali problémy s dochádzkou na tréningy či kurzy. Podmienky sú vždy presne definované v zmluve s darcom. V priebehu roku sme ich upozorňovali, že sa musia viac snažiť, lebo ak pôjdu dole s výsledkami, nedopadne to dobre. Problém je často v tom, že nemajú potrebnú podporu zo strany rodičov.
Mali sme napríklad dieťa, ktoré istý čas žilo v detskom domove, pretože rodič sa nemohol o neho postarať. Počas pobytu v detskom domove chodilo pravidelne na športové tréningy a napredovalo. Po návrate do osady k rodine, stratilo motiváciu.
Bojujú aj talentované rómske deti na školách s predsudkami?
Niekedy áno. V niektorých prípadoch to bolo dokonca natoľko vyhrotené, že dieťa muselo prestúpiť na inú školu. Niekedy sa deti stretávajú aj s negatívnou reakciou zo strany učiteľov či riaditeľa. Niektorých taká skúsenosť veľmi mrzí a iných zase posilní.
(FOTO - ARCHÍV PETRA RICHTÁRECHOVÁ)
Musíte často vysvetľovať, prečo deti v programe potrebujú pomoc?
Raz sa ma jeden známy pýtal, či má zmysel vlievať peniaze do niekoho, kto to v puberte i tak vzdá. Pre nás nie je cieľom, aby sme mali extra športovcov alebo špičkových ekonómov. Vytvárame novú generáciu rómskych detí. Ak dieťa vytiahnete z osady a ukážete mu iný život, už sa tam väčšinou nevráti.
Ako sa môže dieťa z osady dostať do programu?
Môžu sa prihlásiť sami, alebo ich prihlási niekto iný. Nazvala by som to osudovou ruletou. Pamätám si na prípad Janky Zacharovej a Zuzky Šimčíkovej. Učiteľka na základnej škole si všimla, že dievčatá vynikajú v speve a tanci. Oslovila nás a my sme zorganizovali na škole talentovú súťaž.
Choreograf Laco Cmorej bol z dievčat unesený a na základe jeho odporúčania sa dostali do programu Divých makov. Dievčatá začali navštevovať tanečný kurz v Banskej Bystrici a potom sa im podarilo dostať na súkromné tanečné konzervatórium. Najviac sa tešia z toho, že na internáte majú vlastnú izbu, ktorú predtým nikdy doma nemali.
(Autorka je novinárka a prednáša na Katedre etnológie a muzeológie FF UK)Autor: Vitalia Bella
