BRATISLAVA. Tisov režim považoval Rómov za menejcenných občanov. Počas druhej svetovej vojny na nich uvalil perzekúcie, väčšinu sa snažil vyvraždiť.
Ešte v roku 1941 vydalo vtedajšie ministerstvo vnútra vyhlášku č.163 „o úprave niektorých pomerov Cigánov“.
Rómovia nesmeli cestovať verejnými dopravnými prostriedkami, mali obmedzený vstup na verejné miesta, do miest a obcí smeli vstupovať len vo vymedzené dni a hodiny, napríklad dvakrát do týždňa v dopoludňajších hodinách.
Nesmeli vlastniť psov, v obchodoch a pohostinstvách im nesmeli predávať alkoholické nápoje, opakovane boli vystavovaní ponižujúcim telesným prehliadkam.
Po potlačení SNP došlo k masovému vraždeniu Rómov. Vyhladené boli komunity v Lutile, Ilji, Čiernom Balogu, Slatine.
Nacisti sa chceli Rómov zbaviť, Tisov režim tiež Čítajte Viac ako tisíc obetí
Odhaduje sa, že počet rómskych obetí presiahol číslo tisíc. Útlak slovenských Rómov dosiahol svoj vrchol v rokoch koncom roku 1944 a trval až do oslobodenia v máji 1945.
Na mieste Pracovného útvaru v Dubnici nad Váhom vznikol v novembri 1944 Zaisťovací tábor pre Cigánov. Zriadilo ho Ministerstvo národnej obrany a na Slovensku bol jediný svojho druhu.
Išlo o koncentračný tábor, do ktorého boli posielaní Rómovia z celého Slovenska i so svojimi rodinami. Zaistenci mali byť z tábora deportovaní do vyhladzovacích koncentračných táborov.
Počet Rómov bol zakrátko oveľa vyšší ako kapacita tábora. Mesiac od spustenia tábora tam umiestnili takmer sedemsto 700 väzňov, pričom tábor mal kapacitu do tristo miest.
Podmienky pre rómskych väzňov v tábore boli veľmi ťažké. Mimoriadne studená zima a zlé hygienické pomery sa podpísali najmä pod zdravotný stav detí a starých ľudí. Prispieval k tomu aj hlad, nedostatok liekov a zlá hygiena.
Týfus zastavil deportácie, spustil popravy
Najvážnejším ochorením v tábore bola epidémia škvrnitého týfusu. V priebehu januára 1945 ochoreli väzni, nakazil sa aj jeden strážnik.
To vyvolalo to nepokoje v tábore aj meste. Vyhlásila sa karanténa a zákaz posielať tam ďalších Rómov. Kontrolu prevzali Nemci a týfovú epidémiu začali riešiť radikálne.
Nacisti naložili 23. februára všetkých chorých na nákladné auto a odviezli ich do miestnej zbrojovky. Rómom povedali, že idú do nemocnice.
Pod zámienkou prepravy do nemocnice, naložili Nemci 23. frebruara všetkých chorých na nákladné auto, odviezli ich do miestnej zbrojovky a všetky zavraždili.
V masovom hrobe boli objavené pozostatky po 26 zavraždených, exhumačná správa podala hrozné svedectvo o masovej vražde. Ležalo v ňom dvadsať mužov, šesť žien a mladistvý chlapec. Jedna z obetí bola v siedmom mesiaci tehotenstva.
Nemci počas masovej popravy zastrelili iba osemnásť Rómov. Ostatných zbili a nahádzali ešte živých do jamy, kde sa pod nánosmi hliny udusili.
Zamestnanci zbrojovky tam neskôr osadili kríž zvarený z delostreleckých granátov.
Po skončení karantény prestali v Dubnici nad Váhom prijímať rómskych väzňov a nekonali sa ani deportácie do vyhladzovacích táborov.
Tábor zlikvidovali
Po ústupe nacistických vojsk ostal tábor bez kontroly, väzni sa rozutekali. Následne ho miestni zlikvidovali, ako by nikdy neexistoval.
Pred siedmymi rokmi tam občianske združenie In Minorita osadilo v rámci projektu Ma Bisteren! pamätník obetiam rómskeho holokaustu.
O vyvražďovaní Rómov na Slovensku počas druhej svetovej vojny sa začalo výraznejšie hovoriť až v 90-tých rokoch. Odborná i laická verejnosť za totality nepripúšťala, že k perzekúciám dochádzalo na etnickom princípe.
O rómskom holokauste sa výrazne začalo hovoriť po výskume českého historika Ctibora Nečasa. V 80-tych rokoch minulého storočia sa mu podarilo zrekonštruoval, ako žila rómska menšina na území dnešného Slovenska a Česka počas druhej svetovej vojny. Detabuizácia rómskeho holokaustu prichádza iba pozvoľna.
Autor: Zuzana Kumanová, In Minorita
Beata
Balogová
