V septembri 1995 prišiel na políciu a priznal, že sa ako príslušník Slovenskej informačnej služby nevedome podieľal na únose Michala Kováča mladšieho do Rakúska. Oskar Fegyveres bol v tíme tajnej služby, čo sledoval prezidentovho syna. Po výpovedi v obave o život utiekol do zahraničia. Pred desiatimi rokmi sa vrátil z exilu. Teraz zo Slovenska odišiel znova a tvrdí, že už navždy. Pre SME hovorí, ako sa skrýval a ako mu kauza zmenila život.
Prečo ste sa po zavlečení Michala Kováča mladšieho rozhodli ísť na políciu a oznámiť, že to urobila SIS?
„V roku 1995 som býval v Devínskej Novej Vsi. Ráno mi niekto zazvonil pri dverách, myslím, že to bol vyšetrovateľ Policajného zboru Peter Vačok, ktorý ma vyzval, aby som išiel s ním. Mal som vypovedať o únose. Počas cesty autom na Račiansku ulicu som premýšľal, či mám vyjsť s pravdou von, alebo nie. Nakoniec som sa rozhodol vypovedať, pretože som nesúhlasil, ako bola štátna organizácia zneužitá v prospech niektorých jednotlivcov.“
Kedy to presnejšie bolo?
„Bol to september 1995.“
Chronológia
Únos bez trestu
syna bývalého prezidenta Michala Kováča uniesli 31. augusta 1995
v septembri Oskar Fegyveres vypovedal o účasti SIS
v októbri z prípadu odvolali vyšetrovateľa Petra Vačoka
v apríli 1996 pri výbuchu auta zahynul Róbert Remiáš
polícia v máji 1996 kauzu zavlečenie odložila ad acta
Vladimír Mečiar ako zastupujúci prezident vydal v marci 1998 na prípad amnestiu
v decembri Mikuláš Dzurinda amnestie zrušil
vo februári 1999 v kauze obvinili príslušníkov SIS, neskôr aj exriaditeľa Ivana Lexu
v novembri 2000 prokurátor obžaloval Lexu a spol.
v júni 2001 okresný súd pre amnestie stíhanie zastavil
v júni 2002 to potvrdil aj krajský súd
Vy ste nevypovedali len o tom, ako prebiehalo zavlečenie, ale aj ako SIS potom zlikvidovala sledovacie auto, ktoré bolo použité, aby zakryla stopy.
„Dnes si nepamätám, či som už vtedy vypovedal aj o tomto, ale myslím, že áno.“
Ako to teda bolo s likvidáciou toho sledovacieho mercedesu?
„Priamo pri likvidácii som nebol. Ale určite sme dostali od nadriadeného príkaz, prosba to nebola, aby sme zahladili všetky stopy, čo sa týkalo pohybu nášho mercedesu.“
Po výsluchu ste hneď odišli do zahraničia?
„Hneď po výpovedi som odišiel.“
Prečo?
„Vedel som, čoho je schopná tá mašinéria. Mal som strach o život.“
Potom ste sa skrývali aj s vtedajšou priateľkou, ktorá bola dcérou vysokého funkcionára tajnej služby.
„Najskôr som sa skrýval sám. Potom, asi o mesiac alebo dva, prišla za mnou priateľka. Pracovala na polícii a nechceli sme, aby bola aj ona braná ako utečenec. V pokoji odovzdala veci, odišla do civilu, aby ju nenaháňali, že má služobnú zbraň, preukaz a podobne.“
Ako ste dokázali fungovať, keď ste sa zo dňa na deň ocitli mimo domova, bez akýchkoľvek väzieb alebo kontaktov?
„Prvá cesta viedla k známemu do Maďarska, do Budapešti. Prišli sme tam v noci, myslím, že s Robom (Róbertom Remiášom). Povedali sme mu, čo sa udialo a čo som spravil. On porozmýšľal nad celou vecou a ukryl ma k nemu na chatu. Potom začal zisťovať, čo sa dá robiť a ako nám môže pomôcť. Tento človek mi zo začiatku pomáhal, hlavne čo sa týka ubytovania, stravy a úkrytu. A pomáhal mi celý čas, čo som bol na úteku.“
Od začiatku vám pomáhal aj Róbert Remiáš. S ním ste boli ako v kontakte?
„Boli sme v kontakte cez pager, kde sme si nechávali odkazy. Mali sme určité dohovorené znamenia a podľa toho vedel, kde a kedy sa máme stretnúť.“
Peter Tóth vo svojej knihe píše, že sa dozvedel o vašej existencii tak, že za ním prišiel Marián Kočner a ukázal mu kópiu vášho služobného preukazu zo SIS. Ako to bolo?
„To neviem. Je to medzi nimi dvoma. Ale myslím, že preukaz mám dodnes u seba.“
Ako dlho ste zostali v Maďarsku?
„To už sú veci, ktoré si až tak nepamätám. Bolo to dovtedy, než za mnou prišla priateľka.“
Potom nasledovalo čo?
„S krátkymi prestávkami Poľsko a Česko. Potom som na švajčiarskej ambasáde v Prahe podal žiadosť o azyl vo Švajčiarsku.“
Odkiaľ ste brali peniaze? Je známe, že vám vraj dali milión šilingov od nejakého podnikateľa.
„Je pravda, že som dostal nejaké peniaze, ale určite to nebolo milión šilingov. Takú sumu som nevidel.“
Od koho boli tie peniaze?
„Neviem presne. Nie som si istý.“
Ako ste si zabezpečovali ubytovanie, logistiku a spojenie so Slovenskom?
„Spojenie so Slovenskom zabezpečoval celý čas Robo cez pager rôznymi odkazmi. S ubytovaním pomáhali známi. Kde sme nemali známych, zohnali sme si podnájom. Napríklad sme si rezervovali chatu na celý mesiac. Celý čas sme sa zdržiavali na tom mieste, von sme ani nevychádzali. Len do potravín a podobne. Počúval som Slovenský rozhlas, Slobodnú Európu a Robo vždy priniesol SME. Z toho som vedel, čo sa deje doma.“
Cítili ste aj priame ohrozenie, že by sa o vás zaujímali nejaké zložky SIS alebo vás niekto sledoval?
„O niečom takom som nevedel. Väčšinou Robo rozprával skôr o svojom ohrození.“
Prečítajte si tiež:
Ktokoľvek vás bude presviedčať, že únos Michala Kováča sa už nedá potrestať, neverte mu, píše Lukáš Fila
On sa cítil ohrozený na Slovensku?
„Áno.“
Mala teda podľa vás jeho smrť niečo spoločné s týmto prípadom?
„Aj keď dnes sa to zvaľuje na jeho biznisy a neviem čo, ja si stále myslím, že áno. Minimálne SIS bola pritom a vie, kto to urobil. Ak si to priamo neobjednala.“
Peter Tóth v knihe píše, že Remiáš bol zapojený do vekslovania a obchodovania s drogami.
„Nečítal som Peťovu knihu, ale počul som, čo o Robovi píše. Sú to tvrdenia na základe niečoho, čo mu niekto povedal. Viem, že Robo bol kategoricky proti feťákom a drogám, preto týmto tvrdeniam neverím. Nebyť Roba, možno tu dávno nie som a nemám dnes takú úžasnú manželku.“
Ako ste žili vo Švajčiarsku potom, ako ste dostali azyl?
„Tam sme normálne pracovali. Robil som v hodinárskej firme u Francka Müllera.“
SIS v tom čase vraj do Švajčiarska vyslala špeciálne komando, aby vás vypátralo. O tom niečo viete?
„Dozvedel som sa to jednou správou, ktorá prišla ku mne. Na základe toho som Švajčiarsko opustil, pretože som vedel, že môj pobyt bol prezradený. Neskôr sa o tom v správe o činnosti SIS zmienil aj jej vtedajší šéf Vladimír Mitro.“
Odišli ste kam?
„Do Maďarska. Tam sme to mali ťažké. Ale dá sa povedať, že sme žili normálnym životom.“
Ako ste vnímali, keď sa na Slovensku skončil mečiarizmus a nastúpila prvá Dzurindova vláda?
„Bola to radosť. Na druhej strane stále neistota, čo sa môže stať. Že sa zvýši úsilie o moje vypátranie a príde odplata zo strany tých, ktorých potom z SIS prepustili.“
Kedy ste začali zvažovať, že sa vrátite naspäť?
„Bolo to v roku 2004.“
Prečo až tak neskoro?
„Ja by som sa možno ani nechcel vrátiť. Bolo to skôr na popud manželky, ktorá sa v cudzej krajine necítila dobre. Chcela byť v kontakte s rodičmi a aj preto, aby sa dcéra učila materinskú reč, chodila tu do školy.“
Hovoríte už o manželke, kedy bola svadba?
„V Maďarsku v roku 2000.“
Boli tam aj vaši blízki?
„Najbližšia rodina. Dokonca aj svokor. Vtedy už nepracoval v SIS. Bol dôchodca.“
V roku 2004 ste sa vrátili, ale ešte rok predtým ste vypovedali z utajeného miesta o kauze zavlečenia cez telemost. Na druhej strane bol vyšetrovateľ a advokáti Ivana Lexu. Mali ste údajne na hlave kuklu. Ako si na to spomínate?
„Na takom výsluchu som bol, ale neviem, či to bol telemost. Myslím, že sme boli vo vedľajšej miestnosti v Bratislave na Račianskej. Vtedy som prišiel a hneď aj odišiel.“
Vtedy ste chodili na Slovensko bežne?
„Nie.“
Po návrate v roku 2004 ste hneď nastúpili do Policajného zboru?
„Áno. Urobil som psychotesty, telesné testy a nastúpil som.“
Čo ste robili?
„Asi mesiac som robil na Okresnom riaditeľstve polície Bratislava V na oddelení ekonomickej kriminality. Odtiaľ som odišiel na Sasinkovu na oddelenie pátrania.“
Zmenili ste si meno. Čo bolo hlavným dôvodom?
„Áno, zmenil. Manželka vybrala meno z telefónneho zoznamu. Bolo to najmä preto, aby naša dcéra nebola spájaná s tým, čo sme prežili. Zároveň sme mali problém na rôznych inštitúciách, kde sme prišli s menom Fegyveres. Každý mal strach.“
Bolo to tak aj vo vašom zamestnaní?
„Tam bola skôr nedôvera a neistota, či nie som udavač.“
Vtedy ste už s SIS nemali nič spoločné?
„Ja som celkovo s SIS veľa spoločné nemal. Keď sa stal únos, bol som tam tri mesiace. Možno ani toľko. Bol som v skúšobnej lehote a po akcii Kováč mi ju zrušili.“
Prečo ste v roku 2007 z polície odišli?
„V jednom roku som ukončil prácu v polícii aj vzťah s manželkou. So súčasnou manželkou sme sa rozhodli odísť do zahraničia.“
Ale prečo?
„Z osobných dôvodov. A zároveň to bolo preto, že si už neviem nájsť miesto. Veľmi často striedam štáty, miesta, byty.“
Taký ste boli aj predtým, ako ste museli utiecť po kauze zavlečenia?
„Nie. Nikdy predtým som s tým nemal problém. Mal som okruh známych. Prišlo to až s útekom. Odvtedy nedokážem byť dlhšie na jednom mieste. A neviem sa usadiť.“
Takže ste znovu odišli do zahraničia?
„Áno. Tam som normálne pracoval. Ale keď sa narodilo dieťa, vrátili sme sa po dvoch rokoch na Slovensko. Manželka bola na materskej, takže to bolo pre ňu lepšie. Myslel som, že si nájdem lepšiu robotu. Vrátil som sa k polícii.“
To bolo v roku 2009, keď bol ministrom Robert Kaliňák. Kde ste nastúpili?
„Na Okresné riaditeľstvo v Trnave. Odtiaľ som sa neskôr vrátil do Bratislavy. Bol som na stopäťdesiatosmičke.“
To čo znamená?
„Dvíhal som telefón. Patrilo to pod operačné stredisko. Bol som celkom spokojný, ale koncom roka 2012 som odišiel za vidinou lepšieho. Lenže som narazil. Hľadal som nové zamestnanie, ale nič som nenašiel.“
Čo ste skúšali?
„Úplne všetko, až po zamestnanca v Lidli. Všade mi odpovedali, že nie som pre nich vhodný. Chvíľu som robil načierno taxikára. Urobil som si aj skúšky odbornej spôsobilosti, no zmeny v zákone zdražili možnosť podnikať a tým som skončil. Rok som bol nezamestnaný.“
Keď sme sa prvý raz stretli koncom minulého roka, boli ste bez práce a zvažovali ste znovu odchod zo Slovenska. Ako to dopadlo?
„Začiatkom januára som odišiel a do dvoch dní som mal prácu. Čiže pracujem.“
Čo robíte a kde?
„To nechcem hovoriť.“
Chcete začať nový život?
„Asi áno, aj keď neviem dokedy. Kým ma zasa topánky nepovedú ďalej.“
Vrátite sa ešte?
„Ak, tak možno na návštevu. A dokončiť si neuzavreté veci. S mojím životopisom sa tu nedá žiť.“
Ako vnímate, že vyšetrovanie zavlečenia k ničomu nedospelo?
„Ako tragédiu pre túto krajinu.“
V obžalobe, ktorá bola podaná, je všetko podrobne opísané. Trváte aj teraz na tom, že za tým bola SIS?
„(Smiech) Myslím, že nie. Keď sa exprezident Michal Kováč musel ospravedlniť Ivanovi Lexovi, tak už pochybujem. Začínam pochybovať aj o tom, že som niekedy robil v siske.“
Ak by ste sa ocitli v roku 1995, urobili by ste znovu to, že by ste vypovedali o veciach, ako sa diali?
„Určite nie. Všetky trápenia, smrť Roba, prenasledovanie blízkych, rodiny. Nestálo to zato, vzhľadom na to, ako sa to skončilo. Vtedy som bol mladý a naivný. Teraz už nie som. Mám 45 rokov.“
Čo hovoríte na súčasnú politickú situáciu na Slovensku?
„Ľudia majú, čo si zvolili. Nič viac k tomu nepoviem.“
Beata
Balogová
