SME

Kandidát Fischer: Ja a úplatky? Väčšie svinstvo som nepočul

Kandidát Fischer: Ja a úplatky? Väčšie svinstvo som nepočul

Nezneužívam ľudí, čo nežijú, ale Dočolomanský by stopercentne volil mňa, tvrdí Viliam Fischer.

[content type="longread-pos" pos="full"]

Nezneužívam ľudí, čo nežijú, ale Michal Dočolomanský by stopercentne volil mňa, tvrdí Viliam Fischer.

[/content]

[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="http://i.sme.sk/cdata/5/71/7109315/fischer_peter_zakovic.jpg" author="" longread-pos="full"]Viliam Fischer (na fotografii Petra Žákoviča) sa narodil v roku 1938 v Bratislave, je najznámejším kardiochirurgom na Slovensku, vychoval množstvo svojich nasledovníkov. Napísal stovky odborných prác, absolvoval množstvo zahraničných pobytov, v roku 1998 vykonal prvú úspešnú transplantáciu srdca na Slovensku. Pred rokmi mu vyšla kniha So srdcom na dlani. Desať rokov bol hlavným odborníkom pre kardiochirurgiu na Ministerstve zdravotníctva, pracoval ako prednosta Národného ústavu srdcových
a cievnych chorôb, bol vedúcim Katedry srdcovej chirurgie na Slovenskej zdravotníckej univerzite a prorektorom SZU. Pôsobil aj ako prezident
futbalového klubu Slovan Bratislava. Ako lekár spolupracoval s futbalom i hokejom na úrovni klubov i reprezentácie.
Aktuálne kandiduje na post prezidenta Slovenskej republiky ako občiansky kandidát. Je ženatý, má dve dcéry.[/content]

[content type="fb" stype="fanpage" render-type="longread" url="https://www.facebook.com/pages/Karol-Sudor/227192927091"][/content]Začnem odľahčene – aj v Česku kandidoval na prezidenta pán Fischer, ale nedopadol príliš slávne. Nebojíte sa, že budete kopírovať jeho neúspech?

On mal iné zamestnanie ako ja. Nebol kardiochirurgom, ktorý dal na Slovensku do poriadku tisíce ľudí.

Dobrý kardiochirurg neznamená, že bude aj dobrý štátnik.

Môj životopis a to, čo som spravil pre Slovensko, svedčia o tom, že viem ľudí organizovať a dávať ich dohromady. To je vážna vec. Okrem toho pripomínam svoje zásluhy na zorganizovaní troch kardiochirurgických ústavov na Slovensku, čo je nemalá organizačná, ale aj politická záležitosť.

Načo kandidovať, keď viete, že nepostúpite ani do druhého kola? Dokonca ste povedali, že idete vyhrať.

A trvám na tom. Presviedča ma o tom chodenie medzi ľudí. Obišiel som veľký kus južného a časť stredného Slovenska a stretol som sa s takou priaznivou odozvou, že som z toho šokovaný. Neviem, odkiaľ masmédiá berú tie percentá jednotlivých kandidátov.

Z prieskumov agentúr.

Neviem, odkiaľ ich berú agentúry. Stretávam sa s ohromnou odozvou, a pozor – od starších aj mladších ľudí. Prekvapuje ma to a sám som zvedavý, ako sa to skončí.

Nepodliehate sebaklamu? Nie každý verejne známemu kardiochirurgovi do očí povie, že ako kandidát je slabý.

Súhlasím, ale poviem príklad. V McDonald´s v Banskej Bystrici, kde som sa šiel naraňajkovať, mi servírka priniesla koláč a vedľa neho obrys srdca z čokolády. Pýtam sa jej, či to tak robia všetkým, a ona povedala: „Nie pán profesor, iba výnimočným ľuďom.“ To dievča mohlo mať 20 až 25 rokov.

Keď som odchádzal, všetci zamestnanci pristúpili ku mne, podávali mi ruky a povedali: „Pán profesor, budeme vás voliť, lebo ste na Slovensku osobnosť.“ S týmto sa už teraz stretávam príliš často.

S voličmi debatujete pred predajňami Tesco. Máte s ním nebodaj dohodu?

Vzhľadom na to, že som ekonomicky najlacnejší kandidát, hľadal som adekvátne spôsoby. Generálne riaditeľstvo Tesca napísalo list všetkým kandidátom, že pred jeho predajňami môžu robiť svoju kampaň. Samozrejme, sú aj stretnutia vo vnútri, ale vonku stretnete viac ľudí.

Tescu za to musíte platiť?

Nie, je to zadarmo. Ponúkli to všetkým s tým, že termíny treba vopred nahlásiť, aby nekolidovali. Mám však pocit, že to využívam sám.

audio: Kam prídem, tam mi vravia, že pán profesor, ste osobnosť, budeme vás voliť.

[content type="citation"]O skromnosti mi nemusí nik hovoriť[/content]

Na vašej facebookovej stránke sa prezentujete predvolebným plagátom, na ktorom sú vaše fotografie s hercom Michalom Dočolomanským, futbalistom Petrom Dubovským, ale aj s prvým pacientom, ktorému ste transplantovali srdce, Štefanom Petríkom. Tí ľudia už nežijú. Je to etické, keď nemáte garanciu, že títo ľudia by vás naozaj podporili v kampani?

Zodpovedne môžem povedať, že Mišo Dočolomanský by stopercentne volil mňa. Bol na mojej strane. Peter Dubovský je tam z toho dôvodu, že na fotke sú aj ďalší slovanisti. Každého z nich som sa pýtal a povedali: „Áno, pán profesor, môžete nás tam dať, sme za vás.“

Miloš Glonek či Ondrej Krištofík za Petra Dubovského hovoriť nemôžu.

Môžu hovoriť za seba a podporili ma. Peter Dubovský tam je preto, lebo ich nemám odfotografovaných osobitne. Volal som však jeho rodičom a oni s tým súhlasili.

A pán Petrík?

Sme zvláštny národ. Spravím unikátnu vec, prvú úspešnú transplantáciu srdca na Slovensku, a niekto sa bude čudovať, prečo je tam ten pacient? No chválim sa tým, prekristapána.

V diskusii pod starým rozhovorom niekto naznačoval, že beriete úplatky. Opýtam sa teda priamo – vzali ste ako lekár niekedy úplatok?

Nie. Mám množstvo priateľov, ale aj neprajníkov, lebo na Slovensku sa, žiaľ, úspech nenosí. To je moja odpoveď. Väčšie svinstvo som v živote nepočul, moja mama sa v nebi otáča. Také tvrdenie je svinstvo, ktoré nemá páru.

Kde je v medicíne hranica medzi úplatkom a normálnou vďakou?

Ak niekto po operácii prinesie fľašu, bonboniéru alebo niečo podobné, nejde o úplatok. Zisťoval som to aj u právnikov. Som profesionál a kedysi som skoro doplatil na vlastné slová, že je mi jedno, či operujem bezdomovca, alebo ministra. Vtedajší minister ma chcel veľmi tvrdo zlikvidovať.

Do svojich 26 rokov som žil v jednej izbe s mamou, otcom a dedom. WC bolo na chodbe. Mne o skromnom živote nemusí nik hovoriť.

Vyčítali vám, že sa chválite, ako bol nový Národný ústav srdcových a cievnych chorôb vašou myšlienkou a zásluhou. Vraj ste boli odporcom výstavby a presadzovali sťahovanie z nemocnice na Partizánskej do nemocnice v Petržalke. Skutočnú zásluhu má mať podľa kritikov vtedajší riaditeľ, ktorý zmluvu o výstavbe podpísal napriek nesúhlasu ministra Soboňu a premiéra Mečiara. Ako to teda bolo?

To je neuveriteľné, ja žasnem. Je to veľmi jednoduché – treba sa spýtať Mečiara. Asi by na to vedel odpovedať najlepšie a zároveň potvrdiť, čo hovorím ja.

Ako som vysvetlil už v minulosti – bol na mňa vyvíjaný tlak, aby som u nás spravil prvú transplantáciu srdca, čo bola aj politická záležitosť. Odmietol som, lebo podmienky v nemocnici na Partizánskej, ktorá vznikla z kláštora, nevyhovovali. Nebyť mojej tvrdohlavosti, nový ústav v živote nevznikne. Mohol som urobiť transplantáciu v pôvodnej nemocnici a byť slávny. Že som taký nechcel byť za každú cenu, dokazuje aj to, že som odmietol funkciu ministra zdravotníctva a niekoľkokrát aj post riaditeľa ústavu. Miesto toho som ostal pri svojej profesii.

Nech mi tí kritici ešte povedia, že som neodoperoval tisícky ľudí, že som nevychoval špičkových kardiochirurgov, že som nedostal našu kardiochirurgiu nie na európsku, ale svetovú úroveň. Dostal a dá sa to zmerať. V Montreali mi v 70. rokoch ponúkali 5000 dolárov mesačne. Som však Slovák, preto som sa poďakoval a šiel pracovať domov. Nemám sa za čo hanbiť.

Zrejme ste počuli aj výčitku, že ste to boli vy, kto mal roky blokovať rozvoj kardiochirurgie na Slovensku. Až za ministra Zajaca sa našli peniaze na kardioústavy v Košiciach či Banskej Bystrici.

Áno, ale je to absolútne svinstvo. Veď práve ja som bol iniciátor vzniku zariadení v Banskej Bystrici aj Košiciach. Bystricu som dokonca tri mesiace viedol aj spolu s primárom Vršanským, taktiež som tam operoval.

Keď Mečiara operovali, zvolil si práve Bystricu, a nie Bratislavu. Pred rokmi ste mi povedali, že vás jeho rozhodnutie zamrzelo.

Jeho problém. Všetko mu tam spravili, ako mali. Nevidím dôvod, aby tam nebol operovaný.

Mnohých to prekvapilo, lebo predtým ste podporovali HZDS a boli na jeho kandidátke. Ponúkalo vám miesto v prvej desiatke, vy ste si pýtali miesto na konci. V Rádiu Slovensko ste teraz priznali, že aj preto, lebo vtedy ste do politiky nechceli ísť, prioritou bola medicína. Povedali ste aj, že „mojou politikou bola a stále je kardiochirurgia.“ Prečo potom kandidujete na prezidenta?

Jedným z dôvodov, prečo idem do tejto kampane, je fakt, že na Slovensku zomiera 55 percent ľudí na kardiovaskulárne ochorenia. Na onkologické ochorenia ich zomiera „iba“ 24 percent. Oproti Česku máme minimálne o polovicu menej invazívnych či kardiochirurgických pracovísk.

Mojou filozofiou je preto v priebehu troch rokov spraviť ďalšie kardiochirurgické pracovisko a k tomu tri invazívne kardiocentrá, aby sa každý infarkt myokardu na Slovensku dostal k odborníkom najneskôr do troch či štyroch hodín. Ušetrili by sa tým aj peniaze. Veľká väčšina totiž dnes prežije, ale tí ľudia neraz skončia ako invalidi a roky berú lieky.

Keď ste kandidovali za HZDS, medicína vám bola prednejšia. Nebol to potom podvod na voličoch? Vaše meno ich malo pritiahnuť, ale v skutočnosti ste do parlamentu nechceli ísť.

Ak ste to rádio dobre počúvali, tak ste počuli aj pravdivú verziu. Od vlády sme vtedy, najmä cez premiéra Mečiara, dostali do vienka nový ústav, v ktorom sa zachránili tisícky životov. Vďaka tomu sú šťastné desaťtisíce rodín. O pár mesiacov na to mi zavolali, či by som nepodporil HZDS. Čo by ste urobili vy?

Nebolo by férovejšie iba vystúpiť na podporu v predvolebnej kampani podobne ako Habera, Ráž či Ďurinda? Vstupom na kandidátku totiž dávate voličom najavo, že naozaj chcete ísť do politiky.

Ja som veľa nerozmýšľal, bral som to tak, že ma požiadali o podporu. Tým kardiocentrom spravilo HZDS pre Slovensko úžasné veci.

Akú má volič istotu, že dnes kandidatúru myslíte úprimne a nie ako kolónku do životopisu?

Kto ma trochu pozná, ten vie, že kolónku do životopisu nepotrebujem. Celým svojím životom som dokazoval, že viem pracovať, organizovať, dávať ľudí dohromady. Pre meno Slovenska som spravil sakramentsky veľa, našu kardiochirurgiu cezo mňa pozná veľa krajín vrátane USA. Nech si dá každý na misku váh moje mínusy a plusy.

[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="http://i.sme.sk/cdata/5/71/7109315/fischer_tasr.jpg" author=""]Úplatok som v živote nevzal, takéto tvrdenia sú svinsto.[/content]

[content type="citation"]HZDS nám dalo ústav a potom zavolalo, či ho nepodporím. Čo by ste urobili vy?[/content]

Pozeral som si vašu webstránku. Po zadaní vášho mena do vyhľadávača Google sa ukázala až kdesi na konci druhej strany, prakticky nik ju teda nenájde.

Ktorá stránka?

Vaša osobná, teda www.viliamfischer.com.

Aha. Priznám sa, že mi ju robia iní. Musím ich upozorniť, aby to dali do poriadku. Ďakujem za informáciu.

Uvádzate tam, že občiansky kandidát je pred voľbami povinný povedať toho o sebe čo najviac. Citujem vás: „Preto by volebný program kandidáta mal obsahovať všetko, čo je potrebné na to, aby si občan, volič, mohol povedať áno, toto chcem.“ Konkrétny program som tam však nenašiel.

Znovu opakujem – tieto technické veci si nespravujem. Musím kolegom povedať, aby to zladili inak.

Na blogu píšete: „Nikdy sa neuspokojím so záverom, že vládny činiteľ neporušil zákon. To je veľmi málo. Občania majú právo žiadať od svojich predstaviteľov, aby konali nielen podľa zákona, ale aby konali múdro a hospodárne.“ Prečo ste potom podporovali HZDS, ktoré porušovalo zákony vrátane ústavy a ktoré humpľovalo krajinu? Dnes v rádiu hovoríte, že ste za členstvo v EÚ, ale podporovali ste politikov, vďaka ktorým sme sa do nej najskôr nedostali. Nemlčali ste práve vtedy, keď bolo treba hovoriť?

Taká filozofia ma akurát uráža. To je moja odpoveď. Je neuveriteľné, čo sa tu dokáže vyfabulovať. Keď som sa stal šéfom, mali sme tu 19,6-percentnú úmrtnosť, čiže takmer každý piaty pacient zomrel. Ako prvý na Slovensku som z pozície prednostu zmenil filozofiu šéfovania na klinike.

Roky som z práce domov neodchádzal pred piatou, šiestou hodinou večer. Ak sa vyskytol najmenší problém, utekal som tam aj v noci. Do dvoch či troch rokov sme s kolegami úmrtnosť stiahli na svetovú úroveň. A tu sa na mňa vyťahujú takéto veci z politiky? Celá moja politika je medicína. To je všetko.

Na HZDS sa vás pýtajú v každom rozhovore a je to logické. Všade zdôrazňujete, že ste sa angažovali, lebo ste boli Mečiarovi vďačný za nový ústav. Otázkou je, či je adekvátne z vďaky mlčať, hoci sa dejú zlé veci.

Ľudí, ktorí o mne takto píšu, sa pýtam – boli by aj oni ochotní odmietnuť miesto v prvej desiatke na kandidátke? Veľmi by ma zaujímalo, koľkí z nich by spravili to, čo ja – že som to odmietol a šiel až kamsi na 120. miesto, že som nechcel byť ani poslancom, ani ministrom.

Mnohých neskôr prekvapilo, že ste paktovali s politickým projektom Jána Budaja. V Rádiu Slovensko ste povedali, že to bola z vašej strany „podpora osoby, nie môjho vnútra.“ Vy ste ho podporili bez toho, aby ste o tom boli vnútorne presvedčený?

Žasnem. Toto sú zrejme otázky ľudí, ktorí by ma veľmi neradi videli na prezidentskom poste.

Pýtali sa vás na to v relácii Z prvej ruky, ja len citujem vašu odpoveď.

Moja odpoveď je takáto – v živote máte kamarátov a priateľov, ktorým dôverujete. Jeden z nich mi vtedy navrhol podporiť Janka Budaja, a tak som povedal, že prečo nie, v revolučných časoch niečo znamenal. Nebolo to z môjho presvedčenia, len som bol o to požiadaný a súhlasil som s tým.

S prezidentom Gašparovičom sa poznáte zo športu aj z politiky. Napriek tomu ho skúste nediplomaticky zhodnotiť. V čom by ste boli lepší ako on?

Odpoviem na to absolútne nediplomaticky – na túto otázku neodpovedám.

[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="http://i.sme.sk/cdata/5/71/7109315/fischer_tasr3.jpg" author=""]Otázky o HZDS ma urážajú.[/content]

[content type="citation"]Keď som ambuloval ja, o desiatej bola prázdna čakáreň[/content]

Keď ste boli v TA3 spolu s Helenou Mezenskou, obaja ste zlyhali v odpovediach na kvízové otázky. Poučili ste sa a už poznáte odpovede? Kedy oslavujeme sviatok Cyrila a Metoda?

Pošepkajte mi (obracia sa na svojich hostí, pozn. autora). Pozor, mám tu okolo seba nábožensky založených ľudí. Povedali mi, že šiesteho júla. (smiech)

Je to piaty júl. Viete, kto by bol vaším partnerom v Nemecku? Kto je tam prezidentom?

Nie je to Genscher?

Myslíte Hans-Dietrich? Nie. Je to Joachim Gauck.

Nehrám sa na vševeda.

Ako často môže prezident predniesť prejav v našom parlamente o stave republiky?

Kedykoľvek. Môžem povedať, že ústavu som si prečítal.

Vašou najväčšou prioritou na poste prezidenta je zdravotníctvo. Kritizujete prebytočné množstvo nemocníc aj lôžok, v zdravotníctve je vraj skrytých 5 miliárd eur, preto netreba žiadne peniaze navyše, stačí transformácia. Na to však prezident nemá dosah.

Zdravotníctvo zasahuje do života všetkých od narodenia až do smrti. Prečítal som si programy politických strán a len ja som mal odvahu povedať, a trvám na tom, že v slovenskom zdravotníctve je nekonečne veľa ekonomiky. V porovnaní s EÚ tu máme o 6000 lôžok navyše. To sú drahé lôžka.

Pomaly v každej dedine máme CT a magnetickú rezonanciu. Vo väčšine nemocníc pritom fungujú len 6 či 8 hodín.

Čo s tým môže urobiť prezident? Môže si zavolať na koberec ministra či premiéra, oni mu môžu podať ruku, vypiť si s ním šampanské a ísť preč. Ovplyvniť ste to mohli ako minister zdravotníctva, ale to ste odmietli.

Prezidentská pozícia je veľmi silná. Nesúhlasím s názorom, že prezident nemôže nič ovplyvniť. Najväčšia obava z takýchto opatrení vyplýva zrejme z toho, čo na to povie obyvateľstvo, že bude musieť cestovať 20 či 30 kilometrov. Ako profesionál by som ľuďom vysvetľoval, že by to bolo v ich prospech.

Myslím si, že žiadneho premiéra alebo ministra zdravotníctva by nebolo treba presviedčať o tom, že je to správna cesta. Boli by sme veľmi silná trojica a oni by veľmi privítali, keby bol prezident iniciátorom. Ja som v tomto ochotný zájsť medzi ľudí, aj medzi Rómov. Kedykoľvek.

Hovoríte o 20 či 30 kilometroch dochádzania, pravda je taká, že už dnes sa dochádza aj viac. Poznám prípad, keď človek z Veľkého Krtíša musel cestovať až do Rimavskej Soboty, čo je 65 kilometrov. Autom sa to dá, ale predstavte si staršieho človeka, ktorý nikoho nemá.

To je organizačná chyba. Nie je možné, aby ste na malom Slovensku museli za správnou pomocou cestovať tak ďaleko. Ja sám som bol nervózny, keď som ešte ambuloval a niekto stál pred dverami viac ako 15 minút. Keď počujem, že pacient niekde čaká dlhé hodiny, otvára sa mi nožík vo vrecku.

Koľko ste najviac sedeli v čakárni u lekára?

Neviem to takto povedať.

Vy zrejme nečakáte nikde, nie?

Jasné, málo, to je pochopiteľné. Keď som však ambuloval ja, o desiatej doobeda som už mal prázdnu čakáreň. Neznášam, ak ľudia dlho čakajú, a ako prezident by som to v súčinnosti s riaditeľmi nemocníc aj ministerkou s veľkou pasiou riešil. Môže sa to stať výnimočne, ak príde akútny prípad, ale nemôže to byť bežná vec.

Na Slovensku nemáme gama nôž, ktorým sa dajú šetrnejšie riešiť nálezy na mozgu. Minister Valentovič pred rokmi drzo vyhlasoval, že nám ho netreba. Pacienti sú teda závislí na tom, či im poisťovne uhradia liečbu v Prahe. A ak aj áno, nie každý si môže dovoliť sprevádzať tam príbuzného a platiť si cestu či ubytovanie. Je to normálne?

Je choré, ak tu naozaj nemáme gama nôž. Tri roky som robil aj neurochirurgiu. Spýtam sa na to. Neviem si predstaviť, ako je možné, že v dnešnej dobe by v nejakej disciplíne museli posielať pacienta mimo Slovenska. Máme tu šikovných chlapcov, také veci treba robiť tu, a nie vonku.

Čo konkrétne chcete urobiť s korupciou, ktorá je prítomná vo všetkých sférach?

Museli by sme ísť po jednotlivých odvetviach. Pred pár dňami som v rozhlase s hrôzou počúval, že pri eurofondoch ide 25 až 30 percent ekonomiky pomimo a snáď 50 percent nevyčerpáme vôbec. Riadil som auto a zatmelo sa mi pred očami, že to snáď nemôže byť pravda.

Treba si sadnúť s premiérom a príslušnými ministrami a zistiť presnú diagnózu, prečo je to tak. Nepoznám diagnózy vo všetkých odvetviach, takže neviem odpovedať, čo presne urobiť s korupciou, ale na miestach šéfov rezortov by mali byť ťažkí profíci, ktorí by našli riešenia.

[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="http://i.sme.sk/cdata/5/71/7109315/fischer_tasr2.jpg" author=""]Bol na mňa vyvíjaný tlak, aby som u nás spravil prvú transplantáciu srdca, čo bola aj politická záležitosť.[/content]

[content type="citation"]Kto prehrá voľby, nech nepapuľuje[/content]

V TA3 ste 12. januára tvrdili, že okrem Švajčiarska a Holandska je všade len jedna poisťovňa. Portál demagog.sk vám vytkol, že to nie je pravda, lebo pluralitný systém majú aj v ďalších 10 krajinách. Pravdu by ste mali, ak by ste hovorili o krajinách, kde je jedna zdravotná poisťovňa a zároveň povolený zisk zdravotných poisťovní.

Touto informáciou som prekvapený, preverím si to. Napriek tomu som presvedčený, že na malom Slovensku stačí jedna poisťovňa.

Čo nás čaká, ak budete prezidentom?

V prvom rade treba dostať morálku tam, kde by mala byť. Od roku 1989 sa na politickej scéne neustále bojuje a spoločnosť je frustrovaná, občanov to unavuje. Rešpektujme, že aj súper má dobré vlastnosti, a preberme ich od neho. Jednoducho debatujme.

V zahraničí platí nepísaný zákon, že ak niekto prehrá voľby, tak s víťazom spolupracuje aspoň dve tretiny obdobia. U nás sa od prvej sekundy opäť bojuje. A do toho by som chcel sakramentsky vstúpiť.

Ako to chcete zmeniť? Morálka a charakter sa u dospelých ľudí príliš nedajú meniť.

Nie je to celkom pravda.

Myslíte si, že aj zo Slotu by sa dal „vyrobiť“ slušný človek?

Netvrdím, že zo Slotu, ale zo stopercentného globálu ľudí, ktorí sú v parlamente či v politických stranách, sa určite nájde 50 percent takých, čo by dokázali rozmýšľať trochu inak. Treba s nimi debatovať, víťaz musí rešpektovať porazeného.

Keď sa oznámi niečie víťazstvo, opozícia okamžite robí všetky kroky proti. Kto však prehrá, nech nepapuľuje, nekričí, ale prispôsobí sa. Politiku vnímam ako medicínu – keď som sa stal šéfom, šiel som do najlepšieho ústavu kardiochirurgie na svete v americkom Houstone, nabral skúsenosti, vrátil sa naspäť a za dva mesiace sme zmenili pomery aj u nás. Viem, že v politike to tak rýchlo nejde, ale...

Dokázali by ste zastaviť aj Laššákovej palec?

Som optimista. Robím 18 hodín denne, a aj ako prezident by som pracoval s veľkou pasiou. Zavolal by som si ju a spýtal sa na jej predstavy o všetkom možnom. Vezmite si aj vystúpenia v parlamente ako také. Veď za to sa človek niekedy musí hanbiť. Keď to vidia naše deti, čo si môžu myslieť? Zmenil by som to, som naozaj optimista.

Chcem spojiť ľudí. Preto nikdy nehovorím o svojich protikandidátoch, ale spolukandidátoch. Poznám sa s Ficom, Hrušovským, s pravou a ľavou stranou a viem si predstaviť dialóg aj diskusiu s nimi.

Ak by ste nepostúpili do druhého kola, podporíte Fica alebo druhú stranu?

Som jednak chirurg a jednak športovec, preto, prepánajána, nebudem hodnotiť ešte neskončený zápas. Každý zápas, či už o život pacienta, alebo na ihrisku, hrám o víťazstvo.

Rozhovor bol autorizovaný, Viliam Fischer v prepise nič nezmenil.

Medzititulky: redakcia

Čítajte ďalej

Ako sa pije a žije v banskom kraji, keď bane miznú Foto

Tak ich tu vnímajú. Ako náletové buriny, ktoré sa uchytili v pustnúcom baníckom kraji.

Poliaci masovo protestujú, krajina stráca slobodu

Vládna strana postupne ovládla súdnictvo či médiá.

Ilustračné foto

Na klamstvá o Rómoch aj rasizmus si zvykli

Odťahujú sa od nich. Stále začínajú odznova.

Gejza Holmok.

Zomrel spevák skupiny Linkin Park, spáchal samovraždu

Chester Bennington sa zrejme obesil vo svojom dome.

Chester Bennington.
Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop