Je celkom pochopiteľné, ba žiada sa povedať ľudské, že spoplatnenie niečoho, na čo boli generácie navyknuté ako na bezplatné, zrejme nevyvolá nadšenie. Úvahy o zavedení príspevku na úhradu nákladov vysokoškolské štúdium (lebo ani zďaleka nejde o reálne platenie týchto nákladov) bolo v našich šírkach zrejme jedinou témou, ktorá vo verejnosti, pokiaľ ide o školstvo, plošne zarezonovala.
Napriek komunizmom rozvrátenej hierarchii hodnôt záležalo mnohým mladým ľuďom - a nezriedka ešte viac ich rodičom - na tom, aby vysokoškolské vzdelanie získali. Pretlak na prijímacích pohovoroch bol toho dôkazom a je ním dodnes.
V normálnej spoločnosti, ku ktorej smerujeme, je vysokoškolské vzdelanie vstupenkou do triedy s vyšším spoločenským a celkom reálne aj ekonomickým ohodnotením. To, že to tak je i u nás a už teraz aspoň pre časť absolventov vysokých škôl, nik súdny nepoprie.
Argument, že aj drevorubač potrebuje dobrého lekára, manažéra či advokáta, a preto rád zaplatí zo svojich daní jeho štúdium, je v zásade neakceptovateľný. Menovaní budú totiž za svoju prácu zaplatení inak a zrejme vyššie ako drevorubač. Málokto cielene študuje dlhé roky preto, aby sa nakoniec mal horšie ako ten, čo neštudoval, i keď sa mu to môže prihodiť. Študovať však išiel a študijný smer si vybral slobodne ako dospelý a za svoje rozhodnutia plne zodpovedný človek.
Je isté, že ak chce váš syn študovať astrofyziku, bude zrejme chudobnejší ako jeho rovnako úspešný spolužiak-programátor či komerčný právnik. Je tiež možné, že úspešný absolvent egyptológie nenájde uplatnenia a „umiestnenku“ napríklad na vykopávky v Sakkare.
Celkovo však možno povedať, že akékoľvek vysokoškolské vzdelanie otvára lepšie perspektívy a znižuje riziko nezamestnanosti viac ako absencia vzdelania. To si dnes uvedomujú rodičia i študenti a len preto môže byť slogan „na vysoké školy bez prijímacích skúšok“ volebným lákadlom. Žeby všetci programovo chceli titul a potom už len slúžiť a trieť biedu ako perspektívu pre svoje dietky, budúcich lekárov, daňových poradcov či trebárs dizajnérov - ako to občas počujem od odporcov zavedenia príspevku?
Ak sme sa rozhodli, že všetky deti majú mať základné a nejaký typ stredného vzdelania, je zrejmé, že sa bude platiť z daní na solidárnom princípe. A keďže nevieme, kto z nás dostane leukémiu, sclerosis multiplex či cukrovku, i tu je istá solidarita namieste.
Ak však vieme, že ani o 10-15 rokov nebude na vysokých školách študovať ani 40 percent populačného ročníka, predstava, že sa 60 percent daňových poplatníkov skladá 40 percentám na štúdium ich detí, je z môjho pohľadu nemorálna.
A ak niekto namietne, že napríklad v Nemecku je to tak, tak ho musím upozorniť na nezvratný fakt, že národný produkt na obyvateľa tejto krajiny je asi 4-krát vyšší ako náš. A ak sú koláče, z ktorých sa krája pre školstvo, vedu ale aj sociálne či dôchodkové zabezpečenie, obranu a zdravotníctvo v pomere 4:1, tak rovnaký uhol rezu znamená v prvom prípade slušný kus koláča a v druhom jednohubku. Počítač, mikroskop či materiál používaný vo výučbe stomatológa pritom stojí rovnakú sumu, či ho kupujú pre univerzitu v Mníchove, alebo v Bratislave.
Môžeme sa ľavičiarsky biť v prsia, že my to „dokážeme“. To, čo sme na poli skvalitnenia (o. i. materiálneho) výučby na vysokých školách dokázali, hovorí inou rečou. Vzdelanie niečo stojí. Ide o to, či vôbec, ako, ale aj kto všetko sa bude podieľať na platení účtov. Zatiaľ sa do toho nikto nehrnul. Ani tí, ktorým neprekážali „bezplatné“ pravdy v Ústave SR. Je čas prestať (seba)klamať.
Autor: PETER OSUSKÝ(Autor je lekárom a vysokoškolským pedagógom)
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
