Zázrak sú také malé náhody nášho života, keď mi práve ide správna električka, alebo keď dostanem jednotku z matematiky, hovorí populárny český kňaz a biológ MAREK VÁCHA. Sú nepravdepodobné, ale matematicky vysvetliteľné, na rozdiel od vzkriesenia Lazara.
Ste prednostom ústavu etiky na III. Lekárskej fakulte Univerzity Karlovej. Prečo treba učiť na medicíne etiku?
Lekárske povolanie stálo vždy rozkročené medzi prírodnými a humanitnými vedami. Každá fakulta medicíny by študentom mala dať tri základné veci – znalosti, zručnosti a postoje. V tých prvých dvoch sme u nás na rovnakej úrovni ako na západ od nás, ale nestíhame v tretej. Keď dnes pacienti žalujú doktorov, nie je to typicky preto, že by bol doktor hlúpy, alebo že by nejaký výkon urobil zle, ale skôr preto, že je arogantný, nič nevysvetlí, že považuje pacienta za číslo, ktoré akoby strácalo všetky práva.
Ale to sa mení, nie?
Kým skôr bol vzťah lekár – pacient veľmi paternalistický, v druhej polovici minulého storočia sa premenil na partnerský. Pacient má právo byť architektom svojej terapie, dospelý môže požiadať o prerušenie liečby či nenasadenie novej, aj keď si tým privodí smrť. Môj osobný názor je, že by to malo byť niekedy medzi – lekár by mal mať právo napríklad nevyplniť deštruktívne želanie pacienta.
Čo presne učíte? Čo je správne a čo nie z vášho pohľadu?
Snažíme sa so študentmi reflektovať to, čo sa dozvedia v iných predmetoch. Keď máme pred sebou jeden konkrétny etický problém – môže sa týkať eutanázie, asistovanej reprodukcie – po prvé si treba naštudovať, ako to prebieha technicky. Napríklad, čo sa deje od chvíle, keď si dvaja ľudia uvedomia, že nemôžu mať deti prirodzenou cestou, do chvíle, keď matka opúšťa pôrodnicu a necháva uložené embryá v tekutom dusíku. To je prvý krok – aby sme si rozumeli, o čo ide technicky, pretože keď sa niekoho spýtate, čo je eutanázia, dostanete najextravagantnejšie odpovede. Druhý krok je deskriptívna etika. Lekári sú niekedy prekvapení, že o niektorých etických problémoch si už niekto niekedy niečo myslel, že o tom boli napísané celé knižnice. Dá sa teda povedať, že sa pokúšame dať dohromady všetky za a proti.
Lenže niektoré problémy, ako napríklad embryá v chladničkách, sú úplne nové.
Áno, sme prvá generácia, ktorá je s tým konfrontovaná. Je embryo niečo, alebo niekto? V Európe je ich asi milión. Tu nepomôže ani Aristoteles, ani Martin Heidegger. Podobne je na tom reprodukčné klonovanie, veci, čo sa dejú s ľudským genómom a podobne. Tak sa snažíme dať dohromady všetky za a proti. Filozofia štúdia medicíny je pritom taká, že núti študentov naučiť sa kvantá informácií, ale nenúti ich príliš premýšľať. Keď im nechám voľbu, radšej si vyberú písomku ako esej.
Čiže jeden si povie to, druhý to a je koniec?
Nie, nie je úplný relativizmus. Tretím krokom je normatívna etika: identifikácia hodnôt, čo si o tom myslím ja a prečo? Keď študenti odchádzajú so seminárnej miestnosti, sú naraz prekvapení, že ich premýšľaví a inteligentní spolužiaci majú na tú istú kazuistiku presne opačný názor. To neprebieha ani v anatómii, ani v molekulárnej biológii.
Nakoľko sa vaše postoje, ktoré musíte ako katolícky kňaz zastávať, premietajú do toho, čo učíte?
To, že som katolícky kňaz, vie samozrejme sto percent študentov. Ale je to úplne iný vesmír ako na Slovensku. Možno ani nie v Prahe, ale v takom Liberci si ľudia myslia, že slovo kňaz má niečo s budhizmom alebo veštením z kariet. Ale k veci: nemôžem argumentovať tým, že je to napísané v tej a tej encyklike. Základná otázka je, prečo a z akých dôvodov je to tam napísané. Je to racionálne argumentovateľné.
Tak čo poviete na otázku, že keď je smrť človeka definovaná ako smrť mozgu, ako možno hovoriť o živote, keď zygota ešte nemá žiadnu nervovú sústavu a embryo do istej fázy mozog?
Keď vzniká embryo, jednotlivé orgánové sústavy vznikajú paralelne vedľa seba, okrem iného aj nervová, s tým, že tá to začne dirigovať až omnoho neskôr. Je to neuveriteľná vec – bunky vedia, čo majú robiť aj bez nervovej sústavy, preto si nemyslím, že osobu definuje začiatok nervovej sústavy. Ontologický personalista vám vždy odpovie, že každá hranica medzi „ešte nie“ a „už áno“ je arbitrárna. Všetci, čo by radi videli vznik osoby v zygote, majú dosť dobrú muníciu, pretože vám povedia, že vývoj je beznádejne kontinuálny.
Lenže v maternici sa neuchytia všetky oplodnené vajíčka. Ani šiesty deň nie je hranica?
