Po vojne viedol zberný tábor v Jihlave. Tesne pred smrťou opísal kruté zaobchádzanie so zajatcami.
Ján Bugel, vojnový veterán sa krátko pred smrťou sťažoval, že ho celý život niekto manipuloval, zneužíval a okrádal. Hovoril, že vždy len počúval rozkazy.
Až do dôchodku pracoval vo vojenskom sklade v Pardubiciach ako profesionálny zamestnanec armády. Keď už nevládal, starali sa o neho v pražskom Domove starostlivosti o vojnových veteránov.
Čo všetko zažil nikomu nerozprával. Nebol vraj záujem. Až pred dvomi rokmi, tesne pred smrťou prijal dokumentaristov, ktorí jeho svedectvo zaznamenali pre Pamäť národa.
Doslova mrazivo v ňom opisuje kruté zachádzanie so zajatcami, znásilňovanie a vraždenie počas Slovenského národného povstania a na konci vojny. Od týchto udalostí už uplynulo takmer sedemdesiat rokov.
Pri odvode klamal
Počúvajte a čítajte
Príbehy 20. storočia vysiela:
15. marca o 21.00 h Rádio Slovensko, relácia sa vysiela pravidelne každú nepárnu sobotu na Rádiu Slovensko,
vychádzajú aj v časopise Týždeň.
Osemdesiatosemročný Ján Bugel sedel na posteli v Domove starostlivosti o veteránov, na krku mal zlatú retiazku a nadával na pomery.
„Pozrite sa, mám načúvací prístroj. Zle počujem. Skôr som na to dostával dve stovky. A dnes? Nečas mi to vzal! Mám mu ďakovať alebo nadávať? Neďakujem, ani nenadávam, len si niečo myslím. Ožobračujú ľudí!“ začal rozhovor bývalý komunista a vojenský skladník Ján Bugel, ktorý ako dvadsaťročný dostal povolávací rozkaz a službu prerušil len raz v živote – dezerciou.
Ján Bugel sa narodil v roku 1923 v malej dedinke na východnom Slovensku. Chcel sa vyučiť za krajčíra, ale vraj sa to nejako nepodarilo. Jeho matka zostala v domácnosti, otca si najímali ako robotníka, čo spevňoval cesty kameňom a štrkom.
V roku 1943 dostal Bugel povolávací rozkaz do slovenskej armády do útvaru v Prešove. Bál sa, že bude musieť odísť na front. Slovenskí vojaci v tej dobe bojovali po boku Wehrmachtu v Taliansku a Rusku.
„Trošku som klamal a povedal som, že som krajčír. Dúfal som, že ma dajú do tylovej služby,“ vysvetľuje Bugel, ktorému sa jeho prianie splnilo. Namiesto do skladu, kam sa chcel dostať, ho však pridelili do kuchyne.
Neskôr si ho vybral veliteľ útvaru plukovník Badík, slovenský Nemec. Z Bugela sa stal pomocník pre všetko. Využívala ho najmä veliteľova rodina, jeho žena a dcéra. Vešal bielizeň, umýval riad, upratoval a jazdil po vodu. Ženy trvali na údajne liečivej vode z miestneho prameňa.
„Tie boli horšie než Badík! Stále ma naháňali, bolo to ponižujúce. Raz si ma zavolal veliteľ a hovorí: ,Vojak, musíme na front! Chceš bojovať, alebo dovolenku?‘ No to je jasné, že som mu zasalutoval a odpovedal: ,Pán veliteľ, ja by som radšej na tú dovolenku.‘“ rozprával Bugel, ktorý odišiel na týždeň domov.
Prebehol k partizánom
Keď sa vrátil, všetko už bolo inak. V kasárňach našiel len zvyšok jednotky. Poručík mu prikázal, aby naložil konský povoz muníciou a zbraňami a šiel do hôr do tajného skladu v lesoch. Bugelovi sa to nezdalo. Keď skutočne podľa inštrukcií prišiel na miesto, došlo mu, že zmenil strany. Partizánskej hliadke povedal heslo „Mor ho“ a stal sa vojakom povstaleckej armády. Na Slovensku vypuklo národné povstanie.
Povstalci ho pridelili do služby na letisku Tri duby. Dostal baterku, s ktorou v noci postával na pristávacej ploche a blikal na lietadlá. Z nich vyskakovali desiatky parašutistov zo ZSSR. Často vraj vojaci končili na stromoch a jednotka, v ktorej Bugel slúžil, ich skladala dolu.
Po pár dňoch ho, ako hovorí, zasa šupli do zvolenského skladu, kam sa dobrovoľne hlásili stovky mužov zo zálohy do aktívnej služby. Ich výstroj a výzbroj mal v Zvolene na starosť Bugel, ktorý si pre seba pri tejto príležitosti schoval sniperskú pušku. Hoci, neskôr ju používal viac na pozorovanie než ako účinnú zbraň.
Vo Zvolene nechal nastúpiť posádku generál Golián, jeden z veliteľov povstania (pamätník na inom mieste nahrávky tvrdí, že s nimi hovoril generál Ferdinand Čatloš, minister národnej obrany).
Veliteľ pred vojakmi vyhlásil: „Úloha je jednoduchá! Vyhnať nemeckých fašistov zo Slovenska a dávať pri tom na seba pozor!“ „Vojakom rozdali legitimácie potvrdzujúce ich účasť na povstaní. A vyrazilo sa pešo do boja.“
Najhoršie chvíle zažil v bitke o Strečno, neďaleko Žiliny. „To sme sa hrabali do kopca. Z vrchu na nás strieľali Nemci. V predných líniách postupovali chlapci, ktorí niečo vyviedli a Rumuni,“ vraj ich bolo ľahké rozoznať, vysvetľuje Bugel, pušky nosili zavesené namiesto koženého popruhu na šnúre.
Stávalo sa, že sa Rumun v boji zrazu otočil a začal strieľať do slovenských jednotiek. Bugela však zranil konár zo stromu, ktorý odlomil výbuch. V tyle ho operovali, aby nekričal od bolesti, vypil fľašu vodky.
Chcel ísť domov, preto dezertoval
Slovenské jednotky sa rozpadali. Vojaci zahadzovali zbrane a utekali často priamo do náručia Wehrmachtu. Ján Bugel dezertoval s ôsmimi kumpánmi. „Všetci sme chceli ísť domov,“ dojato rozpráva pamätník.
Dostal sa do dediny, kde sa ho ujal sedliak. Vyzliekol si uniformu, obliekol civil a svoju pištoľ i uniformu vymenil za kus chleba.
V noci pokračoval smerom na východ. Po desiatkach kilometrov niekde za Popradom si cez deň zdriemol na lúke, kde o neho doslova zakopla nemecká desaťčlenná patrola. Ján Bugel skončil ako zajatec v zbernom tábore v Sabinove. Denne sa tu konali popravy, ľudia umierali hladom.
Bugel sa dohodol so spoluväzňom a v noci utiekli. Preplazili sa medzi nemeckými dozorcami. Po troch dňoch stretli skupinu slovenských partizánov, s ktorými sa pripojili k postupujúcej československej jednotke Ludvíka Svobodu.
Ján Bugel s matkou po vojne.
FOTO - POST BELLUM
Zabil Poliaka, ktorý sa chcel vzdať
V bitke o Liptovský Mikuláš zabil človeka tvárou v tvár. Často sa mu táto scéna neskôr vybavovala. Bugel slúžil v tylových jednotkách, ktoré mali za úlohu takzvane čistiť zákopy.
„Keď front postúpil, preliezali sme bunkre, či sa v nich neukrýva nepriateľ. Zrazu vidím vojaka v nemeckej uniforme. Dal ruky hore a volal: ,Nestrieľaj. Nestrieľaj! Ja som Poliak!‘ Ja mu hovorím: ,Tak keď si Poliak, čo tu robíš?‘ Prásk, prásk. Čo iného? Zastrelil som ho. Keby bol na mojom mieste, urobil by to isté. Nedalo sa nič robiť,“ popisuje hrozivú scénu z frontu Ján Bugel.
Ženy chceli žiť
Bugel tesne po vojne viedol zberný tábor pre Nemcov v Jihlave. Dokumentaristi sa pýtali, ako sa zaobchádzalo s nemeckými civilistami. „Nikto nechcel zomrieť. Každý vojak je rovnaký. Český, slovenský, britský alebo sovietsky. My sme neznásilňovali, nemali sme na to čas,“ odpovedal Bugel.
Na otázku, ako sa správali sovietski vojaci, o ktorých sa hovorí, že znásilňovali ženy, odpovedal: „Každý sme nejaký.“ A nadviazal historkou, ako vraví o „kurvách“. (Nie je zrejmé, či pamätník hovorí o prostitútkach alebo myslí dievča, s ktorým mal jeho priateľ pohlavný styk).
Vraj sa jeho kamarát zblížil s jednou dievčinou, dostal pohlavnú chorobu a musel ísť na ošetrovňu. Z toho mal Bugel veľký strach.
Bugel tiež pokračuje, že aj on stretol krásne trinásťročné dievča – dcéru Nemky, miestnej učiteľky. Dievčaťu veľmi záležalo na tom, aby mohli s matkou ostať v Československu. Bugel príbeh nedokončí, nie je presne rozumieť, prečo o nej v tejto súvislosti hovorí. Rozpráva len, že potrebovala potvrdenie od revolučného národného výboru. Muselo im to vraj schváliť päť ľudí.
Láger, ktorý Bugel viedol, bol rozdelený na oddiely pre deti s matkami, ženy a mužov od 19 rokov. Dievčatá boli umiestnené zvlášť.
Raz za ním pribehla hliadka, že sa skupina Rusov dobíja k Nemkám. Bugel na nich vybehol so zbraňou v ruke a hrozil im, že zastrelí každého, kto prelezie oplotenie. Vojaci sa stiahli. Onedlho hliadka opäť prišla po veliteľa, že sa do tábora dobíjajú Rusi. Bugel musel znova zakročiť, tentokrát dvoch Rusov, ktorí si nedali povedať, zadržal a nahlásil to ich veliteľovi. Údajne ich však nepotrestali.
Príbehy 20. storočia
Nie sú vám tieto osudy ľahostajné?
Príbehy 20. storočia je projekt neziskovej organizácie Post Bellum (www.postbellum.sk).
Združuje stovky prevažne mladých ľudí, ktorí zbierajú spomienky pamätníkov. Nahrávajú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa (www.memoryofnations.eu).
Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk.
Post Bellum je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia. Pomôžte i vy!
Prosíme, staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia alebo pošlite jednorazový dar na účet 2935299756/0200.
Pridajte sa k nám! Čím viac nás bude, tým väčšie spomienkové dedičstvo zachováme pre naše deti.
Autor: Mikuláš Kroupa
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
