Jozef Tiso je prezident budovateľ, slovenskí vojaci hviezdičky na nebi a Žid pliaga dediny. Ľudácka ideológia vyskakovala aj z detských časopisov.
„Milý pán prezident! Vrele vás vítajú zástupy mládeže, za Boha, za národ, idúce do stráže. Vy ste náš veliteľ, čakáme rozkazy, mocný rad mladíkov – cudzinca odrazí... Milý pán prezident! Prijmite do daru srdcia a odvahu, mladučkých hlinkovcov od Tople, od Váhu.“
To sú slová básničky Pánu prezidentovi, ktorou sa redaktor Ján Domasta prihovára šesť- až jedenásťročným čitateľom časopisu Vĺča.
„Za vami pôjdeme, splníme úlohy, náš rod nech slávny je, nikdy nie úbohý,“ dodáva Domasta v malom zošite, ktorý vládnuca strana vydávala pre najmladších členov Hlinkovej mládeže.
Propaganda bola pre režim vojnového slovenského štátu dôležitá od začiatku a neobmedzovala sa len na letáky a články pre dospelých. Cez oddiely Hlinkovej mládeže, učiteľov v školách či časopisy ako Vĺča a Nová mládež mierila aj na deti, ktoré sotva začali chodiť do školy.
V desiatkach podobných básničiek, hymnických piesní či naivných poviedok redaktori ako Domasta oslavujú nielen prezidenta Tisa, ale aj Vojtecha Tuku, katolíckych kňazov či vojakov bojujúcich na východnom fronte. Všetko v duchu vtedajšej ideológie.
„Šťastní sme a veľkú máme radosť, vĺčkovia drahí, že slovenský štát od piky vychováva vo vás takýchto statočných Slovákov,“ zdôvodňoval v roku 1939 na stránkach časopisu novú ľudácku výchovu neskorší šéf Úradu propagandy Tido Gašpar.
Tiso v záchodovej mise
Ľudáckej propagande sa u nás venovali viacerí historici, niekoľko prác o tejto téme napísala Katarína Zavacká.
Šírenie tých správnych názorov bolo spolu s cenzúrou podľa historičky pre politiku Hlinkovej slovenskej ľudovej strany veľmi dôležité.
Cituje predsedu vtedajšieho snemu Martina Sokola, ktorý už v začiatkoch režimu povedal, že „povinnosťou snemu je nielen zákony tvoriť, ale aj pečlive sa starať, aby boli rešpektované“.
Strana pre tento cieľ hneď po prevzatí moci urobila veľa. Rýchlo zlikvidovala opozičnú tlač, vydávať nechala iba tri denníky na čele so Slovákom, sprísnila cenzúrne zákony ešte z čias Prvej republiky a začala budovať Úrad propagandy, ktorý mal usmerňovať nielen to, ako a o čom majú písať v denníkoch a časopisoch, ale vydával aj letáky či nástenné noviny, ktoré rázne obhajovali vládne kroky.
O tom, že je pri šírení propagandy nutné sústrediť sa nielen na dospelých, ale aj na deti a žiakov, pritom ľudáckych úradníkov presviedčali praktické príhody zo škôl.
Zavacká v jednom zo svojich textov píše, že na prelome rokov 1941 a 1942 musela cenzúra napríklad zamedziť šíreniu správ o tom, že na gymnáziu v Zlatých Moravciach zneuctili busty Andreja Hlinku a Jozefa Tisa tak, že „boli strčené dolu hlavou do záchodovej misy“.
Aby sa takéto neprístojnosti nediali, venovali redaktori detských časopisov ospevovaniu štátnych predstaviteľov veľký priestor.
Občas ich do hrdinských poviedok dostávali len v narážkach, inokedy sa s vymýšľaním príbehov a zápletiek veľmi netrápili.
V jednom z čísel Vĺčaťa nechali čatu mladých členov Hlinkovej mládeže vybrať sa v „pošmúrny jesenný deň“ na prechádzku a veselo debatovať.
„Chlapci, kto z vás vie, kedy sa narodil náš pán prezident,“ pýta sa celkom prirodzene „šibal“ Jurko. „Nepamätáš sa, že nám to nedávno na vlčej schôdzke spomínal brat vodca čaty,“ vyčíta neskôr kamarátovi, ktorý dátum nepozná.
V kostole sa poslúcha
Veľkú pozornosť detské časopisy venovali tomu, aby deti mali pozitívny vzťah k armáde a slovenským vojakom.
Na titulných stránkach pravidelne prinášali fotky detí z bojových hier, vnútri im zase vysvetľovali, ako sa s kamarátmi hrať nielen na policajtov a zlodejov, ale aj „hurbanovcov“ či „svätoplukovcov“.
