Historici označujú predvojnové a vojnové roky, v ktorých vznikala a existovala prvá Slovenská republika, za turbulentné. Niekto pomáhal, niekto škodil. Kto je kto?
Vojtech Tuka (1880 - 1946)
Vzdelanec a právnik bol najradikálnejším politikom v histórii Slovenska. Vojnový zločinec a organizátor deportácií Židov bol najoddanejším realizátorom nacistickej politiky.
V roku 1929 ho prvýkrát odsúdili za vlastizradu a špionáž v prospech Maďarska. S najväčšou pravdepodobnosťou išlo o politický proces, ktorý odsúdili aj niektorí významní predstavitelia prvej Československej republiky.
Tuka už vtedy vyhlásil, že týmto rozsudkom sa kladú základy slovenského štátu na stá rokov.
Za Slovenskej republiky sa stal predsedom vlády a ministrom zahraničia. Hoci Čechy a Morava už boli Protektorátom nemeckej ríše, požiadal neúspešne Hitlera o zmenu hraníc a pričlenenie Moravského Slovácka s približne pol miliónom obyvateľov k Slovensku. Neskôr vyhlásil vojnu USA a Veľkej Británii.
Roky bojoval s Tisom o moc, ale prehral. Chorý politik podal po potlačení Povstania demisiu. Neskôr emigroval do Rakúska, kde ho zajali spojenci. Národný súd ho odsúdil v roku 1946 na trest smrti.
Alexander Mach (1902 - 1980)
Pôvodne chcel byť kňazom, ale nedoštudoval. Postupoval po priečkach straníckej hierarchie Slovenskej ľudovej strany, až sa dostal k Vojtechovi Tukovi a vypracoval sa na jedného z najlepších ľudáckych novinárov. Nakoniec v rozhlase vyhlásil slovenský štát.
Najskôr sa mu zapáčila myšlienka rodobrany a po vstupe do predsedníctva HSĽS orientoval slovenskú politiku na spoluprácu s nacistickým Nemeckom. Stál aj pri zrode represívneho aparátu strany, Hlinkových gárd. Po októbri roku 1938 bol už zástupcom veliteľa a neskôr veliteľom.
Propagandista na čas stratil pozície po konflikte s Tisom, ale Nemci ho vrátili do politiky. Stal sa ministrom vnútra, šéfom gárd a zodpovedal za deportácie Židov. Po ochorení Tuku bol de facto úradujúcim premiérom.
Mach ušiel do Rakúska, ale spojenci ho vydali československým orgánom. Všeobecne sa očakával aj preňho trest smrti, ale za pomoc niektorým odbojárom v posledných rokoch dostal najskôr 30, potom 25 rokov a v roku 1968 mu udelili amnestiu. Údajne pomohol komunistovi Lacovi Novomeskému aj neskoršiemu predsedovi senátu Národného súdu Igorovi Daxnerovi.
Franz Karmasin (1901 - 1970)
Vodca Deutsche Partei na Slovensku bol známy ako spojka medzi šéfom sudetských Nemcov Konrádom Henleinom a Hlinkovou ľudovou stranou a neskôr Berlínom a Bratislavou. Jeho politické ambície sa za Slovenskej republiky nenaplnili.
V roku 1935 po spojení Karpatonemeckej so Sudetonemeckou stranou sa Karmasin stal poslancom československého parlamentu. O tri roky neskôr sa so svojou stranou prihlásil k nacionálnemu socializmu.
Pred Mníchovskou dohodou ušiel do Viedne a po ‚Mníchove‘ sa vrátil a získal kreslo štátneho tajomníka pre nemeckú menšinu pri slovenskej autonómnej vláde.
Výdatne podporoval radikálov okolo Tuku a Macha a ich snahy o nacifikáciu a užšie pričlenenie Slovenska k Nemecku.
Koncom vojny ušiel do Rakúska a Nemecka. Pod menom Franz Dibak žil v ústraní. Neskôr sa angažoval v sudetonemeckých krajanských spolkoch. Po vojne ho v Československu odsúdili za vlastizradu na trest smrti, najmä za účasť na perzekúcii Židov. Nemci ho do komunistickeho Československa nevydali.
Otomar Kubala (1906 - 1946)
Bývalý učiteľ, pronacistický radikál, vstúpil do politiky až na jeseň 1938. Z miestneho veliteľa Hlinkovej gardy vo Varíne sa stal za ani nie dva roky zástupcom hlavného veliteľa gárd Macha. Aktivizoval sa najmä pri prenasledovaní židovského obyvateľstva. Po neúspešnom „puči“ radikálov proti „umiernenému“ krídlu Jozefa Tisa sa z veľkej politiky vytrácal.
Po vypuknutí Povstania bol už znovu v špičke Hlinkovej gardy a riadil slovenskú bezpečnostnú službu. Bol pri sformovaní Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy, ktoré sú známe represiami proti povstalcom a odbojárom, najmä po potlačení Povstania. Nesie zodpovednosť za niekoľko masových popráv. V apríli 1945 s časťou pohotovostných jednotiek vstúpil do Protektorátu Čechy a Morava, aby pomáhal Nemcom pacifikovať český odpor.
Neskôr sa vzdal Američanom, ktorí ho odovzdali československej strane. V roku 1946 ho odsúdil Národný súd na trest smrti a popravili ho.
Dieter Wisliceny (1911 - 1948)
Spolupracovník Adolfa Eichmanna prišiel na Slovensko v lete roku 1940. Pôsobil na Ústrednom hospodárskom úrade, ktorý sa podieľal na príprave podkladov pre hospodárske a celkové riešenie židovskej otázky na Slovensku.
Pracoval na deportáciách Židov a zároveň rokoval s predstaviteľmi židovskej komunity a za obrovské úplatky údajne miernil deportácie. Podieľal sa aj na deportáciách gréckych aj maďarských Židov.
Krátko po vojne ho zatkli a vypočúvali pred norimberským tribunálom pre vojnových zločincov. Svedčil aj na Slovensku, neskôr ho Národný súd odsúdil za spoluúčasť na deportácii takmer 60-tisíc slovenských Židov na trest smrti. V roku 1948 ho obesili.
Karol Sidor (1901 - 1953)
Známy je najmä preto, že odmietol tlak nacistických emisárov na odtrhnutie Slovenska a vyhlásenie slovenského štátu (11. a 12. marca 1939), v dôsledku čoho musel odstúpiť z kresla premiéra.
Predtým ho viackrát stíhali za protičeskoslovenské a protivládne aktivity za prvej ČSR, neskôr patril k umiernenému Tisovmu krídlu v HSĽS.
Od roku 1935 bol poslancom v československom parlamente, o tri roky neskôr hlavným veliteľom Hlinkovej gardy a po Žilinskej dohode sa stal ministrom bez kresla a podpredsedom československej vlády.
Po takzvanom „homolovom“ puči, keď Praha internovala slovenskú autonómnu vládu na čele s Tisom, ho vymenovali za predsedu slovenskej vlády. Keď odmietol tlak nacistov, aby vyhlásil slovenský štát, odstránili ho z politiky. Do roku 1945 bol vyslancom Slovenska vo Vatikáne.
Po vojne zostal v emigrácii a snažil sa presvedčiť Západ o potrebe zachovať samostatné Slovensko. Bol predsedom SNR v zahraničí. V roku 1947 ho odsúdili v neprítomnosti na 20 rokov.
Ferdinand Ďurčanský (1906 - 1974)
Rodáci mu postavili v Rajci pred tromi rokmi bustu. Matica slovenská to privítala, vláda a mnohí historici odmietli. Tisa sprevádzal pri rozhovoroch s Adolfom Hitlerom o vzniku samostatného Slovenska 13. marca 1939.
Od jesene 1938 bol ministrom slovenskej autonómnej vlády pre spravodlivosť, sociálne veci, zdravotníctvo a neskôr dopravu, spoje a verejné práce.
Po vzniku slovenského štátu až do leta 1940 viedol ministerstvá zahraničných vecí a vnútra, zároveň bol podpredsedom HSĽS. Neskôr ho nahradili radikáli Tuka a Mach.
Podieľal sa na vybudovaní zahraničnej politiky slovenského štátu, na jeho uznaní, ale aj na odstránení demokratického režimu a ako člen vlády aj na zákonodarstve. Jeho snahy o nezávislejšiu zahraničnú politiku boli bez efektu.
V apríli 1945 utiekol a v exile reprezentoval radikálnejšie zamerané ľudácke krídlo. O dva roky neskôr ho Národný súd odsúdil na trest smrti. Žil v Argentíne a neskôr v Nemecku.
Ján Golian (1906 - pravdepodobne 1945)
Chcel byť vojenským dôstojníkom a robil preto všetko. Z Vysokej školy válečnej v Prahe ho po dvoch ročníkoch poslali na Slovensko a odtiaľ po vzniku slovenského štátu na východný front.
Ešte predtým sa dostal do kontaktu s odbojom a pomáhal pri úteku z Protektorátu balkánskou cestou. Exilu poskytoval aj spravodajské informácie.
Na jar 1944 exilový prezident Beneš určil Goliana, vtedy už náčelníka štábu Veliteľstva pozemných vojsk v Banskej Bystrici, za veliteľa pripravovaného povstania proti režimu a Nemcom. Golian vypracoval plány, zabezpečil armádu materiálne a po vstupe nemeckých vojsk na Slovensko vydal rozkaz na ozbrojený odpor.
Bol najvyšším veliteľom Povstania až do októbra, keď ho vystriedal Londýnom vyslaný skúsenejší generál Rudolf Viest. Po potlačení Povstania ich oboch zajali Nemci, obaja skončili v koncentračnom tábore Flossenbürg v Nemecku. Tam po nich začiatkom roka 1945 stopa mizne.
Rudolf Viest (1890 - pravdepodobne 1945)
Prvý slovenský generál v Československej armáde, neskôr príslušník slovenskej armády. Patril k protifašisticky orientovanej skupine dôstojníkov a verejne deklaroval svoj postoj proti činnosti, ktorá viedla k odtrhnutiu Slovenska.
Cez Maďarsko emigroval do Francúzska, kde sa stal veliteľom tvoriaceho sa česko-slovenského vojska. Po okupácii Francúzska odišiel s vojskom do Anglicka a bol ministrom exilovej vlády v Londýne.
Vážne chorý Viest sa dostal cez Moskvu na povstalecké územie. Povstaleckej armáde velil menej ako mesiac. „Boj za oslobodenie Česko-slovenska sa nekončí, bude pokračovať v horách,“ znel posledný rozkaz veliteľa 1. československej armády. Povstalecká armáda sa rozpadla.
S Golianom ich zajali Nemci v Pohronskom Bukovci. Zomreli pravdepodobne v koncentračnom tábore Flossenbürg.
Gustáv Husák (1913 - 1991)
Ambiciózny intelektuál vstúpil do komunistickej strany ešte na vysokej škole v roku 1933. Za ľudáckeho režimu sa ilegalite vyhol a celkom dobre zarábal ako tajomník Ústredného zväzu špeditérov. Do funkcie ho dostal Ján Mikula, priateľ a vtedajší predseda Združenia priemyslu, obchodu, živností, bánk a poisťovní.
„Začiatkom roka 1942 hľadali (ríšski Nemci) tajomníka pre zväz. Žiadosť si podal aj Husák, lebo ovládal nemčinu. Keď ho sekretariát ľudovej strany ako známeho komunistu neodporučil, predložil žiadosť na schválenie mne. A tak Husák dostal výnosné miesto až do Povstania,“ napísal po návrate z exilu.
Husák sa dostal do ústredia KSS v roku 1943. Aktívne pracoval v odboji a stal sa podpredsedom povstaleckej SNR. Po vojne predsedom Zboru povereníkov.
Komunistom neprestal veriť ani po tom, keď ho na začiatku 50. rokov obvinili s Clementisom a Novomeským z buržoázneho nacionalizmu. Odsedel si deväť rokov a v roku 1963 ho rehabilitovali.
Hoci počas vojny hlásal značnú autonómiu Slovenska, po roku 1968 sa pridal k normalizátorom a o autonómii hovoril už málo. Prezidentom ČSSR sa stal v roku 1975 a zostal ním až do pádu komunistického režimu.
Imrich Karvaš (1903 - 1981)
Bol prvým guvernérom Slovenskej národnej banky a jednou z najvýznamnejších osobností ekonomickej vedy na Slovensku pred rokom 1938. Prednášal na Sorbonne aj v USA. Tiso ho urobil guvernérom, hoci bol slobodomurárom a za ženu mal Češku.
Zapojil sa aj do odboja. Zabezpečoval prípravu SNP a vyše tri miliardy korún presunul z Bratislavy do banskobystrickej pobočky národnej banky. Gestapo ho zatklo a pre sabotáž a za prípravy SNP ho odsúdili na smrť. Do oslobodenia prežil pobyt v niekoľkých koncentračných táboroch.
Po februári roku 1948 odmietol spolupracovať s komunistami. Odsúdili ho na dva roky a zhabali mu majetok. O desať rokov neskôr ho odsúdili za velezradu a špionáž na 17 rokov. Po dvoch rokoch mu udelili amnestiu a v roku 1968 ho rehabilitovali.
Ján Ursíny (1896 - 1972)
Podpis nástupcu Milana Hodžu vo vedení slovenskej časti Agrárnej strany je aj na autonomistickej Žilinskej dohode. Národovec Ursíny sa nezhodoval s čechoslovakistickým postojom Hodžu.
Na prelome rokov 1941 a 1942 ešte odmietol komunistov, ale o rok neskôr už presadzoval znovu začlenenie Slovenska (s výraznou autonómiou) do Československa. Nekomunista Ursíny stál spolu s komunistami pri založení spoločnej odbojovej platformy, SNR a Povstania.
Počas SNP sa stal podpredsedom SNR ako predseda Demokratickej strany, protiváhy komunistov. Zodpovedal za hospodársky chod a zásobovanie povstaleckého štátu.
Po vojne bol jedným z podpredsedov československej vlády a podnietil tzv. aprílovú dohodu medzi prevažne evanjelickým vedením Demokratickej strany a katolíkmi, čo v konečnom dôsledku viedlo k porážke komunistov vo voľbách na Slovensku.
Po komunistickom prevrate dostal za údajné pomáhanie ľudáckym ilegálnym aktivitám sedem rokov. Po amnestii ho prepustili a v roku 1964 čiastočne rehabilitovali.
Peter Zaťko (1903 - 1978)
Minister priemyslu Sidorovej vlády a spolupracovník Imricha Karvaša pracoval už od roku 1939 najmä spravodajsky pre pročeskoslovenský odboj, hoci kritizoval pražský hospodársky centralizmus.
Rok pred Povstaním bol na porade zorganizovanej Vavrom Šrobárom, kde preberali možnosti prevratu na Slovensku a uvažovali o začlenení do povojnového Československa.
S Karvašom sa najvýznamnejšie podieľal na hospodárskych prípravách Povstania, tajnou prepravou zásob na stredné Slovensko. Po vypuknutí SNP odišiel do Banskej Bystrice a organizoval hospodársky chod povstaleckého štátu.
Po vojne viedol Ústredné združenie slovenského priemyslu a bol sekčným šéfom na novovzniknutom Štátnom plánovacom a štatistickom úrade.
Podobne ako Karvaša ho obvinili, ale neodsúdili pre pomoc a angažovanosť v odboji. Po prevrate ho postupne degradovali na účtovníka a neskôr na robotníka. Rodina sa musela vysťahovať z Bratislavy.
V 1958 ho odsúdili na tri roky za údajné podvracanie republiky. O dva roky dostal amnestiu a v 1968 ho rehabilitovali.
Ferdinand Čatloš (1895 - 1972)
Je prinajmenšom bipolárnou osobnosťou slovenských dejín. Evanjelik sa stal veliteľom slovenskej armády a neskôr ministrom obrany katolíckeho slovenského štátu. Ako jediný člen vlády sa chcel pridať k Povstaniu.
Má najvýznamnejší podiel na budovaní slovenskej armády vrátane aktívnej účasti na nemeckom poľskom ťažení a pripojení sa k východnému ťaženiu. Zároveň sú známe jeho snahy „šetriť“ slovenské vojsko pre prípadné vystúpenie proti Nemecku po boku spojencov v posledných rokoch vojny.
Čatloš pripravil armádu na ťaženie proti Sovietom, ale vypracoval v roku 1944 aj sporný plán vojenského prevratu na Slovensku a nastolenie vojenskej diktatúry. Počítal so zrušením vojny proti ZSSR a vyhlásením vojny Maďarsku.
Začiatkom augusta 1944 poskytol sprostredkovane lietadlo na odlet reprezentantov ilegálnej SNR a Vojenského ústredia a poslal do Moskvy svoj návrh prechodu Slovenska do protihitlerovského tábora. V politickej rovine však počítal so zachovaním určitej formy samostatnosti.
Po vypuknutí Povstania prečítal v rozhlase oficiálnu výzvu k slovenským vojakom, aby nekládli odpor nemeckej armáde. O tri dni ušiel z Bratislavy na povstalecké územie a ponúkol pomoc.
Povstalci ho zatkli aj napriek ochote podieľať sa na Povstaní a previezli ho do Moskvy. Po vojne ho Národný súd odsúdil na päť rokov.
Beata
Balogová
