Dostal dvadsať rokov za pokus o útek na Západ, chcel sa prestrieľať cez hranice. Vyšetrovatelia netušili, že väzeň si ctí vojenské disciplinárne právo prvej republiky, podľa ktorého sa vojak v zajatí musí pokúsiť najmenej o dva úteky. Nepodarili sa.
„Naša rodina vždy utekala pred boľševikmi. Nakoniec nás dostihli v Československu,“ začína rozprávanie bývalý vojak a politický väzeň Julián Slepecký.
Jeho otec, pôvodom Ukrajinec, žil s českou ženou a tromi deťmi v Poľsku. Odtiaľ rodina utiekla, pretože za vojny nacistickí okupanti vytvorili zoznamy ľudí, ktorých chceli popravovať v prípade, že dôjde v kraji k nepokojom.
„Otec vedel, že je na tých zoznamoch. Keď sa niečo udialo, nacisti vzali zoznam a každého druhého zastrelili. Otec na nič nečakal a odsťahovali sme sa do dediny Ropianka,“ opisuje Slepecký.
V zapadnutej horskej dedine, kde jeho otec učil, očakávali od vojny pokoj.
Mýlili sa. Obec leží v Duklianskom priesmyku, kde sa v roku 1944 odohrali bitky, ktoré nemajú v ľudských dejinách obdobu.
Keď počuli duniace výbuchy blížiaceho sa frontu, rodina utekala smerom k haličskému Samboru. Otec na ceste všetkých prosil, že ak by sa v prípade nešťastných okolností museli rozdeliť, zídu sa v Prahe u príbuzných. Akoby predvídal, čo sa stane.
Prestali spievať, keď sa dozvedeli, že idú do RuskaPočúvajte a čítajte
Príbehy 20. storočia vysiela:
1. marca o 21.00 h Rádio Slovensko, relácia sa vysiela pravidelne každú nepárnu sobotu na Rádiu Slovensko,
vychádzajú aj v časopise Týždeň.
Juliána, ktorý mal vtedy 18 rokov, zadržala na stanici v haličskom Sambore nemecká hliadka. „Brániť som sa nemohol. Zatkli ma. Ešte v ten deň som putoval na otrocké práce. Bol som vysoký, nezaujímalo ich, koľko mám rokov,“ rozpráva Slepecký, ktorý pri Donaueschingen v Bádensku-Württembersku kopal v pracovnej čate zákopy a masové hroby pre nemeckých vojakov.
Zajala ho francúzska jednotka, ktorá prelomila západný front a nasledujúce dva mesiace spokojne prežíval v sústreďovacom tábore pre vojenských zajatcov neďaleko Bordeaux.
„To bolo radosti! Hralo sa na harmoniky, pilo sa. Mohli sme sa voľne pohybovať. Akurát pohovor s nami viedli komisári z NKVD. Tvrdil som, že som Čechoslovák a chcem ísť po vojne domov do Prahy. Odpovedali mi, že súdruh Stalin chce všetkých svojich občanov doma. Keď prišiel rozkaz na transport, do všetkých väzňov akoby strelilo. Nikto nechcel ísť do Ruska,“ rozpráva Julián Slepecký, ktorý musel nastúpiť do vlaku smerujúceho do Sovietskeho zväzu.
Keď vlak zastavil v Poľsku, nepozorovane vyskočil a skryl sa v neďalekých kríkoch. Ani ho vraj nikto nehľadal. Zachránil sa pred takmer istým gulagom.
Pomohol mu poľský repatriačný úrad a Červený kríž. V lete 1945 sa v Prahe zišiel s rodičmi a sestrou. Len jeho brat sa nevrátil. Zmizol niekde v Sovietskom zväze.
Udavač Motko bol nervózny, no odviezol ich do pascePo vojne vstúpil Julián Slepecký do armády. Vyštudoval vojenskú školu a po roku 1948 sa stal profesionálnym rotmajstrom spojovacieho vojska v Trenčíne.
„Neustále ma lámali, aby som vstúpil do KSČ. Sľubovali mi kariéru. Lenže ja už som mal v pláne, že utečiem. Nechcel som povedať nie, kľučkoval som,“ hovorí Slepecký, ktorý sa dohodol s ďalšími piatimi vojakmi.
Chceli sa prestrieľať cez západné hranice. Na cestu vyrazili traja 12. januára 1951. Jeden to vzdal, druhého poslal späť, pretože mal rodinu.
„Keby to nevyšlo, mal by som ho na svedomí, a to som nechcel. Plánovali sme, že do Žiliny prídeme osobným autom. Mali sme falošný vojenský cestovný príkaz. Už v aute som však pozoroval, že Motko je nejaký nervózny,“ opisuje Slepecký, ktorý sa s krčmárom dohovoril, že si u neho vyzdvihnú zbrane, prespia a vyrazia cez hranice.
Udavač Motko, v tom čase slovenský vojak prezenčnej služby, všetko niekoľko týždňov predtým oznámil štábnym agentom Obranného spravodajstva.
Do žilinskej krčmy vbehlo ozbrojené komando a Slepeckého zatkli v momente, keď si s priateľmi pripíjal na úspech ich úteku do slobodného sveta.
O prvý útek sa Slepecký pokúsil v trenčianskych kasárňach, keď ho držali v samoväzbe. „Požiadal som strážnika, že potrebujem ísť na záchod. Bol to taký starý chlapík, vojak v zálohe, ktorého povolali na povinné cvičenie. Bol na mňa sám, druhý zostal na chodbe pri cele. Nechcel som ho zabiť, mal rodinu. Keď som sa mu snažil vytrhnúť z rúk samopal, začal kričať. Keby som bol grázel, bez problémov by som ho skolil, no nemohol som. Zburcoval celú kasáreň a bol som hotový. Začal som predstierať, že som sa zbláznil. Inak by som dostal strašnú dračku. O to som, samozrejme, nestál,“ rozpráva Slepecký, ktorý zo súdu odchádzal s vymeranými dvadsiatimi rokmi väzenia.
Putoval do väznice v Ilave, kde sa pokúsil o druhý útek. Tento krát sa naň pripravoval celé dva mesiace.
Dva mesiace rýpal šperhákom do zemeMukli v Ilave šili mundúry. Krajčírska dielňa bola umiestnená nad sakristiou kostola. „Pred zmenou sme mali každý deň polhodinovú prechádzku po dvore. Ja som na ňu nechodil, ale som namiesto toho som chodil do dielne. Odlomil som dosku pod mojím strojom a šperhákom som ryl škáry medzi kameňmi,“ spomína Slepecký.
Ilavský kláštor mal steny takmer meter široké. Juliánovi trvalo dva mesiace, kým sa dostal k poslednej vrstve tehál.
„Zo šiat, čo sme tam šili, som si vyrobil lano. Sutiny z diery pod drevenými doskami som nosil do komína. Potom konečne prišla moja chvíľa. Snažil som sa opatrne vybrať poslednú tehlu, lenže ďalšie začali padať z výšky do modlitebne. A robilo to poriadny rámus. Po lane som sa spustil.“
Nemohol tušiť, že vedľa sakristie v kostole práve v tej chvíli prebiehala bohoslužba.
Kňaza hluk vyľakal. Prerušil omšu a šiel sa pozrieť, čo sa deje. Do miestnosti vstúpil v momente, keď sa Slepecký spustil.
„Robil som na neho posunky, aby bol ticho. Musel vedieť, že som väzeň na úteku. No on sa prudko otočil, vybehol von z kaplnky a zamkol. Mohol som ho klepnúť, ale to predsa nešlo," hovorí Slepecký, ktorý si myslí, že mu nakoniec kňaz možno zachránil život.
Možno by ho niekde vonku zastrelili, myslí si dodnes. Farár utekal z kostola do väznice, kde útek oznámil.
Slepecký si sadol do lavice a zamknutý v modlitebni čakal, čo bude. Naspäť to vraj nešlo. Vedľa v kostole sa zatiaľ ľudia modlili. O chvíľu prebehli cez kostol ozbrojení dozorcovia, vtrhli do kaplnky a Slepeckého zbili do bezvedomia.
„Moja starká tam v tom kostole sedela. Rozprávala, že potom ťahali stredom kostola do krvi zbitého človeka. Krv mu tiekla z nosa, úst i uší. Vraj len chrčal,“ popisuje po viac ako šesťdesiatich rokoch jedna z miestnych žien, ktorá si neželá byť menovaná.
Zastáva sa farára, ktorého tam mali všetci radi. Že sa údajne podľa všetkých, čo sa v kostole modlili, zachoval správne. Riskoval by väzenie a celá farnosť by mohla mať vážne problémy.
Julián Slepecký v roku 2007.
FOTO - POST BELLUM
Zachránili ho práčkyPo dolapení Juliána Slepeckého niekoľko dní tĺkli v korekcii. „Ležal som nahý na zemi. Kopali do mňa hlava-nehlava. Nemalo to konca. Potom ma poliali vodou a pokračovali,“ rozpráva Slepecký, ktorého po niekoľkých týždňoch premiestnili do leopoldovskej ,špeciálnej‘ samoväzby pre tých, čo sa pokúšali o útek.
Vo väzení dostal horúčky, a tak ho previezli do nemocnice na Pankráci, kde si dva mesiace oddýchol.
Po zotavení sa vrátil nazad do Leopoldova, kde práve zavádzali elektrovýrobu. Ako vyučeného elektrikára si ho predchádzal veliteľ zmeny.
Tým sa pre neho status nebezpečného zbeha skončil. Dostal sa do hromadnej cely. Dokonca si mohol z muklov vybrať spolupracovníkov. S nimi potom päť rokov montoval v dielňach komponenty do práčok.
V roku 1959 požiadala Slepeckého manželka o preskúmanie procesu a nakoniec ho s desaťročnou podmienkou prepustili.
Dlhé roky jazdil s nákladným autom pre ČSAD, neskôr pracoval ako závozník a napokon až do dôchodku robil v miestnom sklade.
Po roku 1990 ho súdy rehabilitovali a bol povýšený na hodnosť plukovníka vo výslužbe.
Príbehy 20. storočiaNie sú vám tieto osudy ľahostajné?
Príbehy 20. storočia je projekt neziskovej organizácie Post Bellum (www.postbellum.sk).
Združuje stovky prevažne mladých ľudí, ktorí zbierajú spomienky pamätníkov. Nahrávajú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa (www.memoryofnations.eu).
Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk.
Post Bellum je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia. Pomôžte i vy!
Prosíme, staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia alebo pošlite jednorazový dar na účet 2935299756/0200.
Pridajte sa k nám! Čím viac nás bude, tým väčšie spomienkové dedičstvo zachováme pre naše deti.
Autor: Mikuláš Kroupa
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
