[content type="longread-pos" pos="full"]
Žije pri letisku v Ivanke pri Dunaji, príletové dráhy pozná spamäti a dokonale ovláda všetky letecké nešťastia, ktoré sa tam či v okolí udiali. RUDOLF ROLLER dúfa, že žiadne ďalšie sa už nestane, lebo
na rozdiel od minulosti by lietadlo pravdepodobne spadlo ľuďom na hlavy.
[/content]
[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/8/54/5470038/5470038.jpeg?rev=2" author="" longread-pos="full"] Rudolf Roller sa narodil v roku 1953 v Ivanke pri Dunaji. Vyštudoval VŠP v Nitre, absolvoval doplnkové štúdium psychológie na Masarykovej univerzite v Brne. Už 22 rokov sa živí ako tréner sociálnych a manažérskych zručností. Je ženatý, má dve deti, medzi jeho hobby patrí história, ochotnícke divadlo a hudba.
Najviac sa venuje letectvu, kozmonautike a histórii leteckých havárií v katastri Ivanky pri Dunaji a jej okolí. [/content]
[content type="fb" stype="fanpage" render-type="longread" url="https://www.facebook.com/pages/Karol-Sudor/227192927091"][/content]Najstaršia nehoda, ktorou ste sa zaoberali, sa stala v roku 1926. Ako ste sa o nej dozvedeli?
Asi 200 metrov od mohyly Milana Rastislava Štefánika sa v priekope dlho nachádzal zarastený pamätníček. Vedeli sme o ňom, ale nik netušil, kto a prečo ho postavil. Raz prišiel na obecný úrad e-mail z Kanady s výčitkou, ako sa staráme o Štefánikov pamätník. Nerozumeli sme, veď o mohylu bolo postarané. Potom sme pochopili, že kritik má na mysli pamätník, na ktorom je síce Štefánik spomenutý, ale v skutočnosti patrí inému pilotovi, konkrétne Antonínovi Valešovi. Ten patril do letky, ktorá po ňom bola iba pomenovaná.
Opravili ste ho?
Začal s tým pán Jendroľ z Letových prevádzkových služieb Slovenskej republiky, ktoré sa zaujímajú o rekonštrukciu pamätníkov, spojených so Štefánikovým menom. Spojil som sa s ním a vytvorila sa partia, ktorá mu pomohla. Začal som tiež pátrať po informáciách o pilotovi vo Vojenskom historickom ústave u nesmierne ochotného podplukovníka Jana Štaigla. Z pražského archívu mi priniesol dokumenty o Valešovi a jeho vojenskej kariére, dokonca aj jeho fotografiu.
Čo sa zistilo?
Zrazu sme pred sebou mali príbeh mladého a dávno zabudnutého chalana z mäsa a kostí z Panenského Týnca pri Prahe, ktorý vo svojom živote vystrájal aj hlúposti. Okrem domáceho väzenia aj natvrdo sedel za to, že dolámal nejaké to lietadlo. Zahynul, keď mal len 24 rokov.
To mi však nestačilo, chcel som nájsť aj jeho rodinu. Bol to pre ňu šok, lebo po viac ako 80 rokoch bol už doma zabudnutý. Potomkov sme pozvali aj na odhalenie opraveného pamätníka.
Ako Valeš havaroval?
V tom čase boli lietadlá drevené. Šlo o typ Avia B-21, čo bol na svoju dobu výborný stroj, dokonca si naň kúpili licenciu Belgičania. Konštruktéri však vtedy začali používať nové technológie a na tomto lietadle vyrobili nádrž a rozvody paliva z duralu. Problém bol, že technológia zvárania ešte nebola celkom dobre zvládnutá a spoje praskali.
Valeš bol 16. decembra 1926 na cvičnom lete a podľa vyšetrovacej správy mu vo výške 700 metrov lietadlo začalo horieť. Predpokladá sa, že praskol nejaký spoj, palivo začalo striekať na motor, až sa zapálilo.
Snažil sa rýchlo pristáť, ale zrejme mu už začínali horieť nohy a asi z päťmetrovej výšky vyskočil a dolámal sa. Odviezli ho síce do nemocnice, kde mu podľa lekárskej správy amputovali nohu, ale nakoniec skonal kvôli pľúcam a srdcovej slabosti.
[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/0/54/5470040/5470040.jpeg?rev=2" author=""]Antonín Valeš bol 16. decembra 1926 na cvičnom lete a podľa vyšetrovacej správy
mu vo výške 700 metrov lietadlo začalo horieť.[/content]
[content type="citation"]Verejnosť mala pilotov za zbabelcov[/content]
Zaujímavé bolo zostrelenie bojového lietadla za druhej svetovej vojny, ktoré pilotoval Jozef Štauder niekoľko dní po bombardovaní bratislavskej rafinérie Apollo.
Moja mama to bombardovanie Apollky aj Zimného prístavu osobne zažila. Spomínala, že to bolo hrozné. V Ivanke pri Dunaji sa potom dlho šírila informácia, že pár dní na to bolo zostrelené akési lietadlo, ktoré pristálo za dedinou, len nik nevedel nič konkrétne.
Americkí stíhači ho zasiahli do vrtule a chladiča.
Áno. S týmito informáciami mi pomohol zástupca riaditeľa Vojenského historického ústavu podplukovník Peter Šumichrast, ktorý je expertom na východný front. Vďaka nemu vieme, že bombardovanie obyvateľov Slovenska veľmi rozčúlilo, veď tam bolo viac ako 700 obetí, zväčša civilov. Pýtali sa, načo vôbec máme slovenské letectvo, ak tomu nevie zabrániť. Stíhacích pilotov za to, že nevedia ochrániť ani len hlavné mesto, kritizoval aj minister Čatloš.
Za 31 minút pritom padlo na Bratislavu 1506 bômb, a to medzi ne nie sú započítané tie, ktoré dopadli priamo na Apollku, lebo sa ani nedali identifikovať. V každom prípade po nich ostávali krátery s priemerom až sedem metrov a hĺbkou až 2,5 metra.
Prečo sa naše letectvo nebránilo?
Podľa dostupných informácií sa už vtedy vojenské velenie rozhodlo šetriť si lietadlá na boje v SNP. Na prelety bombardovacích formácií, ktoré dovtedy slovenské územie neohrozili, preto nereagovalo príkazom k útoku.
Piloti označovaní verejnosťou za zbabelcov boli preto pod ohromným psychickým tlakom a 10 dní po bombardovaní, ktoré sa udialo 16. júna 1944, dostali pokyn na zásah, keď letela ďalšia formácia amerických lietadiel bombardovať Ostravsko.
Naši piloti vtedy bojovali na strane fašistického Nemecka. Na napadnutého pilota Štaudera sa však traja nemeckí kolegovia v boji vykašľali, hoci od neho boli so svojimi lietadlami Messerschmitt Bf 109 len jeden kilometer.
Tak to písal dosť zatrpknutý v hlásení o lete. Nemci však napádali tento bombardovací zväz už v Rakúsku a Maďarsku. Naši disponovali tými istými messerschmittmi, zakúpili ich s určitými problémami z Nemecka.
Kde sídlila letka, ktorej členom bol Štauder?
Posádka bola sústredená v Piešťanoch. Keď sa 26. júna hlásilo, že z Rakúska sa opäť blížia americké lietadlá, vyštartovalo po nich aj osem našich. Lenže o hodinu bolo po slovenskom letectve. Sedem z nich bolo takmer okamžite zostrelených alebo tak poškodených, že neboli letuschopné, traja piloti zomreli, jeden sa ťažko zranil. Proti presile nemali šancu.
Gustávovi Langovi sa podarilo zostreliť bombardér typu Consolidated B-24 Liberator, sám však nakoniec zahynul. Rudo Božik zase poškodil bombardér B-17 Flying Fortress. Inak vtedajším najúspešnejším slovenským pilotom bol Ján Režňák, ktorý má na konte potvrdených 32 zostrelov sovietskych lietadiel. Spomenutej akcie sa však nezúčastnil.
Kde Štauder zosadol s poškodeným lietadlom?
Neďaleko Ivanky, asi 100 metrov od Štefánikovej mohyly. Až do roku 1958 pracoval na vedúcich pozíciách v armáde, po prepustení do zálohy bol vodičom v ČSAD, zomrel v roku 1978.
[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/1/54/5470041/5470041.jpeg?rev=2" author=""]Poškodené lietadlo Jozefa Štaudera po núdzovom pristátí pri mohyle M. R. Štefánika.[/content]
[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/3/54/5470043/5470043.jpeg?rev=2" author=""]Najúspešnejší stíhací piloti – príslušníci 1. garnitúry letky 13
po návrate z východného frontu v lete roku 1943.
Zľava: P. Zeleňák, F. Cyprich, I. Kovárik, F. Brezina, J. Štauder, J. Režnák[/content]
[content type="citation"]Zrazu začuli krik pilota[/content]
Mapovali ste aj haváriu lietadla Avia 14, ktorá sa stala 11. februára 1977 na trase Praha - Bratislava. Šlo o pravidelnú poštovú linku.
Poznáme ho aj pod názvom IL-14, keďže Avia bola licencovaná, je to klasické dvojmotorové poštové lietadlo. Tá havária sa ma trochu týkala aj osobne, lebo práve v tú noc som sa vracal domov na „opušťák“ z vojenčiny. Bolo neskutočne nepríjemné sychravé počasie.
Počul som zvuk lietadla a videl vysvietenú kabínu. Ešte som si hovoril, že letí nejako šikmo a nízko, keďže príletové trasy na letisko som poznal už ako dieťa. Zrazu motory stíchli a bolo počuť trhanie plechu. Bolo mi jasné, že lietadlo havarovalo, predpokladal som, že na prahu dráhy. Kde konkrétne, sa jasne identifikovať nedalo, lebo všade naokolo bola tma, polia a stromy.
Bolo vidieť a počuť aj výbuch?
Nie, len trhanie plechu. Na druhý deň bola Ivanka plná policajtov. Lietadlo dopadlo pomerne ďaleko od pristávacej dráhy a museli ho hľadať. Sedeli v ňom traja špičkoví piloti a dvaja zamestnanci pošty.
Prežil iba jeden pilot, ktorý sa najskôr nevedel zorientovať, ale potom počul štekot psa a videl svetlo pouličnej lampy. Prešiel cez polozamrznutú riečku a dorazil k prvému domu. Bývala tam pani Anna Zimová. Jej rodina vtedy nadstavovala dom a počula buchot. Mysleli si, že sa niečo deje so strechou, manžel sa bol pozrieť, ale nič nevidel.
Ostal však spať v letnej kuchynke a vtedy začul krik pilota. Vzali ho dovnútra, bol celý zablatený a sťažoval sa na bolesti hrudníka. Pani Zimová zavolala susedu, ktorá bola zdravotnou sestrou, a ošetrili ho. Potom naháňali telefón, ktorým by zavolali pomoc, keďže pevnú linku nemal každý. Pilot lamentoval, bol v šoku a neustále opakoval, ako dúfa, že ostatným sa nič nestalo.
Čo bolo príčinou nehody?
Vyšetrovacia správa obviňovala pilota, že zle nastavil výšku, dokonca s ním mal byť aj súd, ale nakoniec sa zistilo, že v Malých Karpatoch občas vzniká atmosférická anomália, ktorá v lietadlách dokázala skresliť údaje. Pilot všetko nastavil správne, ale prístroje mu neukazovali realitu. Nakoniec bol oslobodený.
S pani Zimovou som 30 rokov po havárii urobil rozhovor. Všetko mi detailne opísala, napríklad aj to, ako ich pilot upozorňoval, nech mu do čaju nedávajú žiadny alkohol, lebo bude musieť fúkať. Ukázala mi dokonca aj jeho list. Napísal ho z nemocnice a veľmi ďakoval za záchranu a pomoc.
Snažili ste sa stretnúť aj s pilotom?
Komplikovanými cestami sa mi podarilo zistiť jeho bydlisko. Chcel som jeho rodine odovzdať videopozdrav od pani Zimovej po 30 rokoch spolu s informáciami o havárii. Pilot už, žiaľ, nežil, vážne zdravotné problémy mala aj jeho manželka. Dokument som tam nechal a ozval sa mi jeho syn.
Dozvedel som sa, že jeho otec po zvyšok života trpel obrovskými psychickými problémami, keďže v lietadle zahynuli jeho vynikajúci kamaráti. Lietať už nemohol, takže prišiel o prácu, ktorá ho bavila, a ťažko znášal smrť niekoľkých ľudí.
Trpkým paradoxom je, že to bol jeden z posledných letov tohto typu lietadla. Šlo o staré stroje, ktoré už len „dobiehali“. Po čase sa mi podarilo spojiť aj so synom druhého pilota, ktorý v lietadle zahynul, takže nakoniec sa vlastne potomkovia oboch mohli dozvedieť podrobnosti o tragédii, ktorá zasiahla ich život. A, naopak, ja som sa od nich dozvedel veci, o ktorých som netušil.
Na mieste nehody sú vraj dodnes kusy stroja, ktoré nik nevzal.
Áno, sám som neskôr s manželkou v rámci prechádzky našiel časť výškového kormidla, mám z toho aj fotky. Podľa mňa je tam niekde zapadnuté dodnes.
[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/6/54/5470046/5470046.jpeg?rev=2" author=""]Vyšetrovacia správa obviňovala pilota, že zle nastavil výšku, ale nakoniec sa zistilo, že v Malých Karpatoch občas vzniká atmosférická anomália, ktorá v lietadlách dokázala skresliť údaje.[/content]
[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/7/54/5470047/5470047.jpeg?rev=2" author=""]Pilot po zvyšok života trpel obrovskými psychickými problémami, keďže v lietadle zahynuli jeho vynikajúci kamaráti.[/content]
[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/8/54/5470048/5470048.jpeg?rev=2" author=""]Rudolf Roller v roku 1979 objavil neodpratané trosky po havarovanom lietadle. Odhaduje, že sú tam dodnes.[/content]
[content type="citation"]Lietadlo len tesne minulo vežu[/content]
Najtragickejšia nehoda sa stala 28. júla 1976 na Zlatých Pieskoch. Po páde lietadla IL 18 do jazera zomrelo 76 ľudí, z toho šesť členov posádky.
Sedemdesiate roky boli pre československé civilné letectvo tragické. Štatistika hovorí o ôsmich zničených dopravných lietadlách, 206 obetiach a 23 zranených. Prípad Zlaté Piesky bol najväčšou katastrofou Československých aerolínií na území našej krajiny. Lietadlo letelo na pravidelnej linke z Prahy.
Ešte horšia však bola katastrofa v Damasku v Sýrii v roku 1975, kde v lietadle tých istých aerolínií Iľjušin II-62 zomrelo 126 ľudí. Inak najhorším leteckým nešťastím na Slovensku bol pád bulharského lietadla IL-18 v roku 1966, ktoré havarovalo na svahu kopca v Malých Karpatoch. O život prišlo 82 ľudí.
Boli ste počas havárie na Zlatých Pieskoch osobne?
Šiel som okolo tesne po páde, videl som chvost trčiaci z jazera a bolo mi jasné, že to nie je žiadne malé športové lietadlo. Poznám ľudí, ktorí pracovali na letisku, a od nich som vedel, že lietadlo len tesne minulo vežu. Nastal šialený chaos, na Zlatých Pieskoch bežala letná sezóna, kúpalisko bolo plné, takže bolo veľkým šťastím, že nezabilo aj niekoho na zemi či vo vode.
Okolo nehody je veľa fám.
Vyšetrovací spis hovorí, že samotný let bol celkom normálny. Už pred odletom lietadlo pozrel technik, lebo posádka hlásila nejaké problémy, konkrétne chybné preblikávanie signalizácie motora. Deň predtým totiž lietadlo priletelo do Prahy z Tunisu. Na zemi sa však porucha neprejavila, a tak sa letelo aj s technikom do Bratislavy.
Hovorilo sa, že lietadlo chcelo pre poruchu pristáť v Brne, ale nedovolili mu to, lebo tam vítali vietnamskú delegáciu a rekonštruovali dráhu, komunisti vraj zamietli aj pristátie vo Viedni.
Osobne to pokladám za nezmysly, nikdy sa to nepotvrdilo. Navyše si neviem predstaviť, že práve Viedeň by takú vec ututlala, veď bola studená vojna. Také veci sa ani nedajú utajiť, sú to podobné nezmysly, ako keď niekto tvrdí, že Američania neboli na Mesiaci.
Čo sa teda stalo?
Let bol normálny, odchýlky sa zistili až v posledných minútach na úseku Kostoľany – Bratislava. Zostup sa mal diať rýchlosťou asi 260 kilometrov za hodinu, kolísala však medzi 225 až 435 kilometrov za hodinu.
Asi 17 kilometrov od dráhy bolo lietadlo stále privysoko, a tak posádka začala veľmi strmo klesať. Neklesala však v krúžení, čo by bolo normálne, ale prudko smerom dole, čo predpisy zakazovali. Posádka navyše v snahe klesnúť uviedla motory do voľnobehu a brzdila klapkami, čím sa listy vrtule motora číslo 3 natočili do smeru letu tak, aby vrtuľa kládla čo najmenší odpor. Potom sa motor vypol.
V takom prípade je potrebné urobiť určité opatrenia, ale piloti, žiaľ, zle identifikovali situáciu a omylom vypli motor číslo 4. Výsledkom bolo, že zrazu boli vypnuté oba motory na pravom krídle.
Situácia sa dala zachrániť tým, že by piloti znížili výkon motorov na ľavom krídle. V strese však pribudla ďalšia chyba – kapitán sa rozhodol opakovať okruh, hoci už lietadlo nemalo dostatočnú výšku. K tomu sa snažil proti predpisom nahodiť motor číslo 4, čo viedlo k zvýšeniu odporu. Výsledkom bolo stočenie stroja do jednej strany a pád do jazera. Predná časť sa ponorila, ulomená zadná časť najskôr plávala na hladine. Jazero je inak hlboké okolo 4 či 5 metrov, na mieste dopadu je vraj jama asi 10-metrová.
Ako prebiehala záchranná akcia?
Okamžite vyštartovali hasiči z letiska, neskôr mi hovorili, že po ceste kdesi zapadli. Pomáhali aj rekreanti, spolu so záchranármi použili sekery, dokonca aj motorové píly. Urobili otvory a zachránili tak štyroch pasažierov, ďalší dvaja vyplávali sami. Nie všetci však prežili, lebo niektorí sa nadýchali a napili rozliateho leteckého paliva, ktoré bolo všade naokolo.
Vrak sa nakoniec po niekoľkých hodinách celý potopil. Na jeho vyslobodení sa podieľali vojaci z posádky v Pezinku, odstraňovanie trosiek trvalo osem dní.
Pri záchrane pomáhali aj obyvatelia Ivanky pri Dunaji. Zmobilizoval sa tamojší Červený kríž, ženy sa rýchlo kontaktovali a utekali zachraňovať. Aby sa dostali na miesto havárie, stopovali autá smerom na Bratislavu, prípadne otáčali aj iné, aby ich odviezli. Ešte po rokoch mali z toho všetkého pomerne veľkú traumu.
Záchranné práce riadil šéf Červeného kríža Fedor Líška, ktorý pri ďakovaní záchrancom vrátane našich žien z Ivanky vyslovil aj pamätnú vetu: „Prišli sme poskytnúť prvú pomoc, ale oni, žiaľ, potrebujú už len poslednú.“ V tom čase v Ivanke bývala aj populárna speváčka Nora Bláhová. V lietadle ako pasažier sedel jej partner, pilot ČSA, Vladimír Zaoral.
Naopak, spevák Pavol Hammel mal šťastie. Mal letieť práve týmto spojom.
Hovorí sa, že údajne bol indisponovaný, a tak zaspal a zmeškal odlet. Od neho som to nepočul, mám to len sprostredkovane, ale je to všeobecne prijímaná verzia.
Kúpalisko potom zavreli.
Áno, sezóna sa tam po nariadení hygienikom skončila, veď uniklo viac ako 6000 litrov paliva.
[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/9/54/5470049/5470049.jpeg?rev=2" author=""]Nastal chaos, Zlaté Piesky boli počas letnej sezóny plné ľudí.[/content]
[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/2/54/5470052/5470052.jpeg?rev=2" author=""]Pomáhali aj rekreanti, spolu so záchranármi použili sekery či motorové píly. [/content]
[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/4/54/5470054/5470054.jpeg?rev=2" author=""]Zadná časť trupu po vytiahnutí z jazera.[/content]
[content type="citation"]Pilota vrtuľníka oslepila pristávacia dráha[/content]
Ďalšou tragédiou bolo neúspešné pristátie vrtuľníka, ktorý 20. októbra 1977 z bardejovských kúpeľov prevážal manželku prezidenta Gustáva Husáka.
Šlo o vrtuľník letky ministerstva vnútra MI 8. Viera Husáková bola v Bardejove na relaxačnom pobyte, kde si pri páde zlomila ruku.
Papaláši sa chceli zalíškať a miesto toho, aby jej banálne zranenie ošetrili tam, rozhodli sa previezť ju letecky do Bratislavy.
Kto presne rozhodol o prevoze, sa nevie, počul som viaceré verzie, konkrétne meno som však nevypátral. Isté je, že sa rozbehla mašinéria, lebo ruku si zranila prezidentova manželka. Jednoducho niekto si zmyslel, že ju musí ošetriť špičkový chirurg a najlepšie hneď.
Vrtuľník, ktorý po ňu šiel z Bratislavy, mal v letovom príkaze uvedené, že ide o sanitný let na záchranu života, čo nebola pravda. Viedol ho špičkový 37-ročný pilot.
Milan Fábik.
Patril do letky ministerstva vnútra. Osobne ho poznal aj môj bratranec, ktorý tam robil technika. Nielen on mi hovoril, že bol naozaj mimoriadne šikovný, suverénny a sebaistý, pričom vyvádzal aj veci, na ktoré si iní netrúfali. Dokonca aj v Tatrách robieval riskantné kúsky, takže sa o ňom povrávalo, že ak sa niekde zabije, tak jedine tam.
V ten deň však bolo výnimočne zlé počasie, ktoré sa stále zhoršovalo. Do Bardejova ho poslali popoludní, pričom na jeseň sa už pomerne rýchlo stmieva, a ani príprava na let kvôli časovému stresu nebola najlepšia.
Z Bardejova letel ešte do Popradu.
Potreboval natankovať, a aj to ho zdržalo, takže do Bratislavy vyrážali už za tmy, o 18.17 hodine. Nanešťastie padla aj silná hmla, pilotovi preto odporúčali pristátie v Piešťanoch. Odmietol to, možno tam zafungovalo práve to jeho ego.
Nechal si síce osvetliť pristávaciu dráhu, ale tá ho oslepila. Bol príliš nízko nad zemou a okolo bolo pokosené kukuričné pole. Okrem hmly a tmy teda narobila paseku aj zvírená posekaná kukurica a prach.
Stratil orientáciu a podľa všetkého, keď pochopil, že pod ním nie je dráha, snažil sa vrtuľník opäť zdvihnúť do výšky. Lenže ten funguje tak, že ak sa chce pohnúť dopredu, musí sa najskôr nakloniť. Urobil to a vrtuľou zachytil zem. Vrtuľa sa zasekla, trup začal rotovať a odstredivá sila telá vyhodila von.
Zomrelo päť ľudí.
Traja členovia posádky, pani Husáková a lekár. Známy mi hovoril, že dlho mali problém ten vrtuľník nájsť. Nik z letiska nevedel, kam dopadol. Hľadali ho tak, že mali zo Škody tisícdvestotrojky vystrčené hlavy, aby v hustej hmle vôbec videli, kde sa nachádzajú. Nakoniec zacítili palivo. Lekár ešte chvíľu žil, zomrel v nemocnici.
Husáková nemala žiadnu ochranku? Vo vrtuľníku nebola.
V Bardejove bola so svojím osobným šoférom, dnes sa mu hovorí bodyguard. Bol od nás z Ivanky, poznal som ho osobne. Počul som, že mal kvôli havárii obrovské problémy, lebo mu vyčítali, že človek, ktorého mal chrániť, zahynul. On sám na túto tému odmietal rozprávať, hoci mal množstvo ponúk na rozhovor.
Nakoniec sa ukázalo, že za to nemôže. Počul som aj informácie, ale nemám ich potvrdené, že v jeho prospech dokonca zasiahol aj prezident Husák. Dcéra tohto šoféra mi totiž prezradila, že pani Husáková mu v Bardejove dala jasný pokyn, aby jej zbalil veci a vrátil sa do Bratislavy autom.
Čo sa stalo s vrakom vrtuľníka?
Dosť dlho bol v hangári, potom ho vraj armáda vyviezla na Záhorie, vykopala jamu, zaliala napalmom, zapálila a zahrnula zeminou. Povedal mi to človek, ktorý tam pracoval.
[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/7/54/5470057/5470057.jpeg?rev=2" author=""]Pilotovi pre zlé počasie odporúčali pristátie v Piešťanoch. Odmietol to.[/content]
[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/0/54/5470060/5470060.jpeg?rev=2" author=""]Vrtuľník, ktorý letel po manželku Gustáva Husáka, mal v letovom príkaze uvedené, že ide
o sanitný let na záchranu života. Nebola to pravda. [/content]
[content type="citation"]Štefánika po nehode okrádali[/content]
Posledná havária súvisiaca s Ivankou pri Dunaji sa stala na leteckých dňoch 6. júna 1999, keď počas predvádzania spadlo prúdové lietadlo Hawk 200 a okrem britského pilota zomrela po zásahu troskou aj prizerajúca sa diváčka. Viacerí ďalší sa zranili.
Pri tejto tragédii som bol, ako aj tisícky iných, osobne. Keď pilot urobil ten osudový výkrut, bolo mi jasné, že to nevyberie. Let mal trvať osem minút, ale už asi v polovici predstavenia nezvládol obrat a narazil do zeme.
Pilot sa vraj mohol ešte pol sekundy pred nárazom vo výške 50 metrov katapultovať.
Áno, ale neurobil to. To je vec psychiky, zrejme si myslel, že to má v rukách, bol to špičkový pilot. Na leteckých dňoch sa nemôže predvádzať hocikto, najmä ak lieta nad hlavami tisícok divákov.
Už dni predtým, v rámci tréningu, tam predvádzal svoje umenie a rozbory ukázali, že ako získaval istotu a orientáciu v priestore, obraty skúšal robiť stále nižšie a nižšie. Výsledkom bolo, že v nedeľu to už nezvládol, neodhadol výšku.
Najstrašnejšie bolo to, čo som počul od vedľa mňa stojacej partie chalanov. Jeden z nich spontánne vykríkol, že práve preto tam prišiel a nakoniec to nevidel. Pilot mal pritom tri malé deti a manželku.
Inak, podobná havária sa takmer stala aj na nasledujúcich leteckých dňoch. Pilot stíhačky Mirage pri obrate tiež nedodržal minimálnu predpísanú výšku 100 metrov. Chýbala sekunda, nakoniec to však, našťastie, zvládol.
[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/3/54/5470063/5470063.jpeg?rev=2" author=""]Let mal trvať osem minút, ale pilot už asi v polovici predstavenia nezvládol obrat a narazil do zeme.[/content]
[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/6/54/5470066/5470066.jpeg?rev=2" author=""]Pamiatku pilota si ešte v deň havárie uctili piloti skupiny Patrouille de France,
ktorí na jeho počesť vytvorili na oblohe srdce.[/content]
[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/9/54/5470069/5470069.jpeg?rev=2" author=""]Vyšetrovanie ukázalo dve hlavné príčiny nehody - príliš strmú polohu
pri akrobatickom manévri a nedostatočnú výšku.[/content]
Najznámejšou nehodou Ivanky pri Dunaji je tá, pri ktorej zahynul Milan Rastislav Štefánik. Podrobnejšie však o nej nechcete hovoriť. Prečo?
Je to taká komplikovaná vec, že od roku 1919, keď sa stala, vzniklo toľko rôznych fám, že pravdy sa už dopátrať nedá. Bolo to miliónkrát zdokumentované, ale tie verzie sa rozchádzajú. Vyjadriť sa k tomu je preto problém, všetko by bolo v rovine dohadov. Pravá príčina tragédie sa preto len odhaduje, predpokladá.
Manželkin dedo však bol ako chlapec práve vtedy v blízkom lese na hríboch a patril medzi prvých, ktorí sa objavili na mieste havárie. Potom sa tam zjavilo množstvo ľudí a vari každý si chcel vziať niečo na pamiatku.
Štefánika po havárii okrádali?
Vraj mu zmizla čiapka, hodinky aj dokumenty, takže sa to vyšetrovalo, manželkinho deda nevynímajúc. Dodnes si z nej občas robím žarty, kedy tie hodinky vytiahne. (smiech)
[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/1/54/5470071/5470071.jpeg?rev=2" author=""]Keď som na Zlatých Pieskoch, nevidím tam jedinú stopu po tom, že tam prišlo o život 76 ľudí.[/content]
[content type="citation"]Obete zo Zlatých Pieskov si pamätník zaslúžia[/content]
História leteckých katastrof v Ivanke pri Dunaji je tak trochu zvláštny koníček, nie?
To je len jedna časť, zaujímam sa o letectvo a kozmonautiku ako takú. Zdá sa mi však zaujímavé špeciálne dokumentovať udalosti, čo sa diali okolo nášho letiska, najmä tie, o ktorých sa veľa nevie.
Nejde mi len o to, aby som zistil, čo sa technicky stalo, ale o súvislosti, ktoré sa zvyčajne podrobne nemapovali. Za každou haváriou sú totiž konkrétni ľudia a ich osudy, ja sa len pokúšam prepojiť jednotlivé tragédie s našou obcou.
Letisko patrí do nášho katastra, pracuje na ňom viacero obyvateľov z Ivanky pri Dunaji, a ak sa niečo udialo, domáci na tragédiu, logicky, reagovali. Vďaka tomu mi vedeli porozprávať aj rôzne súvislosti.
Zistiť, ako nehoda prebiehala, totiž faktograficky nie je až taký problém, ale to, ako sa ľudia okolo nej správali, ako pomáhali, ako sa organizovali záchranné akcie, je už nadstavbou, po ktorej treba pátrať.
Vy by ste si vlastne mali želať, aby aspoň občas spadlo nejaké lietadlo. Ako inak si zabezpečíte pretrvanie tohto hobby do budúcnosti?
(smiech) Práve naopak, modlím sa, aby už nikdy žiadne lietadlo nespadlo. Ivanka pri Dunaji sa tak rozrástla, že ak by sa to udialo, je veľká pravdepodobnosť, že by niekomu spadlo na hlavu. Dúfam teda, že nové prípady mi do zbierky nepribudnú.
Nemajú pamätníci problém hovoriť o prežitých traumách?
Ako ktorí, ale zväčša majú. Ak sa ich tragédia osobne dotkla, sú dosť opatrní, navyše si prežili rôzne nepríjemnosti už počas vyšetrovania. Niektorí iba čosi naznačia a po zvyšku treba pátrať inde. Pomohlo aj uvoľnenie atmosféry po revolúcii, ešte v 80. rokoch sa mnohí báli otvorene prehovoriť.
Na druhej strane treba brať všetky výpovede s rezervou, lebo fámy sa šíria pomerne rýchlo, dvaja ľudia môžu vidieť rovnakú udalosť inak. Zorientovať sa v protichodných informáciách býva ťažké, preto je dobré, ak sa dostanem aj k vyšetrovaciemu spisu. Samozrejme, nie všetky veci sú odtajnené, ale je to lepšie ako kedysi.
Mám výhodu v tom, že som v kontakte s pánom Ladislavom Kellerom, českým pilotom Boeingu 737, ktorý napísal viacero kníh o leteckých katastrofách či únosoch lietadiel. Ozrejmil mi množstvo vecí.
Audio: Rudolf Roller o pamätníku na počesť obetiam katastrofy na Zlatých Pieskoch Aktuálne by ste radi zriadili pamätník k havárii na Zlatých Pieskoch.
Áno. Vnímam totiž, ako si ľudia vo svete dokážu uctiť históriu a napríklad aj obete tragických udalostí. V Anglicku či Austrálii nás s manželkou fascinovali stromy a lavičky osadené v parkoch a popri mori, na ktorých sú tabuľky s venovaním, na pamiatku koho sú inštalované.
Napadlo nám preto, že by bolo slušné urobiť malý pamätník aj tým, ktorí zahynuli v lietadle na Zlatých Pieskoch.
Keď tam som, nevidím jedinú stopu, že na tomto mieste prišlo o život 76 ľudí. Tí ľudia nechceli zomrieť a myslím si, že aspoň takúto drobnosť si zaslúžia. Snažím sa preto pripraviť jednoduchý pamätník, ktorý by sme tam osadili ako pietnu pamiatku.
Keď pred pár rokmi pri leteckej katastrofe zahynuli naši vojaci pri návrate z misie, peniaze na pamätník v Hejciach sa našli. V tomto prípade sa však od roku 1976 nenašiel nik, kto by to urobil. Rozhodli sme sa preto začať s tým v spolupráci s Historickou spoločnosťou Ivanky.
Povolenie kompetentných na inštaláciu pamätníka mám, ostáva už len doriešiť financie. Nejdem robiť žiadnu veľkú zbierku, nemá to byť drahé. Poteším sa, ak bežní občania uznajú túto aktivitu za zmysluplnú a prispejú po jednom či dvoch eurách, každý podľa svojich možností. Bol by som rád, keby sme potvrdili, že sme kultúrny národ.
Rozhovor bol autorizovaný, Rudolf Roller doplnil niektoré formulácie
bez zmeny zmyslu pôvodných tvrdení.
Medzititulky: redakcia
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
