Robert Fico opätovne otvoril otázku zvýšenia tzv. blokačnej klauzuly, volebného prahu na vstup politických strán do parlamentu, z dnešných piatich na sedem percent. Iniciatíva vyvoláva – ako každá eventualita zásahu do základných práv – polemiku.
Volebné právo akceptuje štyri základné zásady – všeobecnosť, rovnosť, priamosť a tajnosť hlasovania. Vychádza z nich ako Ústava SR, tak listina základných práv a slobôd. Porušenie niektorého z nich znamená negovanie demokratického volebného práva.
Právny inštitút volebného prahu sám osebe predstavuje vážny zásah do samotnej podstaty volebnej rovnosti. Rovnosť volebného práva vyžaduje, aby pri sčítavaní všetky hlasy platili rovnako a aby sčítavanie umožnilo presnú diferenciáciu voličského zboru. Druhým aspektom je rovnosť z hľadiska nároku hlasov pre rôzne kandidačné listiny na takú mieru volebného úspechu, ktorá je primeraná dosiahnutým počtom. Volebný prah je z ústavnoprávneho hľadiska v rozpore s druhým zo spomenutých aspektov rovnosti. Otázkou zostáva, či právna úprava volebných prahov popiera samotnú demokratickosť volieb, a ak nie, kde je hranica jej prípustnosti.
Inštitút uzatváracej klauzuly nevznikol samoúčelne. Medzivojnové obdobie bolo svedkom celoeurópskeho nadšenia z pomerného volebného systému. Jeho tienistou stránkou bola atomizácie politickej scény a nestabilita. Východisko ponúkla myšlienka pripustiť do parlamentu iba tie strany, ktoré získali minimálne vopred stanovené percento hlasov. Po druhej svetovej vojne sa zavedenie blokačnej klauzuly stalo právnou realitou v mnohých európskych štátoch s pomerným volebným systémom.
Možno sa prikloniť k názorom, že ide o nevyhnutný kompromis medzi záujmom na efektívnom spravovaní štátu (princíp integrácie) a zásadou rovnosti volebného práva. Takéto oklieštenie volebného práva teda samo osebe nepopiera jeho základné princípy a je preto v určitom rozsahu prípustné. Ale ako pri každom obmedzení ústavou garantovaného práva aj tu platí zásada minimalizácie štátneho zásahu. Určiť, kde sa pri stanovovaní výšky volebných prahov končí nevyhnutnosť a začína sa neprimeranosť, nie je jednoduché, závisí to od špecifických podmienok konkrétnych politických systémov.
Európske krajiny s pomerným volebným systémom nepoznajú volebný prah nad úroveň piatich percent. Vo všeobecnosti preto zastávame názor, že vyšší než päťpercentný volebný prah už obmedzuje rovnosť volebného práva v neprípustnej miere. Jeho zvýšenie by sa podľa nášho názoru dostalo do rozporu s článkom 30 ods. 3 a článkom 31 Ústavy SR, ako aj článkom 21 ods. 3 listiny základných práv a slobôd.
Na porovnanie – v českej zbierke zákonov pod číslom 88/1997 Ústavný súd ČR uviedol, že cieľom volieb nie je iba vytvorenie diferencovaného obrazu postojov voličov. Pri rozdeľovaní mandátov sa totiž s princípom diferenciácie stretáva princíp integrácie – ak má z volieb vzísť politická väčšina schopná vykonávať zákonodarnú činnosť. Český ústavný súd sa domnieva, že je prípustné zabudovať do vlastného volebného mechanizmu určité integračné stimuly tam, kde na to existujú závažné dôvody. Predovšetkým ide o hrozbu roztrieštenia politickej scény. Súd ďalej uviedol, že stúpajúca hranica prahu zvoliteľnosti je odôvodniteľná zvlášť veľkou závažnosťou a jej zvyšovanie nemôže byť neobmedzené.
Právny názor na vzájomný vzťah demokracie a jej obmedzenia v prospech silnejších strán z dôvodu stabilizácie politického systému prezentoval Ústavný súd ČR vo svojom rozhodnutí 53/2000. Vyplýva z neho, že takáto snaha môže viesť aj k oslabeniu demokracie.
Ústavný súd SR v súvislosti s posudzovaním ústavnosti určenia rôznych volebných prahov pre samostatne kandidujúce strany a koalície skonštatoval (v uznesení spis. zn. Pl ÚS 22/00), že o prípad, v ktorom môže sankcionovať ustanovenie nerovnakého postavenia strán, by išlo vtedy, ak by použité prostriedky na dosiahnutie legitímnych cieľov vrátane volebného prahu neboli primerané ústavnej povinnosti zabezpečiť slobodné vyjadrenie názorov. To nepochybne platí aj vo vzťahu k všeobecnej úprave uzatváracej klauzuly, teda bez väzby na volebný prah koalícií. Pokiaľ by zvýšenie volebného prahu nebolo primerané sledovaným legitímnym zámerom, Ústavný súd by musel vysloviť nesúlad s článkami ústavy.
Vývoj parlamentarizmu v Slovenskej republike neprešiel v posledných ôsmich rokoch výraznými otrasmi. Nebolo treba uskutočniť predčasné parlamentné voľby. Parlament si takmer vzorne plnil svoje poslanie, o čom svedčí prijatie množstva integračnej legislatívy a schválenie doposiaľ najširšej novely ústavy.
Úvahy na tému zvýšenia volebného prahu by mali ústavno-korektný charakter iba v prípade opakujúcich sa kríz pre neschopnosť dohody množstva politických subjektov s voličskou podporou v rozmedzí 5 až 10 percent.
Iniciatíva Roberta Fica je tak za aktuálnej situácie protiústavná a vo vzťahu k základným princípom volebného práva aj hrozivo deštruktívna. V prípade zvýšenia volebného prahu by sa naplnila známa pravda – dobré úmysly dláždia cestu do pekla.
Autor: ERNEST VALKOMARTIN TIMCSÁK(E. V. bol predsedom Ústavného súdu ČSFR, M. T. je právnikom)
Beata
Balogová
