Autor Zdivočelej krajiny sedel v komunistických väzniciach viackrát

Spisovateľ a scenárista Jiří Stránský sa počas minulého režimu živil ako pumpár a po večeroch písal knihy.

Jiří Stránský v roku 2007.(Zdroj: Post Bellum)

Jiří Stránský je dnes známy spisovateľ a scenárista, ktorý celému národu vyrozprával príbeh plukovníka Maděru v Zdivočelej krajine. Počas minulého režimu sa však živil ako pumpár a po večeroch písal knihy, ak práve v tom čase nebol vo väzení. Komunistom sa znepáčil pre svoj šľachtický pôvod.

Jiří Stránský pracoval na začiatku 50. rokov v národnom podniku Čedok Propak v oddelení plagátov. Jeho nadriadený, bývalý riaditeľ súkromnej tlačiarne František Šilhart, organizoval v podniku protikomunistickú skupinu, do ktorej pozvali i Stránského. „Povedal som mu, že to neprichádza do úvahy. Môj otec i brat sedeli a teda ja som bol jediným živiteľom rodiny,“ vysvetľuje Stránský.

Skupinu niekto udal a Šilhart dostal trest smrti. Odvolal sa a ŠtB na neho zatlačila, že mu trest znížia, ak bude spolupracovať. „Vymyslel si na mňa špiónsku historku, že som bol skupinou vyslaný do západného Nemecka, kde ma vycvičili v zabíjaní.“

Stránského zatkli krátko po tom, čo ho odviedli do PTP. „Mlátili ma hlava-nehlava, ale ja som nevedel, čo po mne chcú! Dalo mi strašnú prácu zistiť, k čomu sa mám vlastne priznať,“ popisuje Stránský, ktorý zo súdu odišiel s ôsmimi rokmi väzenia. Mal len devätnásť rokov, čo bol dôvod, prečo mu na tú dobu udelili iba „taký nízky trest“.

Z eštebákov sme si uťahovali

Počúvajte a čítajte
Príbehy 20. storočia vysiela:
  • 29. marca o 21.00 h Rádio Slovensko, relácia sa vysiela pravidelne každú nepárnu sobotu na Rádiu Slovensko,
  • vychádzajú aj v časopise Týždeň.

„Boli sme už skúsení mukli, takže sme si z nich uťahovali. Trebárs letec RAF Altman, s ktorým bola vždy veľká sranda. Pýtali sa ho: ,Tak, Altman, čo by ste robili, keby sme vás pustili?‘ On sa zamyslel a hovorí: ,No, asi by som lietal! Ja nič iného robiť neviem. Ešte viem sedieť.‘ A keď sa pýtali mňa, tak som sa zamyslel a povedal som: ,No, asi by som chcel ísť niekam, kde využijem jazyky. Napríklad na veľvyslanectvo?!‘ ,A vóóón!‘ zareval. To boli naše malé víťazstvá.“

Na konci 60. rokov pracoval ako pumpár na Opletalovej ulici pri Václavskom námestí v Prahe. Dnes sa tam dá už len zaparkovať v garážach. Hovoril plynule po anglicky, francúzsky i nemecky. Po práci písal knihy, podľa ktorých vznikali filmy zbierajúce na zahraničných festivaloch ceny.

Po pumpára si však v roku 1974 opäť prišla polícia. Prokurátor zvolil inú taktiku než v 50. rokoch. Obvinil ho z rozkrádania socialistického majetku. Našili naňho, že kradol benzín. A tak šiel bývalý mukl („muž určený k likvidácii“) znova do väzenia. Tentokrát dostal „len“ štyri roky a odsedel si rok a pol.

Spievanie s Janom Masarykom

1949.jpgStránského živé spomienky na detstvo môžeme popísať v niekoľkých obrazoch. Rodičia ho navliekajú do bavlnených námorníckych šiat. Starý otec, ministerský predseda Jan Malypetr, ho chce vziať na návštevu za pánom prezidentom Masarykom. Malý Jiří sa veľmi zlostí, šaty ho tlačia a omínajú.

„Ako som ich len neznášal! Nakoniec ma dostali do takého veľkého auta a vyrazili sme do prezidentského sídla Lány. To už som Masaryka neznášal kvôli šatám, a to ani zďaleka nebolo všetko. Môj starý otec bol malý, okuliarnatý a tlstý muž. Masaryk zasa vysoký, krásny v bielych rajtkách. To som bral ako nespravodlivosť. A potom sa ku mne Masaryk naklonil a pýta sa: ,Jak se máš, ogare?!‘ A to už bol vrchol. Asi ako jediný na svete som sa k nemu otočil, ako sa hovorí, zadkom,“ smeje sa Stránský (na snímke z roku 1949).

Druhý detský obraz sa týka prezidentovho syna, Jana Masaryka, niekdajšieho ministra zahraničia. Jiří Stránský sedí na klavíri v rodinnej vile počas silvestrovskej zábavy. U Stránských sa baví smotánka: ministri, generáli a iná honorácia so svojimi paničkami. Na klavír hrá Jan Masaryk a doprevádza tak spievajúceho Jiřího.

„Jan Masaryk si vždy našiel chvíľku, aby sa doslova priplížil po schodoch k nám, do našej detskej izby. Mali sme spolu nacvičenú takú scénku. Pred všetkými som spieval: , 'Prdla husa, poskočila, porazila metaře, metař popadl kravské hovno, praštil si ho do tváře,‘ asi tak nejako. Otec ma vtedy skoro zabil. Masaryk bol úžasný srandista a pre zábavu bol schopný urobiť čokoľvek. Raz na večierku si na nohavice našil listy z nášho figovníka, dva citróny si dal pod košeľu a tak obsluhoval. Skončilo to, samozrejme, fiaskom! Hodil jednej paničke za výstrih pečeného pstruha,“ so smiechom vraví Stránský, pri spomienke na roky, keď bola ešte celá rodina pokope.

KSČ neodpúšťala

Po 2. svetovej vojne KSČ obvinila predsedu agrárnikov, jeho starého otca, z kolaborácie s nacistami. Na súde v roku 1946 Malypetra obhajoval i prezident Beneš a mnoho ďalších, ktorí dosvedčili pravý opak. Aktívne pomáhal v domácom odboji, udržiaval kontakt s Londýnom a istý čas ukrýval aj sovietskych partizánov.

„Skrátka, súd ho zbavil všetkých obvinení a nariadil komunistickej strane, aby sa vo všetkých novinách môjmu starkému ospravedlnila. A to nám, samozrejme, nikdy neodpustili,“ rozpráva Stránský.

Jeho starý otec vo väzení trpel, údajne mu niektorý z dozorcov stúpil na brucho a Malypetr krátko po prepustení zomrel na perforáciu čriev.

Komunisti poníženie na súde s Malypetrom pretavili do nenávisti k Stránským. Ich pomstu však okúsili právnik, protinacistický odbojár a väzeň z Osvienčimu Karel Stránský i jeho dvaja synovia Jan a Jiří.

Karla Stránského odsúdili krátko po puči v roku 1948 na dva roky do lágrov. „Otec sa vraj dopustil zločinu tým, že sa ako advokát správal vždy tak opatrne, že mu nikdy nemohli nič dokázať, a preto sa odsudzuje do tábora nútených prác. Než sa vrátil, zavreli aj môjho brata,“ popisuje Stránský, ktorý dostal v roku 1953 dvojnásobok ako jeho brat pracujúci ako reportér pre zahraničnú agentúru.

V tábore Svatopluk sa Stránský v roku 1954 stretol s bývalým fagotistom z filharmónie. Ten úspešne utiekol cez hranice, hral v hudobnej skupine na zámorskom parníku Queen Mary. Raz sa chcel pozrieť do Európy a v západnom Berlíne sa opil a zablúdil do východnej časti. Tu ho zadržali a deportovali, v Československu dostal 20 rokov.

Stránský vs. Maděra

Stránský vtelil do osudu Maděry celý rad svojich vlastných príbehov. Napríklad ako po slávnom 20. zjazde KSSZ, keď sa začínalo hovoriť o tzv. nezákonnostiach, do táborov prichádzali eštebáci, aby s väzňami hrali akýsi rituál „čo by, keby“. Obávali sa, že sa blíži doba, keď budú títo ľudia prepustení na slobodu.

„V lágri zistil, že tu máme asi deväťdesiat učiteľov a hovorí im: ,Ak ste kantori, tak každý z vás hrá na klavír alebo na husle.‘ S osvetármi sa dohodol a zostavil z muklov orchester. Hrali v miestnom kulturáku absolútne skvosty: Haydna, Mozarta. A pretože to bol telom a dušou jazzman, tak z muzikantov dal dokopy menšiu kapelu, v ktorej som spieval. Samozrejme, hrali sme obľúbeného Ježka, Voskovca a Wericha, protest songy ako napr. ,Místo chleba žvýkáme hesla‘ alebo ,Divnej blahobyt‘. No a tým to išlo celé do hája,“ rozpráva Stránský jednu z mnohých príhod, ktoré sa do knihy Zdivočelá země nevošli.

Jiří Stránský nemá ani maturitu. O túto skúšku ho pripravili komunisti, keď ho vyhodili z gymnázia, pretože v máji 1948 na boľševický sviatok práce v sprievode skandoval: „Nech žije Beneš!“

Stránský sa pýši jedinečnou univerzitou, z ktorej by zložil doktorát z „väzenských vied“. Dejiny umenia, politológiu, teológiu, filozofiu mu prednášali svetoznámi profesori v táborovom mundúre a hodiny prebiehali niekde pri stolíku u pece v drevených barakoch v uránových lágroch. „Angličtinu som si precvičoval v baraku letcov RAF. Fajčili sa cigary a stolovalo sa.“

Rozpráva, ako si ho raz zavolal neslávne známy prokurátor Metlička a oznámil mu, že jeho prípad preskúmali. Väzeň Šilhart sa priznal ku klamstvám a že mu týmto oznamuje, že sedí neprávom: „Že môžem ísť domov. Len tu musím podpísať žiadosť o milosť. Ja som mu povedal, že predsa keď som nevinný, tak žiadať o milosť nebudem a nič nepodpíšem. Tak som nielenže sedel ešte ďalšie dva roky, ale za drzosť ma poslali rovno do korekcie,“ hovorí Jiří Stránský, na ktorého doma čakala jeho milá.

Vzali sa až po jeho prepustení po veľkej májovej amnestii v roku 1960. Vo svojom živote sa Stránský riadil rodinným heslom: Nikdy na sebe nedaj znať, že si v koncoch: „Otec mi raz do väzenia napísal moták, ktorý sa začínal: ,Nie, aby si im urobil tú radosť!‘,“ rozpráva Jiří Stránský pre Pamäť národa.

Spomienky Jiřího Stránského zaznamenali dokumentaristi z Post Bellum.

Príbehy 20. storočia

Nie sú vám tieto osudy ľahostajné?

Príbehy 20. storočia je projekt neziskovej organizácie Post Bellum (www.postbellum.sk).

Združuje stovky prevažne mladých ľudí, ktorí zbierajú spomienky pamätníkov. Nahrávajú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa (www.memoryofnations.eu).

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk.

Post Bellum je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia. Pomôžte i vy!

Prosíme, staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia alebo pošlite jednorazový dar na účet 2935299756/0200.

Pridajte sa k nám! Čím viac nás bude, tým väčšie spomienkové dedičstvo zachováme pre naše deti.

Na spracúvanie osobných údajov sa vzťahujú Zásady ochrany osobných údajov a Pravidlá používania cookies. Pred zadaním e-mailovej adresy sa, prosím, dôkladne oboznámte s týmito dokumentmi.

Najčítanejšie na SME Domov

Inzercia - Tlačové správy

  1. S dobrým pivom leto chutí
  2. Koľko peňazí pribaliť deťom na tábor
  3. Marketing Art – online marketingová agentúra z Trenčína
  4. Vieme, ako si vybrať tú správnu klimatizáciu
  5. Mercedes prináša revolúciu v správe firemných úžitkových áut
  6. Na Slovensko dorazil až po 30 rokoch. Big Mac oslavuje pol storo
  7. Špeciálna príloha: Krížovky na leto
  8. Šesť dôvodov, prečo sa oplatí cestovať do Ruska
  9. S kreditkou začína pohodová dovolenka už na letisku
  10. Zmrzlina v Mekáči má u nás kratšiu záruku ako v Rakúsku. Prečo?
  1. Vieme, ako si vybrať tú správnu klimatizáciu
  2. Koľko peňazí pribaliť deťom na tábor
  3. Mercedes prináša revolúciu v správe firemných úžitkových áut
  4. Na Slovensko dorazil až po 30 rokoch. Big Mac oslavuje pol storo
  5. Marketing Art – online marketingová agentúra z Trenčína
  6. S dobrým pivom leto chutí
  7. Šesť dôvodov, prečo sa oplatí cestovať do Ruska
  8. Špeciálna príloha: Krížovky na leto
  9. Najpredávanejšou jazdenkou v tuzemsku bola Škoda Octavia
  10. Gopass-dovolenka, ktorá sa oplatí
  1. Aká je ideálna vlhkosť a teplota v byte? Výskum hovorí jasne 36 954
  2. Zmrzlina v Mekáči má u nás kratšiu záruku ako v Rakúsku. Prečo? 24 777
  3. Šesť dôvodov, prečo sa oplatí cestovať do Ruska 21 012
  4. Infografika: Slováci minuli na Pohode historicky najviac peňazí 12 707
  5. Dobrú chuť: Letné šaláty a bizarné praktiky food fotografie 9 158
  6. Veríte brusniciam pri zápaloch močových ciest? Nemusia stačiť 6 012
  7. Špeciálna príloha: Krížovky na leto 3 639
  8. Vyberiete si radšej romantický Paríž alebo slnečné Nice? 3 586
  9. O asistovanej reprodukcii sa šíri množstvo zavádzajúcich tvrdení 3 351
  10. S kreditkou začína pohodová dovolenka už na letisku 2 759

Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Kaliňáka k únosu Vietnamca doteraz nikto nevypočul

Bývalého ministra vnútra ani nepredvolali.

Podcast Dobré ráno

Dobré ráno: Prečo sa gang financovaný Kremľom usídlil na Slovensku

Aké je posolstvo Nočných vlkov u nás.

ŠPORT

Šliapať v úniku? Je to nudné, vraví Sagan

Cez víkend nelenil. Majster sveta najazdil za dva dni dvesto kilometrov v únikoch.

Neprehliadnite tiež

Podcast Dobré ráno

Dobré ráno: Prečo sa gang financovaný Kremľom usídlil na Slovensku

Aké je posolstvo Nočných vlkov u nás.

Semafor pred krajským súdom ustúpi z chodníka

Mesto najprv tvrdilo, že inak sa to vyriešiť nedalo. Už to neplatí

Cinkota: Čím viac mi bolo dovolené, tým viac som hranice prekračoval

Verím, že som oveľa múdrejší, hovorí prepustený herec Dušan Cinkota.

Kaliňáka k únosu Vietnamca doteraz nikto nevypočul

Bývalého ministra vnútra ani nepredvolali.