Karel Vaš v roku 2007 prvýkrát súhlasil s dlhším rozhovorom. Bol ochotný spomínať na svoje vojnové roky, no procesu s Heliodorom Píkom sa chcel vyhnúť. Nakoniec však prehovoril.
Karel Vaš zažil azda všetko, čo minulé storočie ľuďom z východnej Európy ponúklo: bol väznený v gulagu, prešiel frontom ako príslušník armády bojujúci s nacistami, dosiahol politický úspech počas totalitného režimu, získal peniaze aj obrovskú moc, bol uväznený a dosiahol rehabilitáciu aj slušné peniaze.
Útek do Sovietskeho zväzuPočúvajte a čítajte
Príbehy 20. storočia vysiela:
1. marca o 21.00 h Rádio Slovensko, relácia sa vysiela pravidelne každú nepárnu sobotu na Rádiu Slovensko,
vychádzajú aj v časopise Týždeň.
Karel Vaš sa narodil 20. marca 1916 v Užhorode, v Podkarpatskej Rusi. Svojho otca, právnika, nijako nezbožňoval.
„Pod vplyvom skutočnosti a ľavicovej literatúry som sa orientoval na humanizmus, demokraciu, ľavičiarstvo, socializmus. Otec bol meštiak, malomeštiak. Len sotva sme si mohli rozumieť.“
Vaš študoval právo v Prahe a žil – ako tvrdí – študentským spoločenským životom. Už na univerzite bol aktívnym členom KSČ a k straníckym povinnostiam si pribral funkciu konateľa Zväzu priateľov Sovietskeho zväzu a Španielska.
Na začiatku vojny ho strana vyslala späť na Ukrajinu, aby vyvíjal odboj proti okupantom (toto územie zabrali Maďari) a organizoval nábor do strany. Takáto úloha bola, samozrejme, veľmi náročná: chýbali mu peniaze, mal minimum kontaktov a veľký strach.
Otec mu zomrel, matka nepracovala. Musel teda rozpredať rodinný majetok a potom „bol nútený“ kradnúť. Na sklonku roku 1939 ho sledovala polícia a Vaš si zvolil pre neho tú najpríťažlivejšiu možnosť: útek do náručia svojich súdruhov, do Sovietskeho zväzu, kde bude žiť ako oddaný komunista.
Ruki vjerch, spion!Všetko išlo dobre až do chvíle, keď sa pred ním v Karpatoch na hraniciach so ZSSR objavili sovietski pohraničníci, namierili na neho samopaly a odviedli ho na najbližšiu úradovňu bezpečnostnej služby – NKVD.
Vaš sa snažil svojou dobrou ruštinou vysvetliť, prečo ilegálne prešiel cez hranice, ubezpečoval ich, že je priateľom všetkých súdruhov: „Tí vojaci boli absolútni idioti! Vôbec tomu nerozumeli a neverili mi! Hovorili, že som špión,“ rozčuľoval sa bývalý prokurátor.
„Dokonca ma mučili a zinscenovali popravu. Nakoniec ma administratívne odsúdili na tri roky do gulagu,“ rozčúlene rozprával Vaš, ktorý teda na vlastnej koži spoznal rutinnú prax NKVD, organizácie, ktorá ho neskôr svojim metódam s radosťou priučila. Vaš vtedy strávil viac než dva roky v lágri vo Vorkute.
„Bolo to strašné, naozaj strašné. Pracovali sme v lese. Bol tam hrozný hlad,“ spomína. Vaš prežil všetko, o čom hovoria obete, ktoré gulag prežili – o úmornej práci, umieraní hladom, zúfalstve, neľudskom zachádzaní, vraždách.
Je ťažko pochopiteľné, že ani po skúsenostiach so sovietskou „pohostinnosťou“ nezmenil svoje politické názory.
Nikdy neprestal obdivovať sovietsky boľševizmus a NKVD (rovnako ako celý Stalinov aparát) ospravedlňoval až do svojej smrti.
Bol mu blízky komunistický spôsob uvažovania, nezaoberal sa tým, že s ním súdruhovia a matka strana zachádzali nespravodlivo, ale predkladal „argumenty“, ktoré mali nespravodlivému a krutému jednaniu dodať zdanlivú racionalitu.
Likvidácia armádyPo februári 1948 bola zlikvidovaná celá československá armádna elita. Štyri dni po prevrate z armády prepustili 57 generálov, 1235 dôstojníkov a 540 rotmajstrov a poddôstojníkov.
Z celkového počtu dôstojníckeho zboru (13 112 dôstojníkov) bolo len do roku 1953, keď sa skončili hlavné vlny čistiek, prepustených spolu asi štyritisíc dôstojníkov. Z nich bolo 28 justične zavraždených, viac než tisícka dostala vysoké tresty vrátane trestov doživotného odňatia slobody.
Päťsto dôstojníkov putovalo do táborov nútených prác. Ďalších 2500 komunisti úradne vysťahovali do miest, kde nebol práve najľahší život.
„Medzi tými, ktorí vo veľkom počte prechádzali sovietske hranice mali mnohí protisovietske, protikomunistické, protisocialistické presvedčenie. Jednoducho to boli špióni z druhej strany. Sovietsky zväz sa musel nejakým spôsobom brániť,“ tvrdil.
Kto dostal Karla Vaša z gulagu? Generál Heliodor Píka, jeho neskoršia obeť. Ako vojenský diplomat totiž rokoval spoločne s exilovou vládou o vzniku Československej armády v ZSSR. Stalin povolil, aby doterajší väzni mohli bojovať a prepustil ich na front.
Vaš sprvu slúžil u československých jednotiek, kde bol pomocnou silou v štábnej spisovni, no vzápätí ho povýšili na prednostu vojenského súdu.
Ambiciózny mladík, právnik a komunista si tak našiel partnera s rovnakým politickým zmýšľaním – krutého a vypočítavého veliteľa obranného spravodajstva (OBZ), agenta NKVD Bedřicha Reicina.
V januári 1945 sa stal jeho zástupcom a mal na starosti tzv. defenzívne spravodajstvo, ktorého úlohou bolo odhaľovanie špiónov medzi miestnym civilným obyvateľstvom, likvidovanie nemeckých agentov a diverzantov a zakladanie agentúrnej siete medzi obyvateľstvom. Do Vašovej pôsobnosti spadal aj tzv. Zvláštny oddiel.
Aké mal predpoklady na takúto prácu? Jednoducho - bol usilovný žiak: „Boli sme v styku so sovietskymi orgánmi a od nich som sa učil, ako sa to robí,“ naráža Karel Vaš na spoluprácu s dôstojníkmi NKVD (napríklad Kambulovom, Myšinom, Kuznecovom).
Neskôr svoju činnosť rozvinul a pracoval pre skupinu kapitána NKVD Hrabinu, ktorý operoval v Prahe. prostredníctvom ktorého Vaš predával NKVD zadržaných „špiónov“.
Existujú záznamy z výsluchu ľudí, ktorí proti Karlovi Vašovi vypovedali, keď ho v 50. rokoch súdili jeho stranícki kolegovia. Podľa týchto svedectiev Vaš používal pri vyšetrovaní „špiónov“ násilie a minimálne v jednom prípade niekoho ubil na smrť.
Koncom vojny väznil mnoho dievčat, ktoré opakovane znásilňoval, robil orgie a niekoľko vyšetrovaných vlastnými rukami utýral k smrti, píše sa v súdnych spisoch.
Pri citovaní týchto materiálov sa Vaš usmieval a hovoril: „Prosím vás, to všetko je lož, vymyslené, nezmysel. Tu vidíte, ako prebiehali procesy v päťdesiatych rokoch. Samé klamstvo, všetko bolo vykonštruované,“ pripúšťa ďalší vrchol absurdity, s ktorým sa človek sústavne stretáva, ak sa začne len o niečo hlbšie venovať zločinom komunizmu: Vaš – niekdajší vojenský prokurátor spochybňuje svedectvo zo súdu z 50. rokov.
Vašov preukaz člena KSČ.
FOTO - POST BELLUM
Píka: soľ v očiach MoskvyPo vojne Karel Vaš pokračoval v kariére. Vyšetroval, odhaľoval jedného špióna za druhým, mal vynikajúce hodnotenia. Podľa archívnych dokumentov má však sklon k alkoholizmu a k zneužívaniu mocenského postavenia; jeho podriadení sa ho boja.
Po februári 1948 ho povýšili na miesto prokurátora Vyššieho vojenského súdu. Riešil a dozor robil nad viac ako sto prípadmi, stal sa obávaným „katom“, špecialistom na špiónov. Navrhol desiatky trestov smrti a doživotí.
V atmosfére „špionománie“ verného a k Sovietskemu zväzu lojálneho Karla Vaša roku 1949 oslovili jeho „priatelia“ z NKVD s tým, že dostane na starosť jeden obzvlášť dôležitý prípad, ktorý „je nutné dotiahnuť do konca“.
Samozrejme, išlo o Píku. V roku 1956, keď si odpykával trest vo väzení, napísal Vaš niekoľko stostranovú žiadosť o obnovu svojho procesu. Mimo iného v nej nájdeme i priznanie, že prípad Heliodora Píku spracovával na priamu žiadosť vtedajšieho sovietskeho chargé d'affaires v Prahe, Michaila Chazanova (v skutočnosti pražského rezidenta NKVD).
V obhajobe pred komunistickými úradmi, ktoré ho súdili okrem iného aj za vraždu, napísal: „V zmysle žiadosti Chazanova som urobil všetko, čo bolo v mojich silách. Píka sa počas desiatich dní priznal k výzvednej činnosti ako agent anglickej spravodajskej služby. Pracoval som výlučne v službách pracujúceho ľudu. Snáď sa dnes nemusím obávať alebo hanbiť za to, že som musel denne, každú hodinu, práve v záujme veci, v záujme tej práce, ktorú som vykonával v službách tejto rozvíjajúcej sa revolúcie, porušovať vtedy formálne platné vojenské predpisy, štátne zákony a vôbec zákonnosť, ktorá by sa opierala o vtedy platné zákony a ktorá by slúžila reakcii. Moja oficiálna a neoficiálna spravodajská činnosť v prospech ZSSR, vykonávaná v tej dobe, bola predsa v zmysle vtedy platných zákonov jasnou špionážou a ťažkým zločinom, a to i porušením medzinárodného práva.“
Touto „správou o vlastných zločinoch“ žiadal Karel Vaš (na snímke z roku 1972) o obnovenie procesu a jeho snaha nebola márna. Vaš na citované vety zo svojho elaborátu reagoval: „Áno?! To je asi v tej žiadosti o obnovu, že?! Tak, prosím vás, tá žiadosť o obnovu je formulovaná tak, aby to vyhovovalo dobe. Takže niektoré veci sú pravdivé a niektoré veci sú zasa prispôsobené účelu.“
Skrátka, v živote Karla Vaša pravda a lož nehrali veľkú úlohu. Dôležité bolo používať tie „správne“ argumenty v „správnom“ čase.
Politickú vraždu Heliodora Píku prokurátor Vaš obhajoval a hádzal vinu na niekdajších vyšetrovateľov OBZ, ba dokonca na samotného divízneho generála.
„To on sa previnil, on bol vinný, o tom ja nepochybujem. Mal dve tváre. Na jednej strane to bol kádrový, profesionálny dôstojník a na druhej zradca. Trest, ktorý dostal, vymeriaval súd. Ja som to neovplyvnil. Ja som ho len ako vyšetrujúci orgán žaloval. Teda... hm... hodnotil... teda skrátka konštatoval jeho činnosť, tak by som to povedal. Píka sa priznal! Priznal sa aj priamo na súde. Vedel som o tom, aký majú postoj Raicin, strana a Rusi. Avšak, moja činnosť bola absolútne nestranná, absolútne čistá. To, že bol počas vyšetrovania použitý nejaký spravodajský zásah, to som sa dozvedel až potom.“
Vaš týmto „spravodajským zásahom“ myslel brutality, ktorých sa vyšetrovatelia dopúšťali na Píkovi a na množstve svedkov, ktorí proti generálovi svedčili.
Napríklad Rudolf Luskač bol prikovaný k reťazám, bili ho a štrnásť dní držali v temnici.
Vaša zmlátili v LeopoldoveTrýznenie napokon zažil Karel Vaš (na snímke z roku 2008) aj na vlastnej koži v auguste 1951, keď sa KSČ rozhodla svojím spôsobom vysporiadať so „zradcami a židoboľševikmi“. Zatknuté boli desiatky ľudí, ktorých súdili v rámci procesov s Rudolfom Slánským, vtedajším tajomníkom strany a Reicinom.
Oboch vplyvných mužov neskôr obesili. Vaša rok a pol držali vo vyšetrovacej samoväzbe, mučili ho nedostatkom spánku a jedla. Spomína, že keď odmietol podpísať vyšetrovacie protokoly, nútili ho od šiestej hodiny ráno do desiatej večer chodiť od steny k stene, nesmel fajčiť, ani cvičiť a v cele mu celú noc blikala žiarovka.
Karel Vaš dostal doživotie, po odvolaní mu trest zmiernili na 26 rokov. Väznili ho aj v Leopoldove, kde spoznal, že na niektoré veci väzni jednoducho nezabúdajú.
„Iste. Mňa tam zmlátili. Raz. Kto to bol? Ja som ich neodsúdil. Možno odsúdil, možno podal žalobu, neviem. Presvedčil som sa tam, že mnohí, nehovorím, že všetci – prosím, pozor – spáchali skutočne podľa vtedy platných zákonov trestné činy. Takže boli právoplatne odsúdení. A práve tí sa dnes vydávajú, nehnevajte sa na mňa, že to hovorím, ale vydávajú sa nielen za nevinných, ale za hrdinov!“
Takýto bol teda postoj, ktorý na sklonku života zastával JUDr. Karel Vaš. V roku 1956 ho po obnovenom procese prepustili a rehabilitovali, striedal jedno zamestnanie za druhým. Pracoval v knižnici ministerstva spravodlivosti, bol pomocným robotníkom na stavbách i referentom pre mechanizáciu v Mototechne. Popri tom diaľkovo študoval históriu na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe.
V roku 1962 sa nad ním zľutovalo i vedenie KSČ a bol opätovne prijatý do strany. Do polovice 70. rokov, kedy odišiel do dôchodku, pracoval ako novinár, redaktor odborných publikácií v Ústrednej rade odborov.
Po roku 1989 Karla Vaša chvíľu „naťahovali“ kvôli justičnej vražde Heliodora Píku, no sudkyňa Najvyššieho súdu ČR v januári 2002 konštatovala, že žaloba pripravovaná ÚDV (Úradom dokumentácie a vyšetrovania zločinov komunizmu) mala byť inak formulovaná a že činy, z ktorých je Vaš obvinený, sú už aj tak premlčané.
Vaš sprisahanecky konštatoval: „Najvyšší súd to vyriešil šalamúnsky. Tak šalamúnsky to vyriešil, že som teraz na slobode. Najvyššia štátna prokurátorka vyhlásila, že to bolo nesprávne zažalované, že som mal byť obžalovaný ako vojnový zločinec. Proti tomu sa nedá nič robiť, takže si ten ÚDV musel utrieť slinky!“
Karel Vaš zomrel 10. decembra 2012.
Príbeh Karla Vaša spracovali dokumentaristi z Post Bellum.
Príbehy 20. storočiaNie sú vám tieto osudy ľahostajné?
Príbehy 20. storočia je projekt neziskovej organizácie Post Bellum (www.postbellum.sk).
Združuje stovky prevažne mladých ľudí, ktorí zbierajú spomienky pamätníkov. Nahrávajú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa (www.memoryofnations.eu).
Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk.
Post Bellum je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia. Pomôžte i vy!
Prosíme, staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia alebo pošlite jednorazový dar na účet 2935299756/0200.
Pridajte sa k nám! Čím viac nás bude, tým väčšie spomienkové dedičstvo zachováme pre naše deti.
Autor: Mikuláš Kroupa
Beata
Balogová
