Vidno, že za dlhé roky strávené vo väzení si celý svoj život niekoľkokrát premyslel.
„Keby ste ma dostali do rúk v roku 1942, už tu asi nie som, keby som vás stretol v čase Povstania, bez váhania vás zastrelím,“ hovorieval Špitzer pri vzájomných rozhovoroch Machovi.
Unikátne rozhovory židovského novinára Juraja Špitzera s bývalým ministrom vnútra slovenského štátu Alexandrom Machom vznikli krátko po tom, ako Macha v máji 1968 prepustili na amnestiu z väzenia.
Hoci sa traduje, že Macha oslovil po prepustení z väzenia ako novinár sám Špitzer v kaviarni Štefánka, kam obaja radi chodievali, podľa Špitzerovej dcéry Zuzany Szatmáry vyšiel prvotný podnet od Macha, ktorý sa stretol u lekára s jeho manželkou a poslal mu odkaz.
Zuzana Szatmáry si pamätá Machove návštevy u nich doma a myslí si, že jej otec sa chcel „dotknúť zla“ a pochopiť korene celej nenávisti. Sám píše, že mnohí jeho priatelia padli v Povstaní či zomreli v koncentračných táboroch a on často hľadal odpovede na otázku, prečo prežil práve on.
Rozhovor ho nezbavil zaujatosti
„Vedel som presne, že nemáme žiadne právo poskytovať mu absolutórium. Ja som mu ani za seba neodpustil a povedal som mu to. Nič také ani nečakal,“ píše Špitzer, podľa ktorého bol Mach v rozhovore otvorený.
„Veľmi rýchlo sme sa dohodli, že riešenie židovskej otázky v rokoch 1939 - 1945 bolo zvrchovane nehumánne. Táto formulácia ma obmedzila používať slovo „zločinecké" a jemu umožnila byť zhovorčivejším,“ píše Špitzer vo svojom komentári k rozhovorom.
Ako spomínal, nezbavilo ho to zaujatosti a Macha pravdepodobne pocitov viny a hanby. „Ale umožnila dialóg. O čom? - môže namietnuť radikál. O čom? - vyčítali Machovi jeho bývalí prívrženci. O čom sa rozprávaš so Židom a načo? Čo sledujete svojimi rozhovormi s Machom? - pýtali sa ma príslušníci tajnej polície. Poďakoval som sa im s poľutovaním, prečo ma nechránili pred Machom, keď bol ministrom vnútra,“ píše Špitzer o atmosfére, v ktorej sa ich rozhovory rodili.
„Nevyhováral sa, nežiadal pochopenie, neospravedlňoval sa. Veľmi chcel, aby som ho počúval, čo som rád robil a moja ochota počúvať ho bola prirodzená, nepredstieraná. Cítil to a bol tomu rád. Vznikal medzi nami čudesný vzťah. Začínal som mať k nemu lepší postoj ako k ľuďom, ktorí naňho nadávali, ale v čase fašizmu využívali konjunktúru,“ píše o ich absurdnom vzťahu Špitzer.
Mach mu vraj neskôr posielal pravidelne vianočné pohľadnice a požičal si od neho knihu Hannah Aarendtovej Eichmann v Jeruzaleme o banalite zla, do ktorej si ceruzkou robil poznámky.
Mach prevzal zodpovednosť
Podľa historika Ivana Kamenca je Mach, ktorý patril medzi najradikálnejších zástancov deportácie Židov, v Špitzerových rozhovoroch úprimnejší a priamočiarejší ako vo vlastných pamätiach, kde sa otázke zodpovednosti vyhýba.
„O likvidácii Židov na východe existovali indície a informácie už pred začatím deportácii, upozorňoval na to napríklad generál Turanec. Či už o tom, ako mala byť riešená židovská otázka, vedel, alebo nie, ako politik mal obrovskú moc a nesie aj svoju zodpovednosť,“ myslí si.
„Na druhej strane treba o Machovi povedať jednu vec, že na rozdiel od iných prevzal krátko po vojne za tieto udalosti zodpovednosť,“ hovorí Kamenec.
Špitzer spovedá Macha
Ak by sa stretli v roku 1942, tento rozhovor by nikdy nevznikol.
Špitzer: Dalo sa k Židom slušne správať a zároveň ich deportovať? Modliť sa k Bohu a zároveň ich pripravovať na likvidáciu?
Mach: Povedal som už pred Národným súdom, že beriem na seba všetku zodpovednosť, čakal som smrť a pred tvárou smrti nemalo význam prikrášľovať veci nepravdou. Teraz, keď nejde o to, aby som si pomohol, môžem vám povedať, že som na súde vzal na seba zodpovednosť aj za také činy a rozhodnutia, ktoré padali na zodpovednosť iného. Pravdaže, som zodpovedný ja za všetko, čo sa dialo v dosahu môjho politického vplyvu a moci úradu, ktorý som zastával. Vezmite to aj teraz ešte dodatočne na vedomie, lebo náš rozhovor by mohol potom vyzerať ako obviňovanie a obrana. To som nechcel a vy asi takisto nie.
Špitzer: Celkom súhlasím. Nie som sudca a nemám právo súdiť vás. Rozprávame sa ako svedkovia čias, ktoré boli. Nechcem sa vracať k udalostiam z čias transportov z hľadiska posúdenia zodpovedných, ale akiste nebudete čakať, že z nášho rozhovoru vypadne zaujatosť, veď som bol napokon vaším väzňom a stratil som všetkých príbuzných. Na tom sa už nič nedá zmeniť. Teraz som predovšetkým zvedavý na všetko, čo mi poviete, som zvedavý na udalosti, ktoré nepoznám a ktoré určovali môj život, aj na váš komentár k nim. Prirodzene, že si ponechám kritický odstup od všetkého, čo mi poviete. Nie preto, že vám nebudem veriť, ale poznáte výrok: Svedok najviac klame.
Mach: Nemusíte mi veriť, ale boli sme ohromení - ani neviem, či je tento výraz správny - prosto otriaslo mnou, keď som sa dozvedel, že sa Židia v Poľsku masovo likvidujú. Nie, nechce to byť výhovorka, ja som to naozaj do leta 1942 nevedel. Chceli sme, aj ja, pravdaže, riešiť židovskú otázku, chcel som, aby odišli zo Slovenska, ale nechcel som, aby ich vraždili.
Špitzer: Nenávideli ste Židov?
