O výzve prezidentským kandidátom, strachu z iného, útokoch nacistov i Hedvige Malinovej hovorí psychiater JOZEF HAŠTO.
Ste spoluautorom výzvy Ide o nás všetkých, kde vyzývate opozičných kandidátov, aby sa ešte pred prvým kolom prezidentských volieb vzájomne podporili. Prečo táto výzva vôbec vznikla?
Diskutovali sme o tom medzi priateľmi a zdalo sa nám, že pred druhým kolom bude už príliš málo času, aby bolo voličom jasné, že majú možnosť svoj hlas presmerovať, aby neprepadol a aby oni neprepadli nejakej beznádeji.
Prečo si myslíte, že treba podporiť Ficovho protikandidáta?
Zdá sa nám, že by došlo k prílišnej koncentrácii moci v rukách jedného človeka, ktorý má v rámci Smeru i svojich voličov veľkú autoritu. Získal už veľkú moc nad vládou, parlamentom, Generálnou prokuratúrou, kam dosadil svojho človeka, vieme, ako je to na Ústavnom súde, na Najvyššom súde. Keď je moc akumulovaná, hrozí určitá degenerácia demokratického systému, a preto post prezidenta nepodceňujeme.
Nie je jedno, či Fico ovláda prezidentský palác z premiérskeho postu?
Žiaľ, aj teraz je situácia vážna, ale ak by to mal jeden človek inštitucionálne v područí, riziko je ešte väčšie.
Ste spokojný s reakciou kandidátov?
Väčšina to prijala pozitívne, odvolávali sa aj na svoje vyjadrenia, ktoré poskytli ešte pred uverejnením výzvy. Ale ešte nemáme všetky reakcie, čakáme ešte na dvoch.
Nedá mi, aby som sa vás ako psychiatra nespýtal, prečo ste do výzvy nezahrnuli aj pani Mezenskú?
Ako psychiater mám povinnosť vyhýbať sa pokusom diagnostikovať kohokoľvek z verejného priestoru. Môžem sa vyjadriť, len keď som nejakého človeka vyšetroval a navyše mám jeho súhlas. Ale k veci: pani Mezenská je antisystémová, spochybňuje naše zakotvenie v EÚ a NATO, čo je dosť závažné, aby sme ju tam nezaradili.
Ale v roku 1998 ste spolu s inými psychiatrami vyzvali Vladimíra Mečiara, aby v záujme krajiny i vo vlastnom záujme odstúpil z postu premiéra.
Áno, ale keď si človek ten text pozorne prečíta, zistí, že sa úzkostlivo vyhýbame akejkoľvek psychiatrickej diagnóze. Išlo o to, že ako občania pozorujeme určité prvky nedemokratického správania Vladimíra Mečiara a že vnímame hrozbu, že uviazneme v čiernej diere.
Podobá sa vtedajšia situácia v niečom na dnešnú?
Vtedy to bolo neporovnateľne väčšie riziko, dnes sme predsa len v štruktúrach demokratických štátov. Ale podobnosť je v tom, že hrozí zníženie kvality demokracie tým, že by sa kumulovala moc v rukách jednej strany. Nedá sa to však vztiahnuť len na osobu Roberta Fica.
Ten v poslednom čase stavil na protirómsku rétoriku.
Odkedy hovoril, že štatistiky nezamestnanosti nám kazia Rómovia, počúvam to s hrôzou. Čo to je, keď naznačí, že nebyť ich, bolo by to dobré? Keď je spoločnosť v neistote, keď žijeme v kríze, niektorí politici majú tendenciu ju zneužívať. Neistota má blízko k úzkosti a tá vedie k predstave, že keď nájdem jej zdroj, môžem naň zaútočiť. Je to archaický mechanizmus, ktorý máme po predkoch. Schopnosť nájsť nepriateľa a bojovať proti nemu umožňovala prežiť. Ak napríklad politik tento potenciál nasmeruje na nejakú skupinu obyvateľstva či externého nepriateľa, má to efekt zvýšenia súdržnosti spoločenstva a vyvoláva to tendenciu mať nejakého vodcu.
To máme v sebe všetci, nie?
