Mama ho učila počítať v čase, keď boli sami iba číslami. Slovenský vedec Ivan Lefkovits spomína na pobyt v koncentračných táboroch, na obdobie deportácií a neľudských zákonov, ktoré odhaľovalo skutočné povahy ľudí.
Keď v roku 1942 začali zo slovenského štátu odchádzať do neznáma prvé nákladné vlaky plné ľudí, päťročný Ivan Lefkovits žil s rodinou v Prešove.
Rodičia chceli obe deti uchrániť pred realitou, ktorú by si sami nedokázali vysvetliť, no o šesť rokov starší Paľko už všetko citlivo prežíval. Vnímal protižidovské opatrenia aj nejasnú budúcnosť, ale aj to, že otec, uznávaný zubný lekár, a matka, magistra farmácie, dostali nálepku „hospodársky dôležití Židia“, ktorých štát potreboval.
„U mňa sa po prvýkrát objavili pocity, že niečo nie je v poriadku, keď arizovali zubnú ambulanciu môjho otecka,“ spomína Ivan Lefkovits.
„Pred arizáciou som mal prístup do laboratória, kde robili odtlačky zubov a mohol som sa tam hrávať. Hoci arizátor bol k otcovi pomerne slušný, ukázal nám aj jasné hranice odtiaľ-potiaľ. Keď som sa tam prišiel hrať, zdvihol ma do vzduchu a postavil pred dvere so slovami - tu nemáš čo robiť.“
Vysvetlenie hľadal u svojej matky. „Povedala mi, že to je zatiaľ tak, jedného dňa to dostaneme naspäť. Utekal som naspäť do toho laboratória a povedal - teraz je to vaše, jedného dňa to my dostaneme naspäť a potom vás kopnem do zadku.“
Otec sa stal v ambulancii najskôr obyčajným zamestnancom, neskôr ho preložili do Lipian. Zo svojho bytu sa museli vysťahovať.
Deportácie štát v októbri 1942 zastavil, ale stále hrozilo, že ich obnovia. Vládne kruhy na čele s Vojtechom Tukom a Alexandrom Machom sa netajili tým, že boli za stopercentné „riešenie“ židovskej otázky.
O úteku začali uvažovať neskoro
Ivan Lefkovits priznáva, že únikové cesty začala rodina hľadať neskoro. Až v roku 1944 sa rozhodla pre útek do Maďarska, kde videla lepšiu možnosť, ako prežiť.
„Šanca zachrániť sa by bola väčšia, keby sme sa včas snažili utiecť, než keď si dlhé mesiace a roky človek snažil nahovoriť, že keď patríme medzi hospodársky dôležitých Židov, tak koniec vojny nejako prečkáme a už bude dobre,“ hovorí Ivan Lefkovits.
Do Maďarska sa podarilo ujsť otcovi aj so šesťročným Ivanom. No 19. marca 1944 Nemci obsadili Maďarsko a do siedmich dní sa začalo zatýkanie a deportácie aj tam. Otcovi sa už vrátiť nepodarilo, dieťa museli rodinní priatelia skrývať v ústave pre hluchonemých, kým mu vybavili doklady na návrat.
„Mamička mala ohromnú radosť, keď ma zasa uvidela, no boli to asi aj zmiešané pocity - sama by sa mohla lepšie prebiť, ako keď sme boli spolu,“ hovorí Ivan Lefkovits, ktorého poslali aj s bratom do sirotinca v Kremnici.
Keďže starší brat túžil byť s mamou, ušli do Prešova. Ukryli ich v tamojšom sirotinci, ktorý onedlho zbombardovali. Pred deportáciami, ktoré sa obnovili po potlačení Povstania, ich najskôr ukryl otcov priateľ - zubný technik. Keď ich prezradili, ukryla chlapcov aj s mamou rodinná známa.
„Všetky udalosti boli naplnené určitou neistotou. Môj starší brat veľmi trpel a ja som trpel, keď som videl, ako trpí on. Najhoršie bolo, že sme nesmeli hlasno hovoriť, nesmel som poskakovať, nesmel som sa správať ako dieťa. Až keď po nás prišlo gestapo a Hlinkova garda, prvýkrát som počul vlastný hlas, že viem ešte hovoriť,“ hovorí Ivan Lefkovits.
V továrni na smrť ich neprijali
- Prvá vlna deportácií prebehla od marca do októbra 1942.
- Prvý transport s vyše tisíckou mladých dievčat smeroval 25. marca 1942 z Popradu do Osvienčimu.
- Prvou obeťou konečného riešenia židovskej otázky na Slovensku bola Rosa Kornsfeldová, ktorá zomrela 26. marca 1942, deň po príchode do Osvienčimu.
- V prvej vlne sa uskutočnilo 57 transportov, kde sa nachádzalo 57 762 občanov židovského vierovyznania.
- Slovensko nebolo počas prvej vlny deportácií okupované, deportácie sa uskutočnili vlastnými represívnymi prostriedkami, teda príslušníkmi Hlinkových gárd.
- Za každého deportovaného Žida platila slovenská vláda poplatok 500 ríšskych mariek.
- Po zastavení prvej vlny deportácií boli horlivými zástancami ich pokračovania Vojtech Tuka a Alexander Mach.
- Druhá vlna deportácií bola obnovená po potlačení Slovenského národného povstania s asistenciou Nemcov.
- Posledný transport vyrazil s 360 ľuďmi zo Serede do Terezína 31. marca 1945.
- Celkovo bolo z územia vtedajšieho Slovenska deportovaných 68-tisíc až 71-tisíc Židov – spolu s osobami deportovanými z území pričlenených k Maďarsku ich počet môže dosahovať až stotisíc.
S mamou a bratom sa dostali do posledného transportu z Prešova. Spomína si na cestu nákladným vlakom bez jedla, kde sa ho mama snažila chrániť.
Vlak sa zastavil až o niekoľko dní, keď sa mohli najesť a povynášali prvých mŕtvych. Až neskôr sa dozvedel od ženy, ktorá prežila rovnaký transport ako dieťa, že tou zastávkou bol koncentračný tábor Osvienčim.