SME

Súkromný detektív: Nezosobášených pre neveru nesledujem

Súkromný detektív: Nezosobášených pre neveru nesledujem

Som, logicky, úspešnejší ako polícia, tvrdí v rozhovore RADÚZ SEDLÁR.

[content type="longread-pos" pos="full"]

Som úspešnejší ako polícia, a je to aj logické, tvrdí v rozhovore Radúz Sedlár.

[/content]

[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="http://i.sme.sk/cdata/5/70/7099565/3.jpg" author="" longread-pos="full"]

Narodil sa v roku 1954 v Horných Štitároch, vyštudoval krízový manažment na Slovenskej poľnohospodárskej univerzite v Nitre. K polícii nastúpil v roku 1976, kde pracoval v rôznych funkciách a od roku 1983 do roku 1993 ako kriminalista na úseku násilnej kriminality. Hneď po revolúcii si založil súkromnú detektívnu kanceláriu, ktorú vedie dodnes. Zaoberá sa tiež komerčnou bezpečnosťou ako takou (detektívne služby, strážna služba, prevozy finančnej hotovosti, prevádzka detského dopravného ihriska, poradenstvo pre firmy, výuka detektívov a strážnikov). Je ženatý, má tri deti, medzi jeho záujmy patrí písanie rozprávok a poézie,
hra na fujare, ústnej harmonike, drumbli a gitare, turistika, šport a poľovníctvo.

[/content]

[content type="fb" stype="fanpage" render-type="longread" url="https://www.facebook.com/pages/Karol-Sudor/227192927091"][/content]Nezvyknú vás volať detektív Oriešok, inšpektor Clouseau, Derrick, Colombo či Sherlock? Na krku stále nosíte lupu.

(smiech) Pravdou je, že lupu mám pri sebe stále a občas ma niektorí skúšajú nachytať, či som si ju nezabudol. To sa však nikdy nikomu nepodarí. Okrem nej mávam pri sebe vždy aj špeciálny univerzálny nôž, ktorý slúži na všetko možné. Volám ho vrštaď na opasku (vrštaď znamená dielňa, pozn. autora).

Má to svoje výhody – raz som ním opravil kľučku na úrade, kde ma nechceli vybaviť mimo úradných hodín, a zrazu boli ochotní. Prezývok mám inak desiatky, dokonca som si ich kedysi zapisoval a sú medzi nimi aj niektoré z tých, čo ste spomenuli.

Ste bývalý kriminalista. V čom bola jeho práca pred desaťročiami iná?

Vo všetkom. Našu základnú techniku vtedy tvorili iba pevná telefónna linka, písací stroj Consul, motorové vozidlo Škoda alebo Žiguli plus dvoj- či trojfarebná baterka. Dnešní kriminalisti sú na tom oveľa lepšie, čas pokročil.

Dnes na miesto násilného činu rovno príde technik v bielom overale, vyšetrovateľ si podozrivého môže dať predviesť hliadkou a v prípade potreby na vagabundov použije trebárs aj kukláčov s anonymnými tvárami. Kedysi sme to všetko museli robiť sami, navyše sme pomáhali aj kriminalistickým technikom či súdnemu lekárovi.

Prečo ste sa chceli stať policajtom?

Celý život ma lákajú záhady, baví ma prichádzať im na koreň. Odmalička som mal sklony zasahovať pri neprávostiach, trebárs aj pri hádkach kamarátov, ktoré pomaly prerastali do bitky.

Súčasná polícia je už, žiaľ, o inom. Neraz mám pocit, že ide najmä o rodinné klany až gangy. Kedysi sa robil poriadny výber, získať miesto policajta, a zvlášť na kriminálke, nebolo ľahké, dotyčného preverovali až do tretieho kolena a možno aj viac.

Riešili ste najmä lúpeže a vraždy?

Bol som pri desiatkach lúpeží a vrážd. Ako policajt som sa hrabal v snáď všetkej špine tohto šialeného sveta. Najradšej by som však miesto slova „šialeného“ použil vulgarizmus.

Susedia hlásia smrad z nejakého bytu, príde polícia, otvorí byt a nájde v ňom mŕtvolu. Čo sa bude diať?

V prvom rade sa zabezpečí priestor, aby sa zabránilo vstupu akýmkoľvek cudzím osobám.

Kto vstúpi do bytu ako prvý? Zrejme nie inšpektor s cigaretou, ako to občas vidieť v seriáloch.

Za mojich čias sa pracovalo v tíme, ktorý tvorili tri osoby – vyšetrovateľ, technik a operatívec, teda kriminalista. Ako prvý jednoznačne vošiel kriminalistický technik, ktorý hľadal a zaisťoval stopy – daktyloskopiu, teda odtlačky prstov, trasológiu, teda odtlačky nôh či obuvi, a mechanoskopiu, čiže spôsob, ako a čím bol otvorený zámok. Hľadali sa tiež všetky biologické stopy typu vlasy, sliny a podobne. Prítomný bol aj súdny lekár, ktorý obhliadol telo. Myslím si, že takto sa to robí aj dnes.

Telo už zrejme nebývalo v najlepšom stave.

Kvôli jednému takému prípadu neznášam muchy mäsiarky. Raz v lete nás za obrovských horúčav zavolali do bytu, z ktorého sa šíril strašný zápach, pričom susedia už dlhšie nevideli majiteľa. Spred bytovky som ďalekohľadom pozeral do okien a čudoval sa, prečo sú na nich zatiahnuté čierne rolety.

Stál som priamo oproti dverám, z ktorých sa po otvorení vyvalili snáď milióny múch a narážali nám do tvárí. No a tie čierne rolety neboli rolety, ale ďalšie muchy. Telo vyzeralo, akoby sa pohybovalo, červy v ňom tak usilovne pracovali, až sa celé vlnilo.

Video: Súkromný detektív hrá na drumbli aj ústnej harmonike

[content type="citation"]Hrabal som sa vo všetkej špine sveta[/content]

Zvykli sa vám páchatelia vyhrážať?

Áno, lebo ako kriminalista som bol často predvolávaný aj na súd ako svedok. Nie však utajený, takže páchatelia, o ktorých som získaval dôkazy, poznali moje meno aj tvár. Za minulého režimu to bol veľmi hlúpy zvyk.

Po jednej rozsiahlej lúpeži mi istý obvinený priamo počas výsluchu povedal, že keď sa dostane na slobodu, tak ma zabije. Sudkyňa ho napomenula, nič viac. Po súde som sa na chodbe s niekým rozprával, a keď prechádzal okolo, vyhrážky zopakoval s tým, že mi vyvraždí celú rodinu. Rovno tam som ho zdrapil, ubral mu kyslík a nebyť tam bacharov, ktorí ho strážili, tak odsúdia aj mňa.

Od vašej dcéry viem, že ste neraz ráno prišli domov, objali deti a povzdychli si, že „dnes som tu už nemusel byť.“

Súviselo to s nebezpečnými prípadmi a vyhrážkami. Človek nikdy nevie, čo sa mu pri takej práci môže stať. Nerád však o tom hovorím.

Spomínala mi aj to, že vonku na prechádzke so súrodencami nikdy nešla vedľa vás, ale pred či za vami. Dokonca si dlho myslela, že tak to je v každej rodine.

Áno, lebo výhražné telefonáty robia svoje. Ešte počas služby v polícii mi na pevnú linku niekto zavolal a spýtal sa, či som inšpektor Sedlár. Keď som to potvrdil, dodal, že mám peknú dcéru, a zložil. Jej nápadník to nebol, lebo vtedy mala iba 11 rokov. Ako by vám bolo?

Nakoniec som zistil, že to bolo kvôli mojej práci na istom prípade a telefonát ma mal zastrašiť. Nepoviem detaily, ale toho dotyčného som si našiel a... viac k tomu nebudem hovoriť. Na mojich deťoch totiž neskonale lipnem, niektorí mi to až vyčítajú. Mne môžu urobiť čokoľvek, ale ak niekto siahne na moje deti, koniec.

Kedysi som hovoril, a vedeli to všetci známi, že keď umriem, nech mi na hrob dokotúľajú kameň a napíšu naň, že „tento človek nebanuje za životom.“ Bol som geroj, veľký mačo. Lenže vtedy som ešte nemal deti. Keď prišli, nechcel som, aby si ich na ulici ktokoľvek vedel priradiť ku mne. Netúžil som po ich ohrození, navyše, aj od niektorých starších kolegov som vedel, čo je to zažívať vyhrážky ublížením rodine.

Že raz budete súkromný detektív, ste tvrdili už za socializmu. Kolegovia vás vysmiali.

V roku 1982 bolo policajné vyhodnotenie a s kolegami sme si rozprávali zaujímavé príhody. Niekto sa spýtal, čo by sme robili, keby sme vyhrali v Športke, alebo čo mienime robiť na dôchodku. Ja som povedal, že ak raz odídem, určite si zriadim súkromnú detektívnu kanceláriu. Nasledoval taký výbuch smiechu, že chalani skoro popadali zo stoličiek. V tej dobe to bola vlastne utópia. Neskôr prišla revolúcia a ja som to naozaj urobil. Ako prvým som vizitky rozposlal svojim kolegom. (smiech)

Čo vás na tom lákalo?

Prioritne som chcel byť sám sebe pánom. V polícii som bol síce tímový hráč, ale kdesi vnútri som stále skôr vlk samotár. Navyše ma baví chodiť do terénu. Kedysi sa v kancelárii nedalo ničoho dopátrať, zmenil to až internet. Ten síce výrazne pomáha, keďže ľudia sa tam neuveriteľne obnažujú, ale terén je terén. A v ňom sa cítim skvele.

Okrem toho mimo polície človek nie je taký zviazaný systémom, zbytočnými informáciami, ktoré len zdržujú, a papierovačkami. Najpodstatnejšie však je, že teraz riešim iba prípady, ktoré naozaj chcem.

Majú Slováci záujem o služby súkromných očiek?

Mali a majú, hoci klesá, lebo na nič nie sú peniaze. Na Slovensku zdochol pes, ľudia neraz nemajú ani peniaze na služby ako také, nieto na služby súkromných detektívov.

Ako vás vníma polícia?

Niekedy až ako treťoradých. Nerozumiem tiež, prečo niekto, komu licenciu vydáva krajský riaditeľ polície, nemá za určitých okolností prístup k policajným databázam.

V praxi však detektívi vstup do databáz majú, nie? Dobré zdroje sú základ a niet dôvodu myslieť si, že máte problém zistiť, komu patrí aká značka auta, kto má aké utajené číslo na mobil a podobne.

Jasné, ale ak to niekomu nejaký policajt umožní, tak jedine načierno. Lenže ak mi polícia dáva licenciu, logické by bolo, že by voči mne prechovávala aj dôveru pri vstupe do databáz, nie? Žiaľ, legislatíva to neumožňuje. Súkromný detektív aj polícia pritom ťahajú za jeden povraz. Čo je výsledkom našej práce? Predsa to, že na konci zomelieme vagabunda.

Ak niekomu ukradnú hodnotné nástenné hodiny a osloví ma, aby som po nich pátral, je aj v záujme polície, aby sa prípad objasnil. Dedko, ktorému ich ukradnú, na políciu ani nezájde, lebo vie, že tam to bude iba ďalšie číslo do papierov. A ak aj zájde, pričom hodiny nakoniec vypátram ja, čo sa už stalo, polícii som vlastne pomohol, lebo s tým nemala žiadne starosti.

Iná vec je, že dnes je na súkromnú detektívnu činnosť vydaných toľko licencií, až je to choré. Má ju pomaly každá SBS, čím sa to degraduje. Ak pritom v celej republike nájdete sedem serióznych firiem, ktoré vykonávajú detektívnu, teda pátraciu činnosť v pravom slova zmysle, tak to je veľa.

[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="http://i.sme.sk/cdata/5/70/7099565/4.jpg" author=""]Bol som geroj, veľký mačo. Lenže vtedy som ešte nemal deti.
Keď prišli, nechcel som, aby si ich na ulici ktokoľvek vedel priradiť ku mne.
[/content]

[content type="citation"]Špicľovať manželského partnera dávajú desiatky ľudí[/content]

Pod detektívne služby spadá hľadanie osôb či majetku, monitorovanie osôb, získavanie údajov, ktoré môžu slúžiť ako dôkazy pre súd, získavanie údajov o protiprávnom konaní ohrozujúcom obchodné tajomstvo. Čo z toho v praxi prevažuje?

Ťažko povedať, zažil som rôzne časy. Na druhej strane ľudia za nami chodia neraz preto, lebo jednoducho nedôverujú polícii. Neplatí totiž, že ak je skvelým vyšetrovateľom otec, tak ním bude aj syn. Už aj preto je komické, ak si niekto do polície pretlačí rodinného príslušníka.

Je veľa takých, čo kvôli podozreniu z nevery nechajú špicľovať svojho manžela či manželku?

Takých sú desiatky, ale ten počet klesá, lebo to nie je najlacnejšie. Pátranie po nevere vyžaduje pomerne veľa hodín strávených v motorových vozidlách. Jedným autom sa to robiť nedá, takže aby vás „balík“, teda sledovaná osoba, neodhalil, potrebujete ich viac.

Záleží aj na priestore, v ktorom sledujete. Ak pôjde o Nitru, ktorú dokonale poznám a viem, ako si skracovať cestu či využívať iné finty, dá sa sledovanie zvládnuť aj s tromi či štyrmi autami, a teda s tromi či štyrmi ľuďmi.

Kto dáva partnera sledovať častejšie – muži či ženy?

Je to takmer jedna k jednej, ale treba dodať, že muži sú v týchto veciach hanblivejší. Do poslednej chvíle si nechcú pripustiť, že by to tak naozaj mohlo byť. Cítia, že sa tá nevera deje, ale keď aj prídu, najskôr sa vyhovárajú, že nejde o nich, ale o priateľa, ktorý by to chcel zistiť, a podobne. Po troch vetách však hneď viem, kde je sever, až sú klienti niekedy prekvapení. Netušia, že to cítiť na hlase, na celom ich správaní.

Podozrivého partnera sledujete 24 hodín?

Záleží od klienta. Neseriózny detektív vám povie, že partnera treba sledovať bez prestávky, lebo chce len zarobiť a ostatné mu je ukradnuté. Ja v tomto nie som taký dravý, preto klientom odporúčam, aby si zaplatili len sledovanie v časoch, ktoré sú relevantné.

Konkrétne?

Aký zmysel má sledovať niečiu manželku 24 hodín denne, ak sa, povedzme, od siedmej ráno do pol tretej poobede zdržuje v práci, odkiaľ nemôže kedykoľvek odísť? Načo by sme čakali pred firmou a nechali si platiť za zbytočnú robotu? Ak raz manžel vie, že sa z firmy nedostane, stačí ju sledovať ráno od chvíle, čo vyjde z domu, do chvíle, kým nevojde do firmy, a potom sa vrátiť až poobede. Klient tak ušetrí.

Čo ak dotyčná spáva so šéfom či kolegom?

To by bol úplne iný prípad. V praxi však partner obvykle vie, kde a s kým sa to asi deje, takže sa vieme orientovať. Rovnako nemá zmysel sledovať podozrivú, keď v noci spí doma vedľa svojho manžela. Boli by to hluché a zbytočne platené hodiny.

Koľko stojí hodina sledovania?

Do vzdialenosti 30 či 40 kilometrov od mesta okolo 25 eur. Lenže v akcii sú vždy viaceré autá, čiže pri troch je to už 75 eur na hodinu. Za 10 hodín tak zaplatíte 750 eur. A to je iba jeden deň, pričom obvykle sa osoba sleduje niekoľko dní po sebe.

Aj preto je dôležité, aby sa eliminovali všetky hluché hodiny. Ak to urobíme, môžeme sa dostať k tomu, že dotyčného stačí sledovať jeden až dva dni po štyri hodiny. Stačí to, lebo klient pozná všetky detaily, ktoré sa v manželstve vymykajú štandardu, a tak dokáže upriamiť našu pozornosť na problémové časy.

Dokumentujete všetky stretnutia sledovanej osoby?

Áno, úplne všetky. Ak sa dá, tak ich aj nafotíme. Z každého sledovania robíme záverečnú správu, kde klient presne vidí, čo v ktorej chvíli sledovaná osoba robila – od nevinného kupovania novín až po nastúpenie do nejakého auta.

Vo výslednej snímke dňa sa teda vyskytujú aj bežné stretnutia kamarátky s kamarátkou na kávičke v kaviarni. Pozor, na to, aby sme sa vôbec pustili do práce, musí byť podpísaná zmluva na pátranie po nevere jedným z manželov. Nemôžeme s tým teda začať svojvoľne či na základe ústnej žiadosti manžela či manželky.

Ľudia sú vážne ochotní podpísať zmluvu, v ktorej je ako predmet činnosti priznané, že dávajú sledovať partnera?

Áno. Obvykle totiž to pátranie naozaj potrebujú, napríklad ako dôkaz na súd pre rozvodové konanie. Vezmite si, koľko dnes existuje všakovakých zlatokopiek, ktoré sa tvária ako dobré manželky a pritom si užívajú s inými. Pred súdom naše dôkazy obstoja.

Sledujete len partnerov po svadbe alebo môže dať sledovať aj frajer frajerku?

V žiadnom prípade. Ak nie sú manželia, tak sa to nedá, lebo nejde o neveru.

Ak niekto s niekým len chodí a podvádza ho, stále ide o neveru, nie?

Nie. Nevera je to len vtedy, ak sú tí dvaja v manželskom vzťahu.

Čo ak spolu chodia a žijú 10 rokov?

Aj keby spolu žili 20 rokov. Musia mať po sobáši, inak smola. My ako detektívi predsa nesmieme zasahovať do súkromia slobodnej osoby, ktorá nie je v manželskom zväzku.

Dokonca nesmieme preverovať ani prípady, kde sa chcú dvaja zobrať a jeden z partnerov zrazu získa informáciu, že počas jeho týždňovky v Česku si nastávajúca užíva kade-tade po diskotékach. Takú zákazku jednoducho nesmieme vziať.

Čo ak je manžel, ktorý chce dať sledovať manželku, len paranoidný žiarlivec? Čo ak mu je v skutočnosti verná? Je etické sledovať jej súkromie?

Pointa je inde. Celé je to totiž o ľuďoch. Platí, že najväčšia radosť je škodoradosť. Verte či neverte, ale ak niekto tvorí šťastný pár, tak cudzí ľudia, ba aj kamaráti a rodina, tento vzťah mileradi narušia.

Poznám množstvo prípadov, keď niekto zámerne pošle anonym, prípadne v partii podhodí informáciu, aby si ktosi dával pozor na manželku či manžela. V hlave dotyčného zrazu nastúpi moment, ktorý môže vyhodnotiť dvojako – buď si povie, že je to debilina, alebo to v ňom začne hlodať.

Podozrenie pomaly rastie, naraz príde nejaká nevinná esemeska, ktorú si partner prečíta, vyhodnotí ju zle a už sa obaja vezú. Potom je len otázkou času, keď vzniknú vo vzťahu rozpory.

Niektoré páry si to vykonzultujú, iné sa rozídu, ďalšie si situáciu dajú overiť detektívovi. Pre takých ľudí neplatí, že čo oči nevidia, to srdce nebolí, jednoducho chcú za každú cenu vedieť, či je žena naozaj na školení, a ak je, či sa tam večer s niekým nebozkáva. Nás potom vnímajú ako posledné východisko pred rozvodom.

Znie to strašidelne.

Je to strašné, súhlasím. Priznávam, že nevery robím len nerád. Úprimne sa tiež priznám, že ak viem, že v tom vzťahu sú aj malé deti, radšej sa zákazke snažím všemožne vyhnúť. Len čo totiž získam dôkazy o nevere, obvykle to vedie k rozvodu manželstva.

Väčšina nevier sa odohráva medzi štyrmi stenami, kam nemáte prístup.

Klientovi však stačí aj informácia, že partnerka strávila hodiny v nejakom byte, a to najmä v prípade, ak mu tvrdí, že sa s nikým nestretáva. Samozrejme, my presne zistíme, kto je osoba, s ktorou trávi čas. To je druhá časť našej práce.

Vráťme sa k etike. Čo ak sledujete slušného človeka na základe objednávky násilníka a paranoika?

My iba zisťujeme skutkový stav. Ak niekto nie je neverný, nezistíme o ňom nič zlé, iba to, kedy a kam šiel do práce či do obchodu. Ak je naozaj neverný, nie je to naša chyba. Nie sme to predsa my, kto tam niekoho pošle, aby ho šiel oblizovať.

Napadá vám nejaký kuriózny prípad?

Istá dáma za mnou prišla s podozrením, že manžel je jej neverný, lebo pravidelne niekam odchádza a vracia sa až v noci. Raz mu vytkla, že určite chodí za nejakou babou, a on, aby mal pokoj, jej odpovedal, že „áno, chodím, a už mi daj pokoj, konečne to vieš.“

Viac jej nebolo treba. Začali sme pátrať a zistili, že pán sa pravidelne stretáva s dvomi kamarátmi mimo mesta, pričom tam len mastia karty. Keď sme jej to povedali, neuverila ani nám, ani fotografiám, dokonca nám vytkla, že sme odviedli zlú prácu. Vraj sme sa s ním dohodli a podobne.

Vyvrcholilo to tak, že navštívila manželky tých kamarátov a ostala v šoku, keď jej potvrdili, že naozaj ide len o karty. Tu pekne vidieť, kam až môže dospieť nedôvera vo vzťahu – dotyčná neverila už ani detektívom a ich dôkazom.

Ako reagujú „hrdinovia“, ktorí dali sledovať partnerov, keď zistia, že to bol planý poplach?

Vydýchnu si a začnú sa vyhovárať, že partnerovi síce verili, ale podpichovali ich kamaráti. Zvyknem im odpovedať, že všetko je len v ich hlave.

A ak sa nevera potvrdí?

Neraz sa to končí rozvodom a bitkou o majetky.

Čo ak neverník chodí zahýbať z Nitry až do Košíc? Je rentabilné sledovať ho sám, keď môžete požiadať o pomoc konkurenciu na druhom konci Slovenska?

Bolo by to jednoduchšie, ale nerobím to. Ak som raz klientovi sľúbil, že budem diskrétny, nebudem konkurencii podsúvať informácie o jeho prípade. Tým nechcem povedať, že konkurencia sa na mňa neobracia.

Na niektoré veci si jednoducho dávam mimoriadny pozor, koniec koncov aj preto sa mi od roku 1990 ani raz nestalo, že by ma niekto pri mojej práci odhalil.

[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="http://i.sme.sk/cdata/5/70/7099565/5.jpg" author=""]Ak je niekto naozaj neverný, nie je to naša chyba. Nie sme to predsa my,
kto tam niekoho pošle, aby ho šiel oblizovať.
[/content]

[content type="citation"]Pri mojej práci ma zatiaľ nik neodhalil[/content]

Pátrate aj po ukradnutých autách?

Už nie, lebo som sa kruto poučil. Ukradnutých áut som vypátral viac, medzi nimi aj také, ktoré polícia nedokázala nájsť snáď štvrť roka. Bolo v servise na zdviháku, kde som dal vypnúť elektrinu a čakali sme, kým si poň dôjde „majiteľ“.

Policajti na naše zavolanie auto zaistili, ale miesto vďaky som sa dočkal len kritiky. Na kriminálke sú totiž ľudia, ktorí sa vyslovene špecializujú na pátranie po motorových vozidlách. Šéf im zrazu vytkol, ako je možné, že pátrajú tak dlho, keď naraz príde nejaký detektív a prípad im vyfúkne.

Viete, čo tí policajti urobili? Vyhovorili sa, že oni o aute vedeli, ale že hľadali organizátora, nie malú rybu. Nakoniec som ostal v úžasne zlom svetle, lebo som vraj narušil ich činnosť rozpracovania veľkej organizovanej skupiny. Vtedy som sa zaťal a povedal si, nech si teda po autách pátrajú oni.

Chcem pátrať po osobe, ktorá zmizla. Aká je nádej, že dosiahnete lepší výsledok než polícia, ktorá disponuje oveľa väčším aparátom?

Ak niekomu zmizne dieťa, druh či iný člen rodiny, zväčša sa najskôr utieka k polícii. Ja sa do ich práce radšej nemiešam. Ak ma však niekto osloví, pomôžem mu.

V jednom prípade sa stratilo dieťa a rodičia okrem polície navštívili aj mňa. Pri pátraní po deťoch je vždy najlepšie osloviť zase len deti, teda kamarátov a spolužiakov strateného.

Navštívili sme ich, vyťažili a kolega od jedného získal informáciu, že stratený mu spomínal, ako chce ísť do Rakúska spolu so svojím bratrancom spod Zobora. Bežali sme tam a zistili, že doma nie je ani ten. Nasledovali debaty s kamarátmi bratranca, kde nám jeden z nich povedal, že ich videl ísť s nejakými dievčatami, ktoré bývajú na tej a tej adrese. Za necelé dve hodiny od ohlásenia sme ich teda našli v jednom z domov, kde si práve balili veci na odchod.

Čo ak od rodiny odíde dospelý, ktorý si neželá, aby tá vedela o jeho pobyte? Na rozdiel od detí má na to právo.

Záleží na pohnútkach, niektoré prípady by som ani nevzal. Ak sa niekto s niekým poháda a odíde, je to jeho vec, jednoducho sa chce stratiť z očí a nik mu v tom nemôže brániť. Ak však existujú indície, že by si mohol niečo spraviť, teda spáchať samovraždu, tak po ňom pátrame.

Čo urobíte, ak nezvestného vypátrate a on si naozaj neželá, aby ste rodine oznámili, kde sa nachádza?

Polícia by oznamovateľovi povedala, že osobu našla, je v poriadku, ale neželá si uviesť miesto pobytu. Ja nie som polícia.

Môžete sa pri práci v záujme získania informácií vydávať za niekoho iného?

Nie. Ak od niekoho niečo chcem, otvorene priznám, že som súkromný detektív a ukážem mu identifikačný preukaz.

Súkromný detektív Ján Hodál pre časopis Profit povedal, že detektív musí byť schopný vytvárať vlastné legendy. Tie vraj musia mať pravdivé prvky, ale zároveň byť nepreveriteľné.

To je v poriadku, môže to tvrdiť, ale zákon nám to zakazuje. Že to robíme, je druhá vec. (smiech) Dobrý detektív by mal mať veľa možných skrytých legiend a kombinácií, lebo jeho práca je najmä o tom. Mám však skúsenosť, že dotyčného skôr ohúrim pravdivou informáciou, že som súkromný detektív, než tým, že by som sa hral na poštára.

Mám firmu a chcem uzavrieť veľký kšeft. Vie súkromný detektív spoľahlivo preveriť platobnú disciplínu, solventnosť a spoľahlivosť odberateľa mojich služieb?

V tomto boli kedysi lepšie časy, ale odkedy mali minister Rusko s ministrom Palkom spory kvôli odpočúvaniam, všetko sa sprísnilo. Dnes je to teda pracnejšie, ale zmapovať okolie podnikateľa, jeho klientov a priateľov solídny detektív určite dokáže.

Náročné je to v tom, že ak sa nechcete prezradiť, všetko sa musí diať cez dôveryhodné osoby tej osoby, ktorú preverujete. Jednoducho treba naverbovať ľudí, ktorým dotyčný verí. Dá sa to aj inak, možností je veľa, ale na podrobné vysvetlenie tu nie je priestor.

Používate aj ploštice na odpočúvanie?

Nie, ale, samozrejme, disponujem zariadením, ktorým dokážem ploštice vyhľadať.

Ak niekto vynáša dôležité informácie či tovar z firmy, ako ho nájdete?

Najskôr od objednávateľa detailne zistíme, aké má vzťahy s každým vo svojom okolí. Neraz sa stane, že firma má troch konateľov či spolumajiteľov a dvaja sa spolčia proti tretiemu. To, že sa niekto s niekým spikne voči inému, predsa poznáme už z Biblie.

Nie nadarmo sa teda hovorí, že firmy by mali mať iba nepárny počet majiteľov, pričom už dvaja sú veľa. Môžu byť totiž neviem akí kamaráti, peniaze časom urobia svoje. Potom stačí, že sa dohodnú so strážnikom a ten pustí von hocijaký tovar. V takom prípade vám nepomôže, ani keď sú v celom areáli kamery. Mojou úlohou je teda nájsť slabé ohnivko reťaze.

Iná možnosť strácania sa tovaru môže vzniknúť vďaka tomu, že jeden zo šéfov vyrobí falošný vývozný lístok. Veľkodušne ho odovzdá strážnikovi, ten ho napichne na klinec, a keď si po všetky lístky príde šéf, ten falošný sa záhadne stratí. V takom prípade mi zväčša stačí zistiť, kto páruje vývozné lístky. Ak ich aj je viac, okruh podozrivých sa významne zníži a vieme, na koho sa sústrediť.

Vo firme sa pohybujete inkognito?

Áno, prípadne po dohode s majiteľom môžeme urobiť pracovnú zmluvu a detektív tam nastúpi ako klasický zamestnanec. Infiltruje sa do prostredia a získava informácie, kým nezistí, čo treba.

Podstatné je tiež zamerať sa na tých, pre ktorých môžu byť uniknuté informácie dôležité. Robil som na prípade, kde vynášala sekretárka, a to tak, že ako prvé ráno po príchode rovno telefonovala konkurencii a referovala, čo sa dialo deň predtým.

Ako ste to zistili?

Vedel som, komu sa vynášané informácie náramne hodia. Firma mala vlastnú telefónnu ústredňu, takže stačilo sledovať, kto kam volá. Zistilo sa, že o 6.35, keď ešte nik nie je prítomný, sekretárka deň čo deň voláva konkurenčnej firme.

Čo ak neuspejete? Musí klient zaplatiť?

Je to vec dohody. V takých prípadoch sa robia zmluvy, v ktorých sú definované nejaké paušálne náklady, a ak splníme všetky úlohy, tak dostaneme aj bonus.

[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="http://i.sme.sk/cdata/5/70/7099565/6.jpg" author=""]V mojej firme nesmie byť nik taký múdry, aby poznal všetky informácie o prípade. Predchádza sa tým zneužitiu.
[/content]

[content type="citation"]Mám vyššiu úspešnosť ako polícia[/content]

Každou objednávkou vám klient dáva do ruky kompromitujúce materiály. Ak si dá niekto sledovať manželku a nevera sa potvrdí, stačí, aby bol detektív darebák a môže klienta alebo aj tú manželku vydierať.

Preto všetky informácie párujem ja. Mám zavedený systém, že v mojej firme nesmie byť nik taký múdry, aby poznal všetky informácie o prípade. Každý detektív dostáva len dielčie úlohy.

Sú to kolegovia, môžu sa medzi sebou zhovárať.

Môžu, ale všetko si povedať nevedia.

Tak konkrétny príklad – váš detektív zistí, že osoba XY je neverná, a neveru nafotí alebo natočí na kameru. Čo ak pôjde za ňou a začne ju vydierať, aby mu zaplatila, inak pošle dôkazy partnerovi?

Klient má garanciu vo mne a v mojej diskrétnosti. Keby som zlyhal, nikdy sa tým neuživím. A keby ma kolega podrazil tak, ako hovoríte, asi by som ho dorazil. (smiech) To sa jednoducho nesmie stať, pracujem iba so spoľahlivými.

Je veľa prípadov, keď neuspejete?

Nie, ale mám niektoré, ktoré nie sú dokončené už dlhší čas.

Máte teda vyššiu úspešnosť ako polícia?

Samozrejme, a je to aj logické. Ja si totiž prípady, na rozdiel od nej, vyberám. Polícia musí vziať všetko, ja nie. Ak sa mi niečo mimoriadne nepozdáva, jednoducho som obsadený. Sem patria aj už spomínané prípady nevery v manželstvách, ktoré majú malé deti. Samozrejme, ak ide o násilie a tyraniu, obsadený nie som, hoci by som aj v skutočnosti bol.

Na čo ste za tých 24 rokov praxe súkromného detektíva najviac hrdý?

Na všetky vyriešené prípady. Z jednotlivých črepov si totiž musím vyskladať kompletné mozaiky prípadov, a to mi ako samotárovi vyhovuje. Už v časoch, keď som robil kriminalistu, som si po každom úspešnom prípade zvykol zapáliť fajku a bafkať. Vôňa sa šírila aj po okolí a kolegovia hneď vedeli, že som zase niečo vypátral.

Úspešne vyriešené prípady sú hnacím motorom. Každý z nich vás poteší, lebo ste niečo dokázali. Predstavte si, že obvodné oddelenie si už týždne nevie poradiť s nejakou lúpežou či so znásilnením, zrazu prídete vy a o tri dni to objasníte. To je taký silný impulz, ktorý pozná len ten, čo to naozaj zažil.

Rozhovor bol autorizovaný, Radúz Sedlár v prepise nič nezmenil.

Medzititulky: redakcia

Čítajte ďalej

Poliaci vyšetrujú Štrougala. Na Slovensku sú zločiny premlčané

Poľsko rieši štyri prípady usmrtenia ľudí elektrinou na hranici s ČSSR. Na slovenskej časti hranice s Rakúskom ich zomrelo vyše štyridsať.

Na hraniciach Československa zahynuli desiatky ľudí.

Veľký objav astronómov, ďaleké planéty môžu mať vodu aj život

V systéme Trappist-1 je sedem Zemi podobných planét.

Umelecké zobrazenie hviezdy TRAPPIST-1 a jej planét. Mraz, vodné mláky a para ukazujú, ktoré z planét by mohli mať na povrchu kvapalnú vodu.

Spasí nás univerzálny základný príjem?

Automatizácia prinesie v budúcnosti stratu polovice pracovných miest.

Ilustračné foto.

Land Rover z Nitry budú rozvážať Nemci, Cargo neuspelo

Štátny prepravca rokuje s Deutsche Bahn Cargo.

Nový Land Rover Discovery sa bude vyrábať neďaleko Nitry.
Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop