[content type="longread-pos" pos="full"]
Presne pred šestnástimi rokmi zvolil parlament Štefana Harabina
po prvý raz za predsedu Najvyššieho súdu.
[/content]
[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/3/54/5455933/5455933.jpeg?rev=2" author="" longread-pos="full"]Foto: SME - Tomáš Benedikovič[/content]
[content type="longread-pos" pos="left"]
Autor:
Veronika Prušová
[/content]
Odkiaľ prišiel? Ako sa mu podarilo ovládnuť justíciu? Zostane vo funkcii? Denník SME navštívil rodisko Štefana Harabina, hovoril s jeho spolupracovníkmi aj odporcami, aby našiel odpovede. Na niekoľko otázok redakcie odpovedal po januárovom zasadnutí Súdnej rady aj sám Harabin.
Dom s červenou fasádou neďaleko obecného úradu v Ľubici je neprehliadnuteľný. Visí na ňom oznam „Na predaj“. Jeho majiteľ, obecný poslanec a výtvarník Ladislav Majoroši sa ho snaží predať už tretí rok. Písal aj Štefanovi Harabinovi, ktorý sa tam narodil, ale odpoveď neprišla. Majoroši nás ochotne púšťa do zrekonštruovaného domu s pôvodnou kamennou dlažbou. Verí, že publicita mu pomôže nájsť záujemcu. Stavbu kúpil od mesta Kežmarok v roku 1991, keď Ľubica bola ešte jeho súčasťou. Bol vtedy už prázdny, iba v jednej malej miestnosti na prízemí žila Harabinova mama.
[content type="fb" stype="fanpage" render-type="longread" url="https://www.facebook.com/sme.sk"][/content]Pôvodným majiteľom veľkého meštianskeho domu bol najbohatší ľubický gazda Emil Scholz. Po druhej svetovej vojne ho tak ako všetkých Nemcov vysťahovali a dom získali Harabinovci. „Dostali ho do vienka tak ako väčšina, ktorá v tom čase stála na tej správnej strane,“ vraví Majoroši. Výtvarník hovorí, že keď dom získal, podobal sa „ruine ako Strečno“. Potom, ako ho obnovil, si v jednom z bulvárnych denníkov prečítal, ako sa vraj Harabin o svoj rodný dom ukážkovo stará.
[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/5/54/5455935/5455935.jpeg?rev=2" author=""]Rodný dom Štefana Harabina je na predaj. Foto: SME - Tomáš Benedikovič[/content]
Mnohí Ľubičania sú pri zmienke o šéfovi Najvyššieho súdu skúpi na slovo. Traduje sa medzi nimi, že nebyť jeho, nemajú v obci pravoslávny kostol. Či aj osobne prispel, nevedia, no isté je, že zohnal peniaze na jeho stavbu, a to vraj cez grécku ambasádu. To však nie je podľa súčasného starostu obce Petra Repčáka (Most-Híd) jediná jeho zásluha. Šíri aj dobré meno obce. Prečo nie je na webe spomenutý medzi slávnymi rodákmi Ľubice? „Lebo ešte žije,“ pohotovo vysvetľuje starosta. To platí aj o dvojnásobnej majsterke Európy v súbornom cvičení kata Marcele Remiašovej, ktorá zmienku na internete má. „Doplníme,“ prisľúbi Repčák. Zatiaľ nedoplnili.
Repčák priznáva, že o Harabinovi je počuť viac zlého ako dobrého. Za to vraj môžu novinári. Súhlasí aj ďalší starší pán na ulici. „On si povie tak dedinsky, tak ako to uzná za vhodné. Tak priamo. A takí Bratislavčania, každý to inak pochopí.“ Zdá sa, že sudcu pozná dôvernejšie. Je to jeho rodina, no viac prezradiť nechce. Len toľko, že aj Štefana funkcie zmenili. „Musel sa zmeniť. Keď je zajac medzi líškami, tak čo má robiť? Líšok je dvadsať a zajac jeden. Ako len musí kľučkovať medzi nimi, aby prežil?“ Keď odíde, ďalší sused prezradí, že to bol Harabinov strýc.
Natrafiť v Ľubici na Harabinovcov alebo ich rodinu nie je problém. Exminister spravodlivosti sa rád chváli, že má 150 až 200 synovcov, neterí a bratrancov. Pochádza z deviatich súrodencov, jeho rodičia boli celý život roľníci.
[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/7/54/5455937/5455937.jpeg?rev=2" author="" longread-pos="full"]Bozky Štefana Harabina sú už dnes slávne, predseda Najvyššieho súdu vrúcnosť svojich pozdravov vysvetľuje tým, že ide o starý slovanský zvyk. Foto: SME – Gabriel Kuchta[/content]
Ak si chcete predstaviť, ako dlho už Štefan Harabin riadi justíciu, stačí sa pozrieť na zimné olympiády, píše Lukáš Fila Čítajte Pracovitý a slušný
Štefan Harabin
- Narodil sa 4. mája 1957 v Ľubici, je ženatý, má štyri deti;
- absolvoval Gymnázium v Kežmarku;
- v rokoch 1976 až 1980 študoval na Právnickej fakulte UPJŠ v Košiciach;
- po ukončení štúdia bol dva roky justičným čakateľom na Krajskom súde v Košiciach;
- za sudcu bol menovaný v roku 1983, odkedy pôsobil na Okresnom súde v Poprade a to do roku 1990
- v rokoch 1991 a 1992 bol vedúcim trestného oddelenia ministerstva spravodlivosti;
- od roku 1993 je sudcom Najvyššieho súdu;
- v rokoch 1996 až 1998 bol predsedom trestného kolégia;
- predsedom Najvyššieho súdu sa stal po prvý raz v roku 1998;
- 2003 až 2006 predseda trestného senátu;
- v rokoch 2006 až 2009 bol ministrom spravodlivosti ako nominant HZDS;
- od 23. júna 2009 je predsedom Súdnej rady a Najvyššieho súdu.
Harabinovci nútili deti do učenia. Školu mal malý Štefan hneď cez cestu. „Bárs dobrý kamarát to bol,“ hovorí Peter Skybjak. Je cítiť, že je na dávneho spolužiaka hrdý. S úsmevom spomína, ako sedávali v jednej lavici. S nadšením nás vedie k budove niekdajšej školy, kde teraz sídli obecná polícia a v telocvični je zriadené fitnescentrum. Ukáže okná, kde kedysi bola ich prvá a druhá trieda. Štefana vraj bavili všetky predmety, bol všestranný a učil sa tak na dvojky, trojky.
„S ním sa lumpáctva nerobili. On hrával futbal a veru dobrý futbalista to bol,“ vraví Skybjak. A hoci ako dieťa zavítal aj k Harabinovcom domov, už dávno sa s predsedom Najvyššieho súdu nevidel. Do Ľubice už nechodieva tak často ako kedysi. Ani stretávku zo základnej školy pred pár rokmi nestihol. „Sľuboval, že dôjde, ale nakoniec sa v posledný deň ospravedlnil. Musel ísť do Číny.“
Štefan pokračoval v štúdiu na gymnáziu v neďalekom Kežmarku. Tam ho oslovili spoločenské vedy a história, ktorú pôvodne chcel aj študovať, no brali málo študentov. Tak sa rozhodol pre právo, kde sa tiež robili prijímačky z dejín.
Vtedajší dekan Právnickej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika Pavol Suchoža si na Harabina spomína ako na veľmi dobrého študenta. „Vyznačoval sa nesmiernou pracovitosťou, skromnosťou, cieľavedomosťou a slušnosťou,“ vraví profesor s tým, že mu neprichodí hodnotiť obdobie po ukončení školy.
Právo ukončil v roku 1980 a stal sa justičným čakateľom na Krajskom súde v Košiciach. Za sudcu ho vymenovali v roku 1983, pôsobil na Okresnom súde v Poprade. Asi v roku 1985 vstúpil do komunistickej strany. „Logicky, že dobrovoľne, lebo som svojprávny človek. Keby som nechcel, nikto by ma nedonútil. V tom čase bolo deväťdesiatosem percent ľudí z justície v komunistickej strane. Aj u nás sme mali sudkyňu, ktorá chodila do kostola a nikto jej nič nerobil. Predseda jej vyčítal, že chodí do kostola, na schôdzi som ju bránil s tým, že má dobré výsledky,“ vysvetľoval v roku 2003 v jedinom veľkom rozhovore, ktorý kedy denníku SME poskytol.
Nie všetci videli členstvo v strane rovnako. „Sudca nemá byť členom nijakej strany, a aj za komunizmu sa to dalo,“ povedal pred šiestimi rokmi v Domino fóre bývalý prezident Združenia sudcov Slovenska Juraj Majchrák. Priznal, že sa s členstvom dlho vyrovnával a vstup do strany označil za chybu.
V minulosti denník SME informoval, že Harabin za minulého režimu odsúdil františkánskeho kňaza Bystríka Cyrila Janíka za podvod na 28 mesiacov nepodmienečne v procese, ktorý zinscenovala ŠtB. Za článok noviny zažaloval, tvrdil, že kňaza nesúdil za prejav viery, ale za majetkový delikt. Najskôr ho oslobodil, no po rozhodnutí košického krajského súdu verdikt zmenil.
Po rokoch priznal, že o prítomnosti agentov ŠtB v pojednávacej miestnosti vedel. Za článok vysúdil 33-tisíc eur. Hoci Ústavný súd povedal, že suma bola neprimerane prísna, senát bratislavskej krajskej sudkyne Márie Šramkovej verdikt zopakoval. O pár mesiacov vyhrala výberové konanie na Najvyšší súd, ktorému víťaz sporu predsedal.
Harabin bol straník, no zmena režimu mu priala. Na starších sudcov bol vyvíjaný spoločenský tlak, ktorý mnohí neuniesli, z justície odchádzali. Aj na Najvyššom súde začali chýbať trestní sudcovia. Jedno miesto obsadil Harabin. Bolo to začiatkom deväťdesiatych rokov, teda v časoch, keď na to, aby sudca prešiel na Najvyšší súd, stačil súhlas predsedu a rozhodnutie ministra spravodlivosti.
„Veľmi rýchlo sa pridal k sympatizantom SNS a HZDS,“ vysvetľuje bývalý kolega, ako sa Harabinovi ani nie po roku pôsobenia na Krajskom súde v Košiciach podarilo dostať do Bratislavy. No ani na Najvyššom súde sa dlho neohrial. V roku 1991 sa stal vedúcim trestného oddelenia ministerstva spravodlivosti. Späť na súd sa vrátil v roku 1993.
[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/9/54/5455939/5455939.jpeg?rev=2" author="" longread-pos="full"]Z voľby predsedu Najvyššieho súdu, zľava Juraj Majchrák, Milan Karabín, Štefan Harabin. Foto: archív SME – Ľuboš Pilc[/content]
Rodinné starosti
V tom istom roku sa mu definitívne rozpadlo prvé manželstvo. O sedem rokov mladšia Anna bola z vedľajšej dediny a skôr ako sa zobrali, chodili spolu tri roky. Čoskoro sa im narodil syn a neskôr aj dcéra. Ich rozvod bol dramatický, syn odišiel do Bratislavy a dievča ostalo s matkou. Zdroj blízky rodine hovorí, že Harabin na synovi vždy lipol, čo súviselo s výchovou, akú dostal doma.
„Bol vychovávaný akoby v patriarcháte, kde boli chlapci vždy niečo viac.“ Anna Harabinová sa k exmanželovi ani k rozvodu vyjadrovať nechce. „Urobila som za tým hrubú čiaru, tak to, prosím, rešpektujte,“ požiadala nás blondína, ktorá teraz vedie domov sociálnych služieb neďaleko Popradu. Predseda Najvyššieho súdu v minulosti pre časopis Život tvrdil, že chcel obe deti a rovnako tak aj žena. Preto bol rozvod taký dramatický.
Dnes je už opäť ženatý a s mediálne známejšou manželkou Gabrielou má dve dcéry. Tie ešte študujú, rovnako ako staršia dcéra, ktorá po absolvovaní diplomacie pokračuje na práve. Právo už ukončil syn Branislav, ktorý v roku 2009 zvládol výberové konanie na justičného čakateľa v Bratislave. V tom čase mali čakatelia takmer isté miesta sudcov, pričom syn vyhral ešte skôr, ako spromoval. To, že by mu otcova funkcia pri výbere pomohla, odmietol.
Harabina označujú blízki za rodinne založeného. Príkladom starostlivosti o príbuzných bolo, keď ako minister spravodlivosti zabezpečoval ich rozvoz. Zatiaľ čo synovi požičiaval na cestu do Trnavy, kam chodil na vysokú školu, referenčné auto, jeho manželku vozievala do práce vládna limuzína. A to aj v čase, keď bol minister na služobnej ceste. Rozvážaním rodiny sa zaoberal aj parlamentný výbor pre nezlučiteľnosť funkcií, avšak ten vďaka koaličnej väčšine konanie voči ministrovi zastavil. Ako skonštatoval poslanec SNS Jozef Ďuračka, legislatíva porušená nebola. „Je to o etike a o jeho osobnom svedomí a vedomí.“ Manželku neskôr na ministerstve aj zamestnal.
[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/0/54/5455940/5455940.jpeg?rev=2" author="" longread-pos="full"]Štefan Harabin a Vladimír Mečiar počas rokovania Národnej rady. Foto: SITA - Tomáš Benedikovič[/content]
Vytiahol ho Karabín
Na Najvyššom súde začínal Harabin ako radový sudca. Bol nenápadný. Kolegovia z iných ako trestného kolégia ho ani veľmi nepoznali. Po troch rokoch sa to zmenilo. V roku 1996 sa po Karolovi Plankovi stal novým predsedom súdu Milan Karabín, Harabinov niekdajší školiteľ z Okresného súdu v Poprade. Zo svojho učeníka urobil predsedu trestného kolégia. Mnohí mu toto rozhodnutie dodnes vyčítajú, niektorí ho ospravedlňujú tým, že bolo súčasťou politického obchodu. Karabín o minulosti nechce vôbec rozprávať, s Harabinom mali neskôr ostré konflikty. Aj dnešný šéf súdu popiera, že by mu jeho mentor v začiatkoch kariéry pomohol.
Karabín nedokázal politickým tlakom dlho čeliť a ani nie o dva roky, v závere roku 1997, sa funkcie vzdal. Oficiálne zo zdravotných dôvodov. Je verejným tajomstvom, že skutočnou príčinou bola snaha vládnej moci dosadiť mu za podpredsedu kontroverzného Jozefa Štefanka. Keďže Harabin už nebol nikto, mohol na uvoľnené miesto kandidovať. Do funkcie ho navrhla vláda Vladimíra Mečiara napriek nesúhlasu takzvanej malej i veľkej sudcovskej rady, teda zástupcov všetkých sudcov i sudcov Najvyššieho súdu.
Harabin mal vždy povesť nominanta SNS, rovnako ako Karabín. Bývalí poslanci za národnú stranu si dnes na tieto súvislosti nespomínajú a odmieta to aj Harabin. „Podľa toho, aké je práve obdobie, tak sa hovorí. Potom to bolo HZDS, potom Smer, a keď bude nová strana, tak budem nová. Každý sa ma snaží opečiatkovať.“
Dnes tvrdí, že ho s nomináciou oslovil vtedajší minister spravodlivosti Jozef Liščák (nominant Združenia robotníkov Slovenska). Ten má vážne zdravotné problémy, k udalostiam sa nemohol vyjadriť. Vo vládnom materiáli Harabina vychválil. „V pracovnom kolektíve koná korektne. Jeho charakter a morálne postoje sú v súlade s etikou sudcu.“
Výzva sudcovských rád, aby vláda hľadala vhodnejšieho kandidáta, išla bokom. Poslanci v tajnej voľbe 11. februára 1998 Harabina zvolili. Výsledok hlasovania bol jednoznačný. Získal 83 hlasov, čo presne zodpovedalo zastúpeniu vládnej koalície. Voľba veľký mediálny rozruch nespôsobila. Ozvalo sa len Združenie sudcov Slovenska ako najväčšia stavovská organizácia, ktorá vyjadrila svoje obavy zo snahy spolitizovať justíciu.
[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/1/54/5455941/5455941.jpeg?rev=2" author="" longread-pos="full"]S manželkou Gabrielou (vľavo) často navštevujú spoločenské akcie. Foto: SITA[/content]
Konflikty sa začínajú
Po parlamentných voľbách v roku 1998 sa ministrom spravodlivosti stal Ján Čarnogurský z KDH a Harabin si musel zvykať na novú víziu súdnictva. Spočiatku boli ich vzťahy korektné, ale už v lete 2000 Čarnogurský navrhol šéfa Najvyššieho súdu odvolať.
„Funkciu by mala vykonávať osoba, ktorá je odbornou a morálnou autoritou. JUDr. Štefan Harabin doterajšou činnosťou celkom zjavne preukázal, že uvedené kritériá nespĺňa,“ uviedol v návrhu. Vyčítal mu mnohé - sfalšovanie kolaudačného rozhodnutia budovy Najvyššieho súdu, klamanie, alibizmus vo vzťahu k podpredsedovi Štefankovi. Nekonal voči nemu, hoci sa chcel sekerou vlámať do ministerskej ubytovne a nechal si zaplatiť pobyt v kúpeľoch Sliač a Kováčová, hoci mal rozhodovať o tom, komu patria.
Vláda návrh na odvolanie schválila, no konečné rozhodnutie malo padnúť v parlamente. Kým došlo k hlasovaniu, Harabin sa stihol sťažovať na Ústavnom súde, v OSN, ale aj na Európskom súde pre ľudské práva, kde žiadal aj odškodnenie 22 miliónov korún. Podarilo sa mu naťahovať čas, až nakoniec v decembri 2000 prežil hlasovanie v Národnej rade. Spojenca mal už vtedy aj v čerstvom predsedovi Smeru Robertovi Ficovi, ktorý Čarnogurského kritizoval, že rozpútava personálne vojny na Najvyššom súde a namiesto odvolania šéfa súdu žiadal odchod ministra.
„Stretávali sme sa v kantíne ministerstva spravodlivosti. On bol trestňák, ja som bol trestňák, tak sme spolu diskutovali. Tam sme si aj spolu potykali,“ opisuje dnes Harabin, ako sa s dnešným premiérom ešte v deväťdesiatych rokoch spoznali.
„Harabin je človek typu dostane facku, vracia päsťou, ale nikdy neútočí prvý,“ približuje predsedu Najvyššieho súdu človek, ktorý s ním roky spolupracoval. Každý jeho nepriateľ by mal myslieť na to, že „pri odplate je vždy dôsledný a ťažko ho zastaviť“. Preto po snahe odvolať ho z funkcie začal aj Čarnogurského a šéfa jeho kancelárie Daniela Lipšica brať ako úhlavných nepriateľov. Napádal všetky ich návrhy - novelu Ústavy, ktorou sa zriaďovala Súdna rada ako nezávislý samosprávny orgán, aj zavedenie elektronickej podateľne.
Už vtedy ostro vystupoval aj voči kritikom zvnútra justície. O tom, aké metódy využíva, písal v auguste 2000 podpredseda súdu Majchrák. „Nemal by si sa znižovať k tomu, že prikážeš sekretárkam, aby mi neotvorili dvere. Po prvé to veľmi počuť a po druhé to nie je slušné, pretože ide o úradnú miestnosť, a nie súkromný byt,“ uviedol v liste, ktorý poslal na vedomie aj premiérovi, predsedovi parlamentu a prezidentovi.
Harabin Majchrákovi vyčítal, že je „agentom ministra Čarnogurského“, vyhrážal sa mu disciplinárnym stíhaním pre účasť na práci ministerskej protikorupčnej skupiny, odpojil mu zahraničnú telefónnu linku, zakázal mu podpisovať ekonomické doklady a v auguste 2001 ho po devätnástich rokoch práce trestného sudcu preradil do správneho kolégia, kde aj dnes končia jeho kritici.
„Tvoje činy ma utvrdili v tom, že mlčať znamená pridať sa a stratiť tak vlastnú tvár,“ písal Majchrák. Keď sa Harabin stal v roku 2009 ministrom, inicioval voči nemu niekoľko disciplinárnych konaní. V apríli 2011 si Majchrák siahol na život. Podobné formy zastrašovania pocítili v priebehu rokov aj mnohí ďalší. Chyby svojich nepriateľov totiž sleduje veľmi dôsledne a trpezlivo, prezrádza o ňom spolupracovník. S ľuďmi, ktorí s ním nesúhlasia, sa vôbec nebaví. „Nikdy som sa s ním osobne nestretla,“ prezradila už dávnejšie sudkyňa Elena Berthotyová. Ak s ním niečo niekedy riešila, tak len písomne, a aj na to jej nie vždy odpovedal.
[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/2/54/5455942/5455942.jpeg?rev=2" author="" longread-pos="full"] Telefonáty s narkobarónom Bakim Sadikim popiera. Foto: SME – Tomáš Benedikovič [/content]
Lojalita a peniaze
Harabin dá najmä na predsedov kolégií, ktorých sám nominuje. Blízkym spolupracovníkom mu bol vždy Milan Ľalík, dnes ústavný sudca, ktorého manželka šéfa Najvyššieho súdu zastupuje vo viacerých právnych sporoch. Poradiť si nechá aj od šéfky občianskoprávneho kolégia Jany Bajánkovej, no i Štefana Minárika, trestného sudcu, ktorého v poslednom období využíval najmä na to, aby ho zastupoval na disciplinárnych konaniach. Rovnako ako Juraja Semana, známeho z kauzy Bonano.
V čase, keď bol ministrom, bola jeho pravou rukou na súde podpredsedníčka Daniela Švecová. Je podpísaná pod viacerými spornými rozhodnutiami, jej menom je označený aj vzor diskriminačných žalôb, ktorý sudcovia dostávali e-mailom. Neskôr ju už nepotreboval a v apríli 2010 sa jej nepodarilo obhájiť svoj post. V Bratislave síce už pripravovali chlebíčky a zákusky na oslavu, no Súdna rada ju v Omšení nezvolila.
Harabin vie, ako si zaistiť lojalitu - peniazmi. V decembri 2002 sa v korunách šesťciferné odmeny ušli Ľalíkovi aj Semanovi, ktorí ho navrhli za predsedu súdu a boli členmi Súdnej rady, ktorá mala o ňom hlasovať. Krátko pred voľbou zobral na služobnú cestu do Číny dvoch členov rady, jeden z nich, Juraj Sopoliga, pritom ani nepracoval na Najvyššom súde. Ako prvý minister spravodlivosti presadil vyplácanie štrnástych platov sudcom, dovtedy boli len sľubom na papieri. Páčivá bola pre mnohých sudcov aj jeho neustála kritika vysokých platov ich kolegov zo špeciálneho súdu.
Z funkcií dokázal vyťažiť aj sám. V rokoch 2001 a 2002 využil dieru v zákone a udelil odmeny aj sebe. Podľa Inštitútu pre dobre spravovanú spoločnosť si tak v jednom roku k platu asi 400-tisíc korún vyplatil zhruba rovnaké odmeny a o rok neskôr si ich zvýšil na vyše 600-tisíc korún. Omnoho vyššie čiastky sa mu podarilo vysúdiť od médií. Harabin je síce žoviálny typ a rád ukazuje pred televíznymi kamerami, ako tancuje kazačok, no na kritické články reaguje žalobami na ochranu osobnosti. A tie mu vychádzajú. Len za tri najväčšie spory s denníkom Pravda, SME a týždenníkom Plus 7 dní sa mu podarilo vysúdiť vyše 160-tisíc eur. Minulý rok mu kolegovia priklepli 150-tisíc v spore s Generálnou prokuratúrou.
Harabin pred študentami kritizuje médiá:
Ministrom
Harabin v roku 2002 najprv vyhral voľby šéfa Najvyššieho súdu, no jeho protikandidát Sergej Kohut ich napadol na Ústavnom súde, lebo Harabin mohol ako člen Súdnej rady hlasovať sám za seba. Hlasovanie sa opakovalo, na tretí pokus vyhral Karabín. Harabin sa utiahol na dlhší čas na péenku. Do vysokej funkcie sa vrátil po voľbách v roku 2006, keď vznikla koalícia Smeru s HZDS a SNS.
„Bol to celé podraz od Mečiara,“ spomína dnes na výsledok koaličných rozhovorov bývalý podpredseda HZDS Milan Urbáni. Predseda hnutia bez vedomia ostatných straníkov trval pri vyjednávaní na rezorte spravodlivosti.
„Neviem, čo si od toho sľuboval, či chcel sám seba chrániť, alebo čo,“ vraví Urbáni. A od začiatku mal aj svojho favorita. „Práve som sa kúpal v Draždiaku, keď mi zavolal, či môžem na druhý deň ráno prísť za ním,“ spomína Harabin, ako dostal ponuku. Keď ju prijal, tak Mečiar informoval o svojom nominantovi nielen koaličných partnerov, aj členov HZDS. Prečo vybral jeho? „Lebo bol odborne zdatný,“ bolo podľa Urbániho strohé vysvetlenie lídra hnutia. S Mečiarom si, na rozdiel do Fica, Harabin nikdy nepotykal.
Po nástupe odvolal predsedov súdov, ktorí s predchádzajúcim ministrom Lipšicom spolupracovali na reforme. Nasledovalo ťaženie proti Špeciálnemu súdu a po jeho zrušení diskriminačné žaloby sudcov, voči ktorým sa minister nikdy nepostavil. Naopak, pod jeho vedením bola obrana štátu na súdoch takmer nulová. Ďalšou témou bola obnova justičných čakateľov, ktorí sa jediní mohli stať sudcami. Väčšinou miesta vyhrávali deti členov Súdnej rady, predsedov súdov a iných podporovateľov ministra.
Pokračovala jeho konfrontácia s Lipšicom. „Pôjdeš do basy, ty hajzel,“ povedal mu v roku 2008 na parlamentnej schôdzi, kde sa ho opozícia snažila odvolať pre styky s narkobarónom Bakim Sadikim.
Harabin Lipšicovi: „Pôjdeš do basy, ty hajzel.“
„Príď, ja som doma, ty kedykoľvek môžeš prísť,“ hovorí Sadiki v prepise telefonátu z roku 1994. Pravosť prepisu potvrdil vtedajší generálny prokurátor Dobroslav Trnka, Harabin sa s prokuratúrou dodnes súdi. Fico sa svojho ministra zastal a v roku 2009 mu umožnil, aby sa opäť stal predsedom Najvyššieho súdu. „Viete, ako to je. Je to o politike. Rezorty sú rozdelené a lídri rozhodli, že to bude takto,“ povedal pre denník SME v roku 2010 šéf ústavnoprávneho výboru parlamentu Mojmír Mamojka zo Smer. „Najskôr mal ísť na Ústavný súd. To nevyšlo. Potom sa už koalícia pomaly rozpadávala, tak toto bolo také východisko,“ hovorí Urbáni.
Príchod Lucie Žitňanskej z SDKÚ na ministerstvo spravodlivosti po voľbách v roku 2010 bol pre mnohých reformných sudcov úľavou. Na Harabina podala štyri disciplinárne návrhy. Hneď pri tom prvom uspela, Harabin za odmietanie kontroly ministerstva financií dostal peňažný trest vo výške zrážky 70 percent platu na jeden rok. Rozhodnutie napadol na Európskom súde pre ľudské práva, so sťažnosťou uspel, lebo sudcovia zle rozhodli o námietkach zaujatosti. Štrasburg týmto rozhodnutím ovplyvnil aj osud ďalších disciplinárnych návrhov. Hoci tie boli závažnejšie a týkali sa najmä obchádzania náhodného prideľovania spisov, za čo hrozilo vyzlečenie z talára, Ústavný súd už bol opatrnejší a nakoniec oklieštené plénum nemalo dosť hlasov na rozhodnutie.
[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/3/54/5455943/5455943.jpeg?rev=2" author="" longread-pos="full"]Štefan Harabin a ministerka spravodlivosti Lucia Žitňanská pri príležitosti menovania sudcov v januári 2011. Foto: SITA - Jozef Jakubčo[/content]
Čo ďalej?
Keď sa Žitňanskej novinári pýtali, čo urobil jej predchodca dobre, ostala mlčať a pousmiala sa. Niekoľko pozitív by sa našlo. Spomenúť treba nasadenie, ktoré venoval ochrane spotrebiteľov. Presadil zmeny v Občianskom zákonníku, v zákonoch o dobrovoľných dražbách aj spotrebných úveroch. Cieľom bolo posilniť postavenie dlžníkov voči veriteľom a chrániť ľudí, ktorí nesplácajú dlhy, aby neprišli hneď o majetky. Bonusom bolo prinútenie mobilných operátorov, aby vracali zákazníkom prepadnutý kredit. Ďalšou zásluhou bolo zrušenie vojenských súdov.
Ako šéf Najvyššieho súdu končí v júni. Čoskoro sa uvoľnia aj tri miesta ústavných sudcov. Tvrdí však, že do Košíc ho to už neláka.
„Ja som trestný sudca a mňa baví táto robota. Tam by som sa opäť dostal do pozície, kde by som nerobil iba to, čo ma baví.“ Možnú opätovnú kandidatúru za šéfa Najvyššieho súdu nevylúčil. Voľbami sa vraj zatiaľ vôbec nezaoberal. Zvažovať to začne, keď ho niekto za predsedu navrhne.
„Predovšetkým ma napĺňa práca trestného sudcu. Sudca v riadení sa môže totiž realizovať len ako sudca na pol plynu,“ vysvetľuje váhanie Harabin. „Už som skúsil to, to a to a zistil som, že sa nedá stíhať to, to aj to, preto na podklade toho všetkého porovnávam a komparujem.“ Znalci pomerov tvrdia, že ak sa rozhodne opäť kandidovať, má veľkú šancu uspieť.
[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/4/54/5455944/5455944.jpeg?rev=2" author="" longread-pos="full"]Premiér Robert Fico a predseda Najvyššieho súdu Štefan Harabin počas slávnostného galaprogramu Ochrankyňa národa, spojeného s pozdravmi hostí a ocenením osobností v Martine, 3. august 2013. Foto: SITA - Ľudovít Vaniher[/content]
