SME

Hanbil sa za Bratislavu, tak ju začal upratovať

Hanbil sa za Bratislavu, tak ju začal upratovať

Úradníci sú mimo, ešte aj vrátnik ma vyprevádzal s tým, či mi dobre naložili. Matúš Čupka zo Zelenej hliadky.

[content type="longread-pos" pos="full"]

Nasledovali ho stovky dobrovoľníkov. Úradníkov zaujímalo, načo to robia, keď odpadky sa tam aj tak vrátia. Matúš Čupka, spoluzakladateľ Zelenej hliadky.

[/content]

[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="http://i.sme.sk/cdata/3/71/7165833/11.jpg" author="" longread-pos="full"]Matúš Čupka (na fotografii Gabriela Kuchtu) sa narodil v roku 1987 v Bratislave, vyštudoval Fakultu sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského. Pracoval vo viacerých treťosektorových organizáciách aj korporáciách, verejne známym sa stal založením Zelenej hliadky v roku 2011, ktorej cieľom je vlastným príkladom pozitívne motivovať ľudí k ochrane životného prostredia. Zorganizoval desiatky akcií na zbieranie odpadu a likvidáciu čiernych skládok, do ktorých sa už
zapojila takmer tisícka dobrovoľníkov. Je slobodný, bezdetný, medzi jeho hobby patrí turistika a politika.
Žije v Bratislave, publikuje aj na blogu Sme (zelenahliadka.blog.sme.sk)[/content]

[content type="fb" stype="fanpage" render-type="longread" url="https://www.facebook.com/pages/Karol-Sudor/227192927091"][/content]Zelená hliadka mi občas pripomína Timura a jeho družinu od Arkadija Gajdara. Bola to partia, čo za vojny tajne pomáhala rodinám, ktorých muži boli na fronte, prípadne padli. Jej protipólom bola Kvakinova družina, ktorá, naopak, škodila. Tú dnes predstavujú úradníci.

Timur nie je hrdina mojej generácie, ale tuším to bol nejaký pán, ktorý sa snažil upratať celý Sovietsky zväz. (smiech) Tú knihu som, žiaľ, nečítal.

So zbieraním odpadkov ste začali v roku 2011, keď mali byť v Bratislave majstrovstvá sveta v hokeji. Chceli ste turistov vítať v čistom meste a nehanbiť sa zaň. Vtedy však tá myšlienka isto nevznikla.

Tá akcia bola, samozrejme, iba posledným impulzom. S bratom sme nad tým, ako pomôcť okolitému prostrediu, premýšľali už predtým. Ako sídliskové decko som smutne vnímal, že medzi panelákmi sú samé psie hovienka, odpadky a zaparkované autá. Aby sa však človek cítil lepšie, musí niekde začať, najlepšie sám od seba.

Hľadali sme preto aktivitu, ktorá by si nevyžadovala veľa odbornosti, skúseností a času s tým, že sa bude môcť zapojiť ktokoľvek. Potom sme sa zrazu pozreli z okna, videli množstvo odpadkov na obratisku trolejbusu 212 a bolo rozhodnuté. Šli sme do toho s vedomím, že to môže byť strašná hanba, lebo ktovie, čo na to povedia ľudia. Nakoniec to stálo za to.

Najťažšie je asi prekonať psychickú bariéru, keďže okolie sa na aktívneho človeka často pozerá ako na exota, nie?

Presne ako hovoríte, začiatky boli o prekonávaní seba samého, mali sme dokonca strach. Človek môže mať chuť aj pravdu, ale obava, ako to budú vnímať okoloidúci, ostáva. Môžu vás totiž brať ako socku na dávkach či rovno ako vyšinutého.

Raz sme zbierali odpadky, okolo šla suseda a pýtala sa, či už sú pod stromom gaštany. Prišlo jej neuveriteľné, že niekto by mohol len tak zbierať smeti. Majstrovstvá sveta v hokeji nám preto pomohli, lebo o čistote v meste sa vtedy začalo hovoriť nahlas. Vďaka tomu sme sa nemuseli cítiť ako mimozemšťania. Robili sme to len ja a brat, tak sme museli motivovať jeden druhého. Úprimne poviem, že vtedy chcel oveľa viac pomôcť on.

[content type="citation"]Stačí vziať igelitku a upratať[/content]

Nie je nezáujem ľudí o životné prostredie v krajine drzých politikov, zle fungujúceho súdnictva, zdravotníctva, školstva, vysokej nezamestnanosti a korupcie prirodzený? Ľudí trápia onakvejšie veci ako čierne skládky, ktoré nemajú na očiach.

Súhlasím, isté vývojové stupne sa v spoločnosti nedajú preskočiť. Keď som bol vo Švédsku, jedna Francúzka sa ma pýtala, prečo tak nemáme radi Rómov na Slovensku, lebo veď existujú ľudské práva a všetci sme si rovní.

Vysvetľoval som jej, že my v tejto krajine nedokážeme dostavať ani len diaľnicu medzi dvomi veľkými mestami, nieto nájsť si čas, pozornosť a peniaze na venovanie sa akože taľafatkám. A kým niekto vníma ako taľafatku problémy Rómov, iný tak môže brať životné prostredie.

Rozumiem, ak ľudí oveľa viac trápia iné veci, ale na rozdiel od justície a zdravotníctva je životné prostredie niečo, kde vieme pomôcť sami bez toho, aby sme čakali na štát. Životnému prostrediu predsa stačí venovať trebárs len jednu hodinu voľného času mesačne, vziať si igelitku, mikroténové vrecko a vyzbierať pár odpadkov vo svojom okolí. Každý z nás teda, ak chce, dokáže problém posunúť ďalej.

Niekto sa môže brániť, že má rodinu, deti a celodennú fyzickú prácu, preto je unavený a už vôbec mu neostáva čas na iné veci, kým vy ste na voľnej nohe, bez hypotéky, bezdetný a netlačí vás pracovná doba od nevidím do nevidím.

Na toto je ťažké protiargumentovať, lebo som mal naozaj šťastie. Zarobil som si na auto, a aj otázku bývania som si vyriešil tým, že som zdedil byt po babke, kde niektoré izby prenajímam, z čoho mám síce malý, ale predsa len príjem.

Pravda je teda taká, že vo svojom mladom veku sa fakt nemusím boriť s existenčnými problémami. Nemôžem ísť síce do obchodu a kupovať si najdrahšiu whisky či rum, ale tá sloboda mi stojí za to, že dnes nezarábam ani 700 eur. Samozrejme, raz príde téma, že sa chcem usadiť a založiť si rodinu, ale kým si môžem dovoliť takúto „pankáčinu“, rád by som v nej pokračoval čo najdlhšie.

Kritikom teda rozumiem, na druhej strane každý človek potrebuje mať pocit, že svoj voľný čas investuje zmysluplne, že patrí do nejakej komunity, ktorá robí pozitívne veci a podobne.

Naša iniciatíva totiž nie je o tom, že chceme urobiť svet zeleným a dokonalým, ale o vytváraní voľnočasovej aktivity, ktorá má zmysel. Medzi dobrovoľníkmi nemáme nezamestnaných, všetci buď študujú, alebo pracujú. Neoplývajú teda množstvom voľného času, napriek tomu však prídu a zapoja sa.

Je to aj o tom, že si podebatujú, trávia čas vonku, nájdu si nových priateľov a cítia, že sú súčasťou niečoho, čo nie je až také bežné, konkrétne exkluzívneho klubu dobrovoľných smetiarov. Mnohí, čo idú s nami cez víkend zbierať odpadky, si tým kompenzujú to, že celý týždeň sedia za počítačom a ťukajú do klávesnice. Dobrovoľníctvo jednoducho prináša veľa pozitívnych benefitov, hoci chápem, že zaneprázdnení ľudia s rodinami to majú objektívne ťažšie.

Ľudia môžu mať pri aktivitách Zelenej hliadky tri základné pocity – niekto sa zapojí a pomáha. Niekto si však povie, že platí dane, tak nech sa stará mesto. Ďalší môže argumentovať, že prečo by mal upratovať po iných, keď on ten bordel nevytvára. Nemajú vlastne pravdu?

Jeden pohľad je, že ľudia vnímajú samosprávu ako taký malý štát, ktorý sa o nás vždy postará a vyrieši za nás všetky problémy, veď si ho predsa platíme. Lenže svet sa takto ružovým nestane, nežijeme vo Švédsku, kde sa navyše platia oveľa vyššie dane.

Druhý pohľad ukazuje, že tu vznikla kríza dôvery voči verejným inštitúciám. Ľudia jednoducho neveria, že tí, ktorých si platia za riešenie problémov, ju aj naozaj chcú riešiť. Systém úradov je tak vzdialený bežnému človeku, že ten voči nemu nieže necíti žiadnu dôveru, ale ho ani nepozná.

Koľko ľudí vie, že existuje Slovenská inšpekcia životného prostredia a podobné úrady? Jednoducho sú neviditeľné a môžu si za to samy, na vine určite nie sú občania. Nikto tu tiež nevidel premiéra či bývalú premiérku, že by si vzali rukavice a šli čistiť nejakú skládku. Nejaký minister síce mal takú fotografiu, ale šlo o jednorazovú vec na efekt.

Ako teda protiargumentovať ľuďom, čo sa bránia, že platia dane, tak nech sa stará mesto či obec, a tým, čo odmietajú niečo robiť, lebo ten bordel nevytvorili?

Sme na jednej lodi, preto by sme sa mali snažiť nejako pomôcť. To vôbec neznamená, že všetci teraz majú ísť holými rukami rozobrať čierne skládky, ale to, že si povedia „OK, tento ohorok či túto plastovú fľašu nehodím na zem, ale tam, kam patria.“ Sú to maličké gestá, ale dokážu veľké veci.

Kedysi som mal predstavu, že každý, kto ide do práce či do školy, by cestou zdvihol a do koša odhodil jednu vec, ktorá tam nemá čo hľadať. Keby v Bratislave 450-tisíc ľudí každý deň zdvihlo jeden odpadok, mesto by po mesiaci vyzeralo tak, že by sa v ňom dalo jesť zo zeme.

Teraz k tým, ktorí sa nechcú angažovať, lebo bordel nevytvorili – sme jedna spoločnosť a niekedy musíme potiahnuť aj za tých, čo škodia. Na to, aby sme negatívne efekty konania druhých neutralizovali, sme tu aj my. Ľudia predsa pochádzajú z rôznych prostredí, mávajú rôzne osudy, životné problémy, a tak musíme občas chápať, že rezignovali a nesprávajú sa ideálne. Keby to tak nebolo, nemohli by sme chodiť upratovať odpadky po bezdomovcoch, ale úplne sa vykašľali na verejnú čistotu.

[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="http://i.sme.sk/cdata/3/71/7165833/7.jpg" author=""]Rozumiem, ak ľudí oveľa viac trápia iné veci, ale na rozdiel od justície a zdravotníctva je životné prostredie niečo, kde vieme pomôcť sami bez toho, aby sme čakali na štát.[/content]

[content type="citation"]Nechceme okolo seba metať oheň[/content]

Sú aj názory, že OK, my to upraceme, ale o pár dní sú odpadky späť. Aký zmysel má pomoc, ktorá sa minie účinku? Človek iba príde o ilúzie a pocit márnosti ovplyvní to, ako sa k tomu postaví v budúcnosti. Koniec koncov, aj vy ste zažili, že tam, kde ste pomohli, to dnes opäť vyzerá ako predtým.

Úplne súhlasím, vidieť to na našich pouličných zberoch a upratovaní Rače s Ružinovom. Nenazbierali sme tam síce toľko odpadu ako na čiernych skládkach, ale smeti sa na tie miesta vrátili o to rýchlejšie.

Proces vzniku odpadu na uliciach je však trochu špecifickou témou. Nerobia ho len ľudia, ale aj zvieratá, ktoré sa hrabú v kontajneroch, či vietor, ktorý rozfúka všetko na okolí. Nie vždy za to teda môže ľudský faktor, a aj preto nemôžeme rezignovať.

Sám chodím upratovať ulicu, na ktorej bývam, a po čase vidím, že sa tam objavia nové smeti. Faktom však je, že z roka na rok ich ubúda. Dokonca aj majitelia psov zrazu vidia, že lepšie je mať ten trávnik čistý, občas sa už zapoja aj sami. Raz som videl staršieho pána, ktorý si vyrobil paličku s hrotom a začal zbierať odpadky. Možno ma len predtým videl z okna a inšpiroval sa. Výsledkom je, že naša ulica dnes naozaj vyzerá lepšie.

Nemôžu byť aktivity Zelenej hliadky v konečnom dôsledku kontraproduktívne v tom zmysle, že tí, ktorí sú za to naozaj platení, mávnu rukou a povedia si „veď tamtí blázni to spravia za nás“? Magistrát môže vedieť o skládke, ale vykašle sa na ňu, lebo vie, že ju „vyriešite“ vy.

(smiech) Verím, že nie. Dnes je veľa nástrojov, ktoré môžu ľudia využiť na nahlasovanie podnetov, výsledný efekt a reakcie úradníkov sú však stále slabé. S bratom sme preto chceli vymyslieť systém, ktorý by vec posunul vpred bez toho, aby sme otravovali a pracovali s negatívnou energiou. Aj preto sme sa rozhodli poukazovať na problémy pozitívnym spôsobom a vlastným príkladom.

Nik nemôže povedať, že len kritizujeme, ale naozaj si nasadzujeme rukavice a chodíme likvidovať čierne skládky, poukazujeme na rôzne bariéry, opravili sme nejaké výtlky, riešime aj vizuálny smog v mestách.

Niekedy totiž naozaj nestačí napísať e-mail a čakať, že všetko vyriešia iní. Občas sa pre dobrú vec treba zašpiniť a ukázať tým gesto, že problém je natoľko závažný, že sa preň cez víkend stretne 15 ľudí, ktorí ho vyriešia bez toho, aby za to čokoľvek očakávali. A ak už toto nezaberie, fakt neviem, čo by ešte mohlo.

Organizácie ako Greenpeace či VLK občas z objektívnych dôvodov volia tvrdšie formy protestov ako blokády a podobne. Niektorí ľudia sú však preto na akýchkoľvek ekologických aktivistov alergickí, hovoria im ekoteroristi. Nespôsobuje to potom všeobecný pokles ochoty zapájať sa do podobných aktivít?

Ak chcete pracovať s negatívnou energiou a hnevom ľudí, je to nebezpečné zahrávanie sa s ohňom. Hnev je vždy na niekoho smerovaný, chce okamžité výsledky, a to sa v oblasti životného prostredia často nedá dosiahnuť.

Príklad – boli tu rôzne skandovania, kde si ľudia chceli vziať späť svoju krajinu a jediným výsledkom bolo, že to spľaslo a odradilo viacerých ľudí, aby sa v budúcnosti ešte nejako angažovali. Osobne rešpektujem Greenpeace, VLKa aj iných „ekoteroristov“, ktorí sa snažia nejako upozorniť na problémy, pre nás to však nie je vhodná alternatíva.

Envirotéma ja taká široká, že sa jej chytilo naozaj veľké množstvo organizácií. Napriek tomu sme cítili, že je tu isté vákuum na strane pozitívna a snahy riešiť problémy bez toho, aby bolo treba okolo seba metať oheň.

Sám sa pritom snažím ísť tvrdšie do samospráv, najmä ak niečo sľúbia a vykašlú sa na to, alebo nám dokonca hádžu polená pod nohy, lenže často z toho potom vzniknú divoké diskusie na sociálnych sieťach, z ktorých vyplynie, že aj tak je všetko nanič, aj tak všetci kradnú a podobne. To negatívno potom vlastne ľudí podporuje v pasivite a vo frustrácii, ktorá sa nedostane ani len za hranice krčmy.

Nikdy ste nepremýšľali nad nátlakovými akciami?

Prvýkrát verejne priznám, že áno. Rozmýšľali sme nad smeťozberačskými pochodmi, že by sme sa stretli na Trnavskom mýte a zbierali všetky odpadky smerom k Primaciálnemu námestiu, kde by sme tie vrecia vysypali. Nakoniec sme od toho upustili. Zatiaľ nie sme v situácii, aby sme sa museli uchyľovať k takýmto činom.

[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="http://i.sme.sk/cdata/3/71/7165833/3.jpg" author=""]Občas sa pre dobrú vec treba zašpiniť a ukázať tým gesto, že problém je natoľko závažný, že sa preň cez víkend stretnú ľudia, ktorí ho vyriešia bez toho, aby za to čokoľvek očakávali.[/content]

[content type="citation"]Na úradníka treba svedka alebo diktafón[/content]

Primátorovi Ftáčnikovi ste poslali list, na ktorý nereagoval, rozhýbal sa, až keď ste ho zverejnili na blogu. Dohodli ste sa aj na osobnom stretnutí. Ako dopadlo?

Vytýkali sme mu tri vážne veci. Systém odstraňovania čiernych skládok je neskutočne podfinancovaný. Na veľké mesto ako Bratislava bolo vyčlenených 14,5 tisíca eur. Za to sa dá ledva odstrániť možno 12 menších skládok.

Ďalšou vecou bolo, že magistrát, hoci to nie je povinný robiť, zbytočne čaká na „zbehnutie“ celého procesu zisťovania pôvodcu skládky, čo trvá od dvoch do štyroch mesiacov, a nakoniec to aj tak nemusí viesť k jej likvidácii.

Tretia záležitosť sa týkala systému, ktorý nie je dostatočne kontrolovaný. Keď sme sa snažili zistiť, čo vlastne magistrát robí, našli sme fotogalérie, ktoré boli pri všetkej úcte skôr výsmechom. Na fotografii bolo trebárs vidieť jedno kreslo, štyri pneumatiky a jednu igelitku, ale magistrát sa tváril, že sa odstránilo 39 ton odpadu.

Empíria teda hovorí niečo iné ako fotografie a my nie sme schopní firmu, ktorá pre mesto v tejto oblasti pracuje, donútiť, aby poskytla nezvratné dôkazy o tom, že niekde naozaj vyzbierala 39 ton odpadu. Je to totiž astronomické číslo.

Z čoho vychádzate?

Najťažší kontajner, aký sme kedy naložili, mal sedem ton. Napriek tomu sa v dokumentácii magistrátu, respektíve firmy, čo to má na starosti, vyskytujú údaje, že v kontajneri bolo aj 13 či 15 ton odpadu. V minulosti tam dokonca malo byť auto, ktoré viezlo 22 ton, čo by znamenalo porušenie cestného zákona.

Smerujete k tomu, že čísla sa falošne nafukujú a niekto dostáva zaplatené viac, než skutočne odrobí?

Tieto veci nemám podložené dôkazmi, sú to len domnienky a pocity, ktoré vyplývajú z používania sedliackeho rozumu. Možno to na magistráte ani nie je vec zlého úmyslu, ale absencie elementárnej kontroly firmy, ktorej platí. Jednoducho príde faktúra, podpíše sa a zaplatí, veď nejde až o také veľké peniaze, tak koho by to mohlo zaujímať.

Na čom ste sa s primátorom dohodli?

Do aprílového zastupiteľstva podá návrh na navýšenie financií na likvidáciu skládok, my sa pokúsime lobovať u poslancov. Dohodli sme sa tiež na tom, že celý proces sa minimálne na pozemkoch magistrátu spružní, takže aspoň tam sa to nebude zbytočne predlžovať, a tiež na tom, že sa všetko stransparentní. Bude teda jasné, kedy sa čierna skládka nahlásila a kto bol zdroj podnetu. V tejto chvíli totiž nevieme, či vôbec kompetentní zamestnanci magistrátu sami proaktívne našli nejakú čiernu skládku, alebo vždy len čakajú na podnety iných.

Budú nás tiež informovať o likvidácii každej čiernej skládky, aby sme prípadne vedeli prísť na miesto a overiť si, či vykazované množstvo odpadu sedí, alebo je spochybniteľné.

Veríte, že to dodržia?

Absolvoval som už veľa príjemných stretnutí s rôznymi ľuďmi, kde sme sa dohodli na istých veciach, keď však došlo na reálne plnenie záväzkov, zrazu bol problém. Nechcem povedať, že som skeptický, ale snažím sa byť realista. Pán Ftáčnik nám sľúbil isté veci, tak verím, že sa ich bude snažiť úprimne naplniť.

Idú komunálne voľby, tak snáď áno.

Tiež si myslím, že to trochu súvisí s voľbami, keďže si na nás a túto problematiku našiel čas až teraz. Možno je za tým vypočítavosť a snaha zapáčiť sa, ale chcem veriť, že je to úprimné. Uvidíme, snáď sa za tieto moje slová nenahnevá.

Magistrát sa už totiž stal miestom, kde si každý, kto tam ide, musí vziať so sebou minimálne jedného svedka či diktafón, aby mal istotu, že úradník nepoprie, čo tvrdil. Raz som tam bol na jednom „výplachu“ a ešte aj vrátnik ma vyprevádzal otázkou, či mi dobre naložili.

[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="http://i.sme.sk/cdata/3/71/7165833/8.jpg" author=""]Najťažší kontajner, aký sme kedy naložili, mal sedem ton. Napriek tomu sa v dokumentácii magistrátu, respektíve firmy, čo to má na starosti, vyskytujú údaje, že v kontajneri bolo aj 13 či 15 ton odpadu.[/content]

[content type="citation"]Odpadkové koše by mohli ďakovať[/content]

V bytovke sme mali susedu, ktorá sa starala o kvety pred vchodom. Keby jej do nich niekto šliapol alebo vošiel pes, asi by ju trafil šľak. Bola však aj fajčiarkou a pár metrov od bloku nemala problém odhadzovať ohorky. V čom to je, že na vlastné prostredie sme hákliví a ďalej od neho nám to začína byť jedno?

Môže to súvisieť s tým, že tá pani je desaťročia zvyknutá na to, ako jej mesto vyzerá, a tak akceptuje aj ohorky na ulici. Jednoducho tam vždy boli, sú a budú. Kto sa totiž narodí medzi ohorkami, odpadkami, reklamnými plochami a obrubníkmi, berie to ako prirodzenú vec, ktorá ho nevyrušuje. V takom prípade mu ani nepríde čudné, že na jednej strane je háklivý na svoju predzáhradku a na druhej sám znečisťuje prostredie.

Môže v tom byť však aj obyčajná stádovitosť, keď staranie sa o „to svoje“ zvyšuje ego. Mám suseda, ktorý vždy vykosí len malý štvorcový úsek trávnika pred vlastným vchodom. Ďalej už z princípu nejde, nech sa starajú aj iní. Keby to tak robili všetci, žiadny problém, len niekedy je možno treba ukázať vzor.

Odomknite si článok - prihláste sa alebo si predplaťte Sme.sk
Vyskúšajte predplatné za 1€ týždenne. Staňte sa predplatiteľom už za pár sekúnd. Pošlite SMS s textom C3DQZ na číslo 8787. Predplatné môžete kedykoľvek zrušiť (viac na www.sme.sk/vop).
Ďalšie možnosti predplatného Sme.sk:
Odomknite si článok - prihláste sa alebo si predplaťte Sme.sk
Vyskúšajte predplatné za 1€ týždenne. Staňte sa predplatiteľom už za pár sekúnd. Pošlite SMS s textom C3DQZ na číslo 8787, alebo kliknite na tlačidlo s textom SMS a odošlite predvyplnenú SMS. Predplatné môžete kedykoľvek zrušiť (viac na www.sme.sk/vop).
Ďalšie možnosti predplatného Sme.sk:
Ročné predplatné
29 €
Objednať
Ušetríte až 17,80 € v porovnaní s mesačným predplatným
Štvrťročné predplatné
9,90 €
Objednať
Ušetríte 1,80 € v porovnaní s mesačným predplatným

Už mám predplatné - prihlásiť sa

S predplatným získate:
  • neobmedzený prístup k obsahu Sme.sk, Korzar.sk a Spectator.sk
  • viac ako 20-ročný archív Sme.sk
  • čítanie a rozhovory z príloh TV OKO/TV SVET, Víkend a Fórum
  • neobmedzený počet diskusných príspevkov
  • neobmedzený prístup k videám a slovenským filmom na Sme.sk
  • dostupné na PC a v aplikáciach Android a iPhone

Čítajte ďalej

Štátna firma ukázala, ako by sa dalo obísť zvyšovanie príplatkov

Najväčší súkromní zamestnávatelia zhodne tvrdia, že také kroky, ako chystá železničné Cargo, neplánujú.

Minister práce Ján Richter s premiérom Robertom Ficom (obaja Smer-SD).

Slovensko neuspelo v boji o sídlo Európskej liekovej agentúry

Bratislava nezískala sídlo EMA, bola na štvrtej nepostupovej pozícii.

V súčasnosti sídli Európska lieková agentúra v Londýne.
Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop