Zdeněk Mikš chcel so svojimi kamarátmi z leteckej akadémie uniknúť pred komunistickým režimom do Anglicka. Nakoniec sa im to však nepodarilo.
Zdeněk Mikš sa narodil 7. októbra 1926 v rodine stredoškolského učiteľa v Dvore Králové. V roku 1946 sa dostal na prestížnu Leteckú vojenskú akadémiu Hradci Králové. Lietanie sa stalo jeho snom a jeho všetkým. Túžil sa stať civilným pilotom a iná cesta než cez vojenskú akadémiu a armádu v tej dobe ešte neexistovala.
Po februári 1948 sa však v škole zmenil systém bodovania: najviac bodov študent nezískal za odborné predmety, ale za tie osvetové.
Na prvých miestach v zozname sa zrazu ocitali mladíci, ktorí mali ústa plné komunistických fráz, paradoxne tí, ktorým pred Februárom patrili posledné miesta.
„Väčšinou patrili k takej leteckej spodine. Nešiel by som s nimi lietať v skupine ani za nič, lebo by som sa bál, že by ma zabili,“ dodnes sa rozčuľuje Zdeněk Mikš.
Po niekoľkých mesiacoch však prišla posledná zásadná zmena: bezkonkurenčne najviac bodov získal študent za členstvo v KSČ.
Vyhlásenie kádrovej komisiePočúvajte a čítajte
Príbehy 20. storočia vysiela:
5. apríla o 21.00 h Rádio Slovensko, relácia sa vysiela pravidelne každú nepárnu sobotu na Rádiu Slovensko,
vychádzajú aj v časopise Týždeň.
Kádrová komisia leteckej akadémie mala vopred pripravený zoznam osôb, ktoré mali byť zo školy vylúčené. Vyplýva to nielen zo spomienok študentov, ale i z archívneho dokumentu uloženého v Archíve bezpečnostných zložiek (Vojenský historický archív, Č.j. 21.512/Taj.let. 5.1949 zo dňa 20. 1. 1949):
„Podľa predložených dokumentov o vojenských akademikoch, určených pre 5. oddelenie veliteľstva letectva.
Je potrebné ihneď prepustiť z LVA akademikov, ktorí nielenže nemajú kladný vzťah k ľudovo-demokratickému zriadeniu nášho štátu, ale priamo a otvorene sa stavajú proti štátu a KSČ, ktorá prevzala zodpovednosť za budúcnosť nášho ľudu. Títo akademici vedome prevzali všetky negatívne zásady od bývalých reakčných a proti ľudových príslušníkov veliteľského a profesorského zboru LVA, ktorí dnes prevažne utiekli za hranice. Uvedení leteckí akademici sa ani po februárových udalostiach nezmenili, sú aj naďalej nositeľmi a propagátormi západnej ideológie a nie je žiaden predpoklad na ich prevýchovu... Predstaviteľov našej vlády a národného frontu kritizujú a zosmiešňujú nevhodnými a nemiestnymi vtipmi. Na školenie takýchto akademikov je zbytočné venovať značný náklad, a preto je nevyhnutné ich ihneď prepustiť...“
A nasleduje trinásť mien študentov akadémie vrátane tých, ktorí sa následne pokúsili o útek: Horníčka, Klenovského, Mikša, Nového a Valáška.
V novembri 1948 pozvali Mikša na politické preskúmanie, podľa ktorého malo byť oficiálne rozhodnuté, či ostane na škole.
Zdeněk Mikš vec považoval za dávno vyriešenú, pretože bolo o ňom všeobecne známe, že nové maniere presadzované komunistami nepodporuje.
„Na tomto preskúšaní sedeli študenti, chalani od nás, jeden väčší lump než ten druhý! A na čele kapitán politickej osvety Kugler!“ Kádrová komisia vylúčila len z Mikšovej triedy trinásť akademikov vrátane Zdeňka. A to im zostával necelý rok do absolutória.
RiskOkolo polnoci 13. mája 1949 sa pätica mladíkov a jedna dievčina (Zdeněk Mikš, Jan Horníček, Jaroslav Valášek, Miroslav Nový a Vlastimil Klenovský, ktorý priviedol i svoje dievča – jemnú, krásnu a dlhovlasú Hedu Prokopovú) plížili pozdĺž železničnej trate vedúcej od Chocně smerom na letisko.
Študenti museli zistiť, kde boli strážnici – esenbáci Bernard a Pochobratský – prekvapiť ich, odzbrojiť, zviazať a vyzdvihnúť kľúče od hangáru.
Všetci počítali s tým, že hneď ako na policajtov vytiahnu zbrane, dobrovoľne sa vzdajú. Klenovský a Valášek sa s pištoľou v ruke blížili k dvom lietadlám. Jedným z nich bolo lietadlo typu Sokol, ktoré chceli ukradnúť, druhým bol menší dolnoplošník typu „Čáp“.
To sa však nestalo. Policajti spočiatku zostali prekvapení, ale po chvíli sa jeden z nich spamätal a vystrelil. Strhla sa bitka, pri ktorej jedného z esenbákov strelili do ruky.
Študenti nakoniec vyhrali, krvácajúceho strážnika zviazali a začali sa pripravovať na cestu. On však neustále nariekal, ako veľmi ho rana bolí, že chce, aby mu ju Heda ošetrila a aby mu povolila putá, pretože ho tlačia. To však posádka netušila.
„Vlastík sedel vedľa mňa a Heda na treťom sedadle za nami. Zatváral som kabínu a v duchu som si hovoril: teraz mi tu môžete všetci vyliezť na hrb! A v tom momente sa to začalo. Naraz som počul ranu, ako keď buchne motor. A potom som začul Hedu kričať: ,Vlastík, on ťa strelil?!‘ Pozrel som sa na Vlastu a už mu len klesla hlava, zostal visieť v popruhoch.“
„Ako som sa pootočil, vidím kútikom oka, že za kabínou stojí policajt a mieri na mňa puškou. Prudko som sa zohol, a pretože som nebol pripútaný, mohol som sa ohnúť až ku kolenám. Preto mám prestrelený stavec. Guľka sa mi v ramennom kĺbe otočila, roztrhla mi pľúca a dodnes ju mám niekde nad bránicou. Zostal som nehybný, robil som mŕtveho. Vzápätí ten esenbák vystrelil na Hedu, ktorá pár sekúnd chrčala a zomrela. Už nepovedala ani slovo. Nikdy na to nezabudnem: ,Vlastík, on ťa strelil...‘ – rana a koniec,“ popisuje tragédiu Zdeněk Mikš.
Prepáč, Zdeňku, sme plní„A teraz si predstavte, vyliezol som von a dotiahol som sa k chlapcom v tej druhej mašine! Povedal som im, čo sa stalo, že Vlastík a Heda sú mŕtvi a že mňa tiež postrelili. No a chalani mi odpovedali: ,Sme plní!‘ Pridali plyn a odštartovali,“ rozpráva Zdeněk Mikš.
Zostal ťažko zranený na choceňskom letisku spolu s dvomi mŕtvymi v nepoužiteľnom lietadle a s dvomi ozbrojenými esenbákmi.
Zo študentskej partie okrem Zdeňka Mikša žije ešte Miroslav Nový. „No, áno, on pribehol a oznámil nám, že tí dvaja sú mŕtvi a že on je postrelený. My sme predpokladali, že tam prišla nejaká hliadka, vtedy nám nenapadlo, že by sa ten strážnik mohol rozviazať. Vzhľadom na to, že sme očakávali nejakú ďalšiu streľbu aj na nás, tak sme pridali plyn a odleteli. Bez ohľadu na to všetko, ten Sokol by aj tak nebol schopný uniesť ďalšieho človeka. Mal slabý motor a už aj pri tých troch bolo stúpanie zlé a pomalé,“ vysvetľuje pilot druhého lietadla, prečo svojho priateľa nechal na letisku.
Druhé lietadlo odštartovalo, no malo poškodený výškomer. Posádka stroskotala niekde nad šumavskými kopcami. Zázrakom prežili.
ŠtB však v priebehu jedného dňa všetkých pochytala. Študenti, ktorí prežili, na súde vyfasovali mnohoročné tresty väzenia, nie smrť.
Strážmajster Bernard aj napriek mnohému napomínaniu predsedajúceho na súde vypovedal, že strieľal Klenovský, že ostatní zbrane nemali a chovali sa k nemu slušne.
Zdeněk Mikš dostal tridsať rokov, odsedel si trinásť z nich.
Lietadlo Sokol, ktoré použili pri úteku. FOTO - POST BELLUM
Príbeh Zdeňka Mikša zmapovali dokumentaristi z Post Bellum a Ústavu pro studium totalitních režimů v Prahe.
Príbehy 20. storočiaNie sú vám tieto osudy ľahostajné?
Príbehy 20. storočia je projekt neziskovej organizácie Post Bellum (www.postbellum.sk).
Združuje stovky prevažne mladých ľudí, ktorí zbierajú spomienky pamätníkov. Nahrávajú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa (www.memoryofnations.eu).
Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk.
Post Bellum je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia. Pomôžte i vy!
Prosíme, staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia alebo pošlite jednorazový dar na účet 2935299756/0200.
Pridajte sa k nám! Čím viac nás bude, tým väčšie spomienkové dedičstvo zachováme pre naše deti.
Autor: Mikuláš Kroupa
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
