Láska sa zrodila na netradičných miestach. Nielen na fronte, ale aj v komunistickom väzení - dokonca medzi väzňom a bacharkou.
Spojár Josef Citterberg sa zaľúbil do ženy na duklianskom fronte počas 2. svetovej vojny. Svoju budúcu manželku zočil vo chvíli, keď práve amputovala nohu ťažko zranenému dieťaťu.
Bývalý politický väzeň Jaroslav Grünberg si zase svoju manželku vybral medzi dozorkyňami vo väzení, kam ho komunisti na začiatku päťdesiatych rokov poslali za pomoc západnému agentovi.
Žena mu nadáva, nechce spomínať
Počúvajte a čítajte
Príbehy 20. storočia vysiela:
15. februára o 21.00 h Rádio Slovensko, relácia sa vysiela pravidelne každú nepárnu sobotu na Rádiu Slovensko,
vychádzajú aj v časopise Týždeň.
Josef Citterberg velil čate spojárov na Dukle. V roku 1944 po septembrovej masakre dostali za úlohu v dedinách Machnówka a Wrocanka obnoviť rádiové spojenie medzi veliteľstvom.
Utekal a na chrbte sa mu natriasal spojársky „bubon“ so zmotaným drôtom. Preskakoval mŕtvych a ťažko zranených. Všade bol zmätok a plno krvi.
Keď bežal bojiskom, uvidel výjav, ktorý sa mu vryl hlboko do pamäti. Nad ranenými sa skláňali mladučké ošetrovateľky, prevažne volynské Češky. Na jednu z nich nemohol zabudnúť. Po vojne si ju vzal za manželku.
„Zrazu som ju uvidel. To bolo čosi! Mali tam takú drevenú lavicu. Na ňu položili zraneného. A ona držala pílku v ruke a odrezávala mu rozstrieľané nohy. Ona to nikdy neprizná, aká bola statočná. Mám zlatú ženu! Ale... keď niekedy nemôžeme spať, stačí ma ťuknúť a hneď viem, kde a čo sme spolu počas vojny zažili. Tak rád by som sa s ňou o tom rozprával a spomínal, ale ona nechce. Vraj nemôže. A keď začnem, tak mi nadáva,“ popisuje svoje trápenie Josef Citterberg.
Keď dokumentaristi z Post Bella nakrúcali jeho spomínanie, z kuchyne sa občas ozval ženský hlas, aby nezabudol na to či ono.
Nakoniec sa pridala aj pani Věra.
„Dobre si to pamätám. Bolo to skutočne hrozné. Rezala som nohy a ruky aj deťom, ktoré stúpili na mínu, alebo ich zasiahla črepina. Bolo tam veľmi veľa zranených. S deťmi sme si sľubovali, že sa po vojne stretneme. Ale to viete, život išiel ďalej. Vydala som sa, zmenila som si meno, a tak sme sa už nikdy nestretli,“ dodal Věra Citterbergová, ktorá krátko po rozhovore pre Pamäť národa zomrela.
Josef Citterberg spoznal svoju manželku na fronte.
FOTO - POST BELLUM
Cirkevný sobáš dozorkyne a politického väzňa
V roku 1955 sa v jednom žižkovskom kostole konala netradičná svadba. Bývalý politický väzeň Jaroslav Grünberg si bral za manželku svoju bývalú dozorkyňu.
Hosťami na cirkevnom obrade boli aj jej kolegovia z rôznych väzníc. Prišli svojej bývalej kolegyni zablahoželať, aj keby ich to malo stáť miesto.
Jaroslava Grünberga zatkla 28. mája 1948 poobede Štátna bezpečnosť - v ich rodine totiž niekoľkokrát prespali stíhaní agenti - chodci.
Na Bartolomejskej dostal policajnú nakladačku. Súd ho ako šestnásťročného nakoniec poslal do väzenia „len“ na tri roky za podvracanie republiky.
Trest si mal odpykať v špeciálnom zariadení pre mladistvých v Zámrsku neďaleko Pardubíc. Súdruhovia tu zaviedli tzv. makarenkovský spôsob prevýchovy, ktorý spočíval vo vojenskej buzerácii, šikane a otrockej práci.
„Patril som medzi prvých odchovancov. Takže sme väzenie najprv budovali sami pre seba. Do okien sme dávali mreže, zavádzali sme elektrinu, no skrátka všetko," spomína Grünberg.
"A bachari? To vlastne ani neboli bachari, boli to dobrí ľudia, naozaj! Samozrejme, bol tam tvrdý režim, to áno, ale dozorcovia nám pomáhali. Boli to starší policajti ešte z prvej republiky. Môžem menovať strážmajstra Tošovského, Kubisku, Richtera - skutočne chlapi na nezaplatenie. Povoľovali nám návštevy, snažili sa, aby sme to mali jednoduchšie.“
Jaroslav Grünberg s manželkou.
FOTO - POST BELLUM
Stretli sa v skleníku
Fakty
Protikomunistická skupina
Jaroslav Grünberg mal šestnásť rokov, keď ho zatkla ŠtB. Do väzenia šli aj jeho otec a sestra. Starší brat Arnošt stihol utiecť do západného Nemecka. Jaroslav sa zúčastnil v reštaurácii U Olša na pražskom Žižkove konšpiračnej schôdzky 16. jednoty národnej socialistickej mládeže. Pod vedením uznávaného Karla Kukalu, mimochodom, neskôr politického väzňa a slávneho bežca, tu vznikla protikomunistická skupina. Okrem vydávania letákov pomáhali niekoľkým západným agentom.
V iných väzniciach panovali úplne odlišné pomery. Väzni umierali v korekciách na choroby či zranenia, ktoré im spôsobili dozorcovia, trpeli hladom, návštevy pripadali do úvahy len raz za mnoho mesiacov a za dobré správanie.
V Zámrsku sa vstávalo o štvrtej ráno, po rozcvičke a raňajkách chovanci nastupovali do práce. Jaroslav sa síce nestihol vyučiť za elektrikára, no čokoľvek bolo treba, to zariadil.
Raz ho zavolali do záhrady k skleníku. Tu sa s budúcou manželkou stretol po prvýkrát: „Strážila ma! V Zámrsku si robila zácvik. Práve nastupovala k väzenskej stráži.“
Dokumentarista Martin Jindra, ktorý robils Jaroslavom rozhovor, sa pýtal, ako sa vlastne stalo, že sa do seba zahľadeli: „To je osud, to je osud,“ opakuje Grünberg.
"Tak dlho som závadu opravoval, až sme sa do seba zaľúbili,“ smeje sa Jaroslav, ktorý sa so svojou milou tajne schádzal v ordinácii väzenského lekára.
Ostatní dozorcovia vraj o vzťahu vedeli a nebránili mu. „Len Kubiska a Tošovský lamentovali, že ak sa to v Prahe niekto dozvie, tak sa všetci stretneme v muklovskom mundúre,“ rozpráva Jaroslav Grünberg.
Spomienky Jaroslava Grünberga spracovali dokumentaristi z Post Bellum.
Príbehy 20. storočia
Nie sú vám tieto osudy ľahostajné?
Príbehy 20. storočia je projekt neziskovej organizácie Post Bellum (www.postbellum.sk).
Združuje stovky prevažne mladých ľudí, ktorí zbierajú spomienky pamätníkov. Nahrávajú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa (www.memoryofnations.eu).
Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk.
Post Bellum je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia. Pomôžte i vy!
Prosíme, staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia alebo pošlite jednorazový dar na účet 2935299756/0200.
Pridajte sa k nám! Čím viac nás bude, tým väčšie spomienkové dedičstvo zachováme pre naše deti.
Autor: Mikuláš Kroupa
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
