Prezident vojnovej Slovenskej republiky je azda najkontroverznejšou osobnosťou našich dejín. Pre niektorých záchranca a zavraždený mučeník bol spojencom nacistov zodpovedným za deportácie desaťtisícov Židov.
Jozef Tiso sa narodil vo Veľkej Bytči v slovenskej rodine. Neskoršie pochybnosti o jeho národnej orientácii boli skôr propagandistické a opierali sa o školské dokumenty, v ktorých ho písali ako József Tiszó, prípadne Tiszo.
Pre maďarské školy, ale aj prevažne maďarskú Nitru, kde študoval na piaristickom gymnáziu, to nebolo nič neobvyklé.
Historici Stanislav Mičev aj Ivan Kamenec píšu o Tisovi ako o nadanom, schopnom a ambicióznom študentovi. Nitriansky biskup Imrich Bende odporúčal mladého Tisa na štúdium na prestížnom viedenskom Pazmáneu. Označil ho za „mládenca najlepšej nádeje“.
Tiso vyštudoval a na výnimku od Vatikánu ho vysvätili za kňaza, hoci ešte nedosiahol kánonický vek. V roku 1913 sa stal kaplánom v Bánovciach nad Bebravou.
„Účelové preceňovanie jeho slovenských národných alebo naopak jeho maďarónskych aktivít sa zatiaľ neopiera o žiadne spoľahlivé dobové dokumenty,“ hovorí Kamenec.
Podľa historikov to nedokazuje ani Tisova príslušnosť v uhorskej Katolíckej ľudovej strane (Nép párt) pokladanej v slovenských národných kruhoch za maďarónsku, pretože v nej bolo mnoho katolíckych kňazov na Slovensku.
„V čase štúdií nebol národne uvedomelým Slovákom ani maďarónom. Ak sa týmto otázkam venoval, tak len okrajovo,“ hovorí Mičev.
„Bol dôsledný pragmatik,“ myslí si Kamenec. Tisovu skutočnú politickú a národnú orientáciu nedokázal spoľahlivo identifikovať ani v období prvej svetovej vojny.
Hoci sú známe jeho upozornenia na potrebu katolíckej literatúry v slovenskom jazyku, výučbu náboženstva aj v slovenskom jazyku a kurzy slovenčiny pre tovarišov, historici sa zhodujú, že to neprekročilo hranice individuálnej snahy.
Jozef Tiso 13. marca 1939 na berlínskom letisku, vpravo veľvyslanec na Slovensku von Dörnberg.
Foto: archív ČTK
V politike
Do reálnej politiky sa Tiso dostal po vzniku československého štátu. Kňaz sa rýchlo zorientoval a v decembri 1918 sa objavil na zjazde Hlinkovej Slovenskej ľudovej strany ako mnohí katolícki kňazi. O štyri roky neskôr dostal ponuku stať sa šéfredaktorom straníckej tlače Slovák, ale odmietol.
Plamenného rečníka v roku 1922 odsúdili za vystúpenie v Bánovciach na dva mesiace a pokutu za poburovanie, podľa historika Milana Ďuricu, ktorý vo svojich prácach Tisa obdivuje, za „poukazovanie na krivdy a neprávosti pražského centralizmu voči slovenskému národu“.
V roku 1925 sa stal poslancom Národného zhromaždenia a o päť rokov neskôr druhým mužom strany po Hlinkovi. „Začiatkom dvadsiatych rokov bol Tiso jednoznačne vytypovaný za kandidáta na predsednícku funkciu v SĽS, čiže za Hlinkovho nástupcu,“ hovorí historička Alena Bartlová.
Čoraz častejšie vystupoval za autonómiu Slovenska a svojbytnosť národa. Kamenec napriek tomu tvrdí, že Tiso bol až do začiatku roka 1939 neochvejným prívržencom ČSR.
Po smrti Andreja Hlinku v roku 1938 stál designovaný predseda Tiso 6. októbra pri prijatí Žilinskej dohody. „Vládna a výkonná moc sa má okamžite odovzdať do rúk slovenskej vlády.“ Deň po dohode bol už predsedom autonómnej vlády. Autonómiu potvrdilo 22. novembra 1938 Národné zhromaždenie a do názvu Československej republiky sa dostal spojovník.
Viedenská arbitráž
Čerstvého premiéra už o niekoľko dní čakal „druhý“ Mníchov. Keď sa dozvedel, že na základe Viedenskej arbitráže má odovzdať Maďarom južné územia, uvažoval o abdikácii. V nasledujúcich rokoch to údajne vyhlásil ešte niekoľkokrát, ale nikdy to neurobil.
Na Slovensku silnel vplyv radikálneho krídla a HSĽS sa stala štátostranou. Tiso, ale najmä radikáli Vojtech Tuka a Alexander Mach čoraz viac uvažovali o osamostatnení.
Nemeckí nacisti najskôr odobrili zákrok pražskej vlády proti separatistom. Začiatkom marca prezident Emil Hácha vyhlásil výnimočný stav na Slovensku a odvolal Tisa a jeho vládu. Designovaný premiér Karol Sidor potom odmietol ponuku Nemcov na odtrhnutie sa Slovenska.
Hitler si pozval do Berlína Tisa a zaručil mu samostatnosť a hranice štátu.
