Pokúste sa nerozosmiať. Monika Drakulová ordinuje v bratislavskej nemocnici na Kramároch, pracuje na oddelení hematológie a transfuziológie. Je odborníčkou na krv.
Lekárka je chápavá, keď pacientov prvýkrát zloží smiech do kolien. Nehnevá sa na kolegu, keď jej dvere na prvého apríla zdobí upírskymi zubami, zasmeje sa s ostatnými, keď ju ktosi popletený hľadá ako Vampírovú.
Nijako ju neuráža internetom kolujúca vizitka s jej menom a priezviskom, akurát sa začuduje, že si ju ľudia zdieľajú až v Kanade. S priezviskom sa stotožnila, aj keď k nemu prišla až sobášom až po vysokej škole.
„Som rodená Köhlerová a predtým mi prekážalo, že to bolo treba často hláskovať,“ vysvetľuje uznávaná odborníčka. „Vždy som sa tešila, že sa vydám za manžela s obyčajným priezviskom, napríklad za Nováka. Ale bol to Drakul.“
Obyčajné macedónske priezvisko („drakul“ čiže „drak“, „čert“) získalo po prechýlení hororový nádych, no sama si nepamätá nijaké zlé reakcie.
„Citlivejší na to býval manžel, potom ho to prešlo. Nikto sa nám neposmieval, myslím, že to bez bez šikany prežili aj naše deti v škole." O pacientov neprichádza, naopak. Lepšie sa to pamätá, čo môže byť výhoda.
„Nedávno mi ďakovala jedna moja pacientka, že vďaka mne zvíťazila v rozhlasovej súťaži, chceli vedieť najčudnejšie priezviská spojené s povolaním,“ smeje sa Drakulová, napokon, na pracovisku nie je jediná. „Teraz vedľa ordinuje kolegyňa Krutá, takže sme fajn dvojica.“
Foto - Fotolia
Víťazi a porazení
Nie všetci ľudia s čudesnými priezviskami sú takíto vyrovnaní. A nielen s priezviskami.
Magazín The New Yorker cituje výskum z roku 1948, že nositelia zvláštnejších krstných mien sú oproti obyčajným náchylnejší na neurózy a iné psychické problémy. Ako by to netypické mená mali ozaj ťažšie v živote – a je to vlastne ešte viac obľúbená téma ako meno ovplyvňuje osud človeka.
Nekonečnú debatu, či meno dieťa predurčuje na životný úspech či neúspech vedú najmä v USA. Krajine, kde úrady uznávajú ľubovoľné krstné mená, ktoré určia potomkovi rodičia – a tí radi experimentujú.
V roku 1958 Newyorčan Robert Lane pomenoval svojho syna Winner (Víťaz) a neskôr súrodenca nazval Loser (Zúfalec). Magický vplyv mena sa tu príliš neprejavil, pretože tým úspešnejším z bratov, ktorý skončil školu a dotiahol to až na pozíciu váženého dôstojníka polície, bol napodiv Loser Lane, zatiaľ čo víťaz Winner skončil ako nula vo väzení. Prípad z knihy Freakonomics ukazuje, aby sme to nebrali tak vážne s menom v jednotlivom prípade.
Lenže vzaté štatisticky už to také bezvýznamné nie je. Etnicita, región, výška príjmu a príslušnosť k spoločenskej triede – toto podľa sociológov, magazínu The New Yorker a autorov spomínanej knihy vieme s istou mierou pravdepodobnosti čítať z mena človeka.
