Píše historik Stanislav Mičev,
Múzeum SNP v Banskej Bystrici
„Prestala už posledná príčina, ktorá nás Slovákov v nedávnej minulosti ešte delila. Samostatný slovenský štát je skutočnosťou. Prestanú teda hádky a nastane spoločná veľká radostná spolupráca všetkých na budovaní nového štátu,“ vyhlásil v rozhlasovom prejave 14. marca 1939 Jozef Tiso. Vyhlásenie slovenského štátu v tento deň však slovenskú spoločnosť nestmelilo, ale skôr rozdelilo.
Dôvodom nebola samostatnosť, ale skôr koniec Československej republiky, s ktorou sa veľa ľudí zžilo, a hlavne pre mnohých politicky neprijateľná spolupráca s nacistickým Nemeckom. Toľkokrát proklamovaná „splnená tisícročná túžba slovenského národa po vlastnom štáte“ sa, žiaľ, naplnila na základe želania Adolfa Hitlera.
Keď slovenským snemom po odhlasovaní vzniku slovenského štátu iste spontánne zaznela pieseň Hej, Slováci, všetko sa zdalo v najlepšom poriadku. Slovensko však za svoju vazalskú samostatnosť platilo už vopred a v nasledujúcich rokoch malo platiť ešte viac.
Prvé krájanie územia
V septembri 1938 sa v Mníchove stretli zástupcovia Francúzska, Veľkej Británie, Talianska a Nemecka a za rokovacím stolom rozhodli o osude Československej republiky, keď darovali Adolfovi Hitlerovi české Sudety. Strednú Európu tak prenechali vplyvu nacistického Nemecka a s okliešteným Československom si už Hitler v zásade mohol robiť, čo chcel.
Potvrdilo sa to už 2. novembra 1938, keď v rámci Viedenskej arbitráže Taliansko a Nemecko rozparcelovali aj slovenské územia. Slovensko stratilo viac ako desaťtisíc štvorcových kilometrov územia vrátane najúrodnejších oblastí Žitného ostrova, spolu 779 obcí vrátane Košíc a 854-tisíc obyvateľov, z toho najmenej 250-tisíc slovenskej národnosti. To bola prvá rana ľudákom, ktorí si necelý mesiac predtým vymohli od centrálnej vlády autonómiu.
Nevýrazná a váhajúca pražská ústredná vláda bola v defenzíve a len pozorovala rokovania radikálnych ľudákov s nacistickými politikmi, ktorí ich s pribúdajúcimi dňami roku 1939 čoraz hlasnejšie nahovárali na vyhlásenie slovenskej samostatnosti.
Priamy vojenský zásah Hitler v Československu nechcel riskovať. Podobne ako neskôr v prípade Poľska by s mu veľkou pravdepodobnosťou Francúzsko a Veľká Británia aspoň formálne vyhlásili vojnu. Separatizmus radikálneho krídla ľudákov na čele s Tukom, Machom a Ďurčanským však nahrával Hitlerovým snahám o vnútorný kolaps oslabeného Česko-Slovenska.
Vojtech Tuka deklaroval snahu po vyhlásení samostatnosti na stretnutí s Adolfom Hitlerom v polovici februára 1939. Tuka však nebol všeobecne akceptovateľnou politickou osobnosťou ani medzi samotnými ľudákmi a už vôbec nie medzi politikmi z iných politických strán.
